22 rokov, 22 lekcií

24232452_1980815688805964_8379525988972279194_nNedávno som na blogu Gabux narazila na skvelý “tag”, s ktorým začala pôvodne táto blogerka. Prišlo mi to ako veľmi zaujímavý nápad.

Ide vlastne o to, že si napíšte toľko lekcií, koľko máte rokov. Majú to byť akože také odkazy vášmu budúcemu ja. Pretože niekedy sa stávajú situácie, po ktorých si poviete: “Ach, keby som toto vtedy vedel/a…”, takže si dáte takéto lekcie a možno o rok neskôr zhodnotíte, čo sa zmenilo, alebo sa usmejete.

Tak teraz tu je mojich 22 lekcií.

  1. Mysli pozitívne. Toto je pre mňa veľmi dôležité. Som pomerne pesimista a to považujem za svoju slabú stránku, pretože by som mala myslieť predovšetkým pozitívne, inak si môžem to negatívne privolať.
  2. Usmievaj sa. Pretože s úsmevom je deň hneď krajší. A môžem ten deň niekomu úsmevom aj zlepšiť. 🙂
  3. Nebuď priveľmi empatická. Empatia je fajn, ale ja som schopná vcítiť sa fakt do všetkého a potom ma to veľmi ovplyvňuje v nálade. Sama sa tým v podstate ničím, aj keď nechcene.
  4. Nezaznamenávaj všetko. Hoci mám problém so zrakom, som schopná zaznamenávať aj detaily a robí mi to len zle, niekedy. Napríklad zaznamenávam aj takú vec, ktorá sa ma netýka, mám potrebu to riešiť a trápim sa tým.
  5. Teš sa z maličkostí. To sa učím už teraz, ale musím sa to učiť aj v budúcnosti. 🙂
  6. Plň si svoje ciele/sny. Už som si splnila sen vydať prvú knihu. Ale tým to nekončí. Mám kopec cieľov a snov. A tie si treba plniť.
  7. Ži naplno. Treba si užívať každú pozitívnu chvíľu, využiť ten čas a robiť všetko pre to, aby som žila tak, ako som chcela a chcem.
  8. Neobviňuj sa. Stalo sa kopec vecí, o ktorých som si myslela (a občas ešte myslím), že som zavinila ja. Alebo sa obviňujem za veci, ktoré by som mohla len ťažko zaviniť. Musím to prestať robiť.
  9. Nauč sa mať rada. Veľmi dôležitá vec. Možno už k sebe necítim takú nenávisť ako kedysi, ale stále sa nemám rada stopercentne. Ale učím sa. A ešte sa budem.
  10. Staraj sa o seba. Vzhľad nie je všetko, ale aspoň trochu sa treba o seba starať. Musím sa ešte veľa učiť.
  11. Netráp sa vecami, ktoré neovplyvníš. To som už trošku spomenula. Proste si niektoré veci veľmi beriem a aj keď sa ma priamo netýkajú, ale týkajú sa mojich blízkych. Mám dosť svojich problémov a nemôžem si pripúšťať aj tie “cudzie”.
  12. Nebuď náročná. Som náročná čo sa týka výberu partnera. Chcela by som, aby som narazila na človeka, pre ktorého nie je najdôležitejší… sex. Som asi priveľmi náročná, ale nepomôžem si. Fakt je, že som si prestala písať s niekým len kvôli tomuto. Som asi divná. Červenám sa…
  13. Nezamiluj sa len do krásnych slov. Už som sa veľakrát popálila. A už by toho aj stačilo, no nie?
  14. Ver si. Musím sa naučiť si viac veriť. V niektorých veciach si verím aj teraz, ale musím to zlepšiť. Musím byť viac sebavedomá. Zdravo sebavedomá.
  15. Neboj sa priamo povedať kto si. To ste si možno mohli všimnúť v článku o poetickom advente. Proste sa bojím nazývať sa spisovateľkou, poetkou či prozaičkou. A myslím, že by som sa nemala báť.
  16. Nenechaj sa zlomiť. Musím byť silná, nech sa deje čo chce. Nemôžem sa nechať zlomiť len tak.
  17. Nenechaj sa zlomiť niekým, kto ťa láme pričasto. Sú ľudia, ktorí ma často sklamú. A ja v istých chvíľach naivne verím, že už sa nič také nestane. A stane sa to znovu.
  18. Keď je ti zle, nezaháňaj to jedlom, ani rezaním. Píš! Veľmi dôležité práve večer. Musím písať viac ako robiť niečo, čo mi neprospieva.
  19. Nauč sa variť. Myslím, že toto je celkom potrebné. Okej, dnes som si urobila kus-kus s tuniakom, ale musím vedieť viac.
  20. Mlč, keď vieš, že nemá zmysel hovoriť. Toto býva pri rozhovore s niektorými blízkymi. Proste keď viem, že niečo nepochopia a začnú sa smiať, tak musím radšej mlčať, pretože potom bývam sklamaná z toho, že ma neberú vážne.
  21. Nenechaj sa využívať. Vždy som bola bútľavá vŕba a chcem byť oporou pre každého, ale stalo sa mi, že ma už niektorí využili. A ja sa nemôžem nechať.
  22. Neľutuj sa. V ťažkej chvíli nie je dobré sa sťažovať a ľutovať. Ja nie som zvyknutá ľutovať sa tak, aby ma ostatní ľutovali, ale niekedy, keď som sama a mám splín, tak sa ľutujem, a nie je to správne.

24131350_1981079552112911_5344727119257003583_n

Tak, to sú všetky moje lekcie. Uvidíme, aké to bude, keď sa na to pozriem o rok. 🙂

Ciel splnený! Bibliotéka 2017

23517483_1971439353076931_8134324542703107861_nV návštevu Bibliotéky som dúfala už veľmi dlho. Ale keď som sa zapájala do Martinus Ceny Fantázie, tak som začala viac veriť, že sa tam dostanem. Ehm, súťaž u mňa nedopadla vôbec slávne, ale na tom teraz v konečnom dôsledku nezáleží. Potom, keď sa ma vydavateľka pýtala, či neprídem, automaticky som povedala, že sa do Bratislavy nedostanem. Kvôli svojmu hendikepu nemôžem sama cestovať tak ďaleko a nemyslela som si, že niekto z rodiny bude chcieť ísť so mnou.

Nakoniec sa spôsob našiel. Mamina sa ponúkla, že ide so mnou, pretože aj ona miluje knihy tak ako ja. A tak sme včera šli na Bibliotéku! Cesta bola síce dlhá, ale to nevadí. Obe sme sa celkom tešili.

bolo tam neskutočne veľa ľudí, čo som aj očakávala. Snažila som sa to nejako prehrýzť, pretože ja veľmi nemám rada zaplnené priestory. Ale povedala som si, že to nejako vydržím, predsa to nie je len tak nejaká akcia. Je to Bibliotéka! A tak som zaťala zuby a radovala som sa s toho množstva kníh vôkol mňa.

Po chvíli ako sme prišli ma zastavila milá blogerka Sima z Only in dreams. Pochválila moje knižné videá. A mňa to tak zamrzelo, že som už takú dlhú dobu nič nenatočila. Ale bola to prvá vec, ktorá ma namotivovala k tomu, aby som znovu natočila video. Ale o tom až trošku neskôr.

Naša trojčlenná skupinka sa rozdelila a my s maminou sme šli svojou cestou a vydavateľka svojou. Najprv sme sa zastavili v Slovarte, kde bolo asi najviac ľudí. Ale stretla som moju asi najobľúbenejšiu slovenskú autorku Miroslavu Varáčkovú. Akurát som mala v rukách jej novú knihu Drž ma keď padám, ktorú som sa chystala kúpiť. Dohodli sme sa, že by mi mohla podpísať výtlačok, keď vyjdeme zo Slovartu, ale potom sme sa už nestretli. 😦

A ako naschvál, besedy, na ktorých som chcela najviac byť, boli až večer, keď som ja už bola doma. Stihla som akurát besedu s Knižným klubom Paľikerav. Recenzentky recitovali krásne básne až som mala zimomriavky.

Predtým sme skočili do Ikaru, do Albatros Media, neminuli sme ani stánok Elistu a stánok so zľavnenými knihami. Bola tam skvelá atmosféra a bolo cítiť vôňu kníh.

Samozrejme som si aj nejaké knihy odniesla. Konkrétne 11. Ale kúpila som si len 9. Dve som dostala v Ikare zadarmo. Odniesla som si napríklad dve knihy od spomínanej Mirky Varáčkovej (Drž ma keď padám a Prežila som svet), Lov na nevestu, Da Vinciho kód, Mengeleho dievča, Klamárov, Sherlocka od Grahama Moorea, Tak padne náš svet a Kam zmizla Aljaška.

Na konci sme sa rozprávali o tom, že by si to zaslúžilo nejaké video a mňa to strašne motivovalo a uvedomila som si, že mi natáčanie videí celkom chýba. Aj keď mám teraz čitateľskú krízu, mám čo odovzdávať o knihách a rada by som sa k tomu vrátila.

A tak dnes vzniklo po dlhej dobe nové video. Našla som si nejaký strihací program na Obchod play a aby som dala preč vodotlač, zaplatila som si mesačné predplatné. Tak uvidíme.

Bolo to včera úžasné a dúfam, že pôjdem aj o rok. Veľmi som si včerajšok užila.

A zajtra… fotenie! Dúfam, že vyjde. 🙂

Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

Prestala som so sebapoškodzovaním?

pexels-photo-262272Predpokladám, že to, že som trpela sebapoškodzovaním vie väčšina čitateľov, ktorí ma sledujú už nejaký ten piatok. Nie je to nič, čo by som chcela tajiť, a nie, ani to nie je nič, čím by som sa chcela naopak chváliť. Myslím si, že mnoho ľudí pred týmto problémom zatvára oči a práve preto vznikli Odtiene dúhy (ktoré uzrú svetlo sveta teraz v októbri) a preto vzniká aj Fialka, či niečo menšie ako je tento článok. Povedala som si, že v knihách, ktoré napíšem a ktoré sa dočkajú vydania, budem tento problém ponúkať čitateľovi, aby si uvedomil, že aj niečo takéto, normálnemu človeku nepochopiteľné, existuje a trpí tým množstvo ľudí.

Ja som so sebapoškodzovaním začala v novembri (listopadu) 2009. Mala som kopu problémov v rodine, škole a ešte k tomu zlomené srdce. Vtedy sa skrátka preukázalo, že akosi neviem normálne zvládať stresové situácie. Ale aby som neklamala… Hoci uvádzam, že so sepapoškodzovaním som začala práve vtedy v roku 2009, istou formou to začalo už odmalička. Ako? Nahneval ma niekto? Potajomky som si “uštedrila” pár rán päsťou do hlavy. Urobila som niečo zle? To isté. Chcela som upútať pozornosť? Tak som sa škrabala kolenom o omietku, aby som si spôsobila odreninu. Viem, že to znie pomerne bláznivo a pre mnohých je to nepochopiteľné. A ja to beriem. Ale keď to nechápete, nezatvárajte pred tým oči, akoby to neexistovalo. Ten problém tu je už dlho a treba o ňom HOVORIŤ.

V tom roku 2009 začalo také vážnejšie sebapoškodzovanie. Začala som sa rezať. Preto to považujem za taký začiatok celého toho zlého obdobia. Viac sa o tom dočítate práve v zmienených Odtieňoch dúhy. Sebapoškodzovala som sa asi… do roku 2014. Začiatkom 2015 som sa rozhodla prestať. Odvtedy to robím sporadicky. Sú obdobia, kedy to robím raz-dva krát do mesiaca, inokedy vydržím aj viac ako pol roka. Momentálne som bez toho od februára.

Nemôžem teda tvrdiť, že som úplne OK, pretože viem, že to tam stále vo mne je a čaká kedy ma môže zasiahnuť. Viem, že ak sa privalí nejaké sklamanie či viac problémov, tak to nebudem vedieť emočne zvládnuť bez žiletky. Ale budem sa snažiť. Vždy.

Takisto nemôžem povedať, že teraz je môj život bez problémov a je to pre mňa períčko. Tak to ani nikdy nebolo a myslím, že to tak ani nikdy nebude. Problémy mám stále či už tie zdravotné alebo iné. A áno, asi každý deň si spomeniem na to, aké by bolo skvelé urobiť si ešte jednu takú veľkú jazvu akú mám na pravom zápästí. Pomyslím si na to, že by sa k nej hodila ešte jedna. Ale neurobím to. Prečo? Neviem. Proste tá myšlienka príde a aj odíde.

Myslím, že za veľa vďačím novým antidepresívam (a nie, zrejme nespôsobili výpadok kreativity). Som celkom v poriadku, i keď večerným splínom sa nevyhnem. Tie prídu vždy. Pocity osamelosti sú tu tiež. A niekedy sa cítim zase strašne rozpoltene, že zároveň nemám depresiu, som na normálnom bode nálady a napriek tomu sa cítim strašne zbytočná a prázdna. Niekedy sa v sebe jednoducho nevyznám. Ale AD zrejme zatiaľ zaberajú. A možno mám skutočne tak dobré obdobie. Ale to zistíme až časom, či sa depresia ešte prejaví a či AD nezaberajú. Ale prikláňam sa skôr k tej možnosti že zaberajú.

Preto by som chcela vyzvať všetkých, ktorí si prešli sebapškodzovaním, alebo si tým len prechádzajú, aby o tom hovorili. Ostatní to síce nepochopia, ale musia vedieť, že tento problém je tu stále. Ani nemôžete vedieť kto z vašich blízkych týmto trpí.

Ja sa svojimi jazvami nechcem chváliť, ale ani sa za to nehanbím, pretože je to dôkaz, že som už niečo prežila a že som stále tu. Aj napriek emočnej labilite a nestabilite píšem tento článok a verím si, že k starým jazvám nové už nepribudnú.

Nikdy nezačínajte so sebapoškodzovaním. Je to zlá závislosť. A hoci ja sa momentálne držím, viem, že to tam stále vo mne je. A asi nikdy to neodíde. Ale záleží od toho, či tej závislosti dovolím, aby sa prejavila navonok a aby mi pomotala hlavu. A ja jej to nechcem dovoliť. Tak jej to nedovoľte ani vy, pokiaľ tým trpíte. Viem, že to nie je jednoduché, ale verte tomu, že raz to zvládnete. A zistíte, že ste vnútorne veľmi silní.

Hovorte o svojom probléme. Neduste to v sebe. Inak vás to celkom zničí. Viem o čom hovorím.

Vďačnosť je dôležitá

 

Odmalička som bola vedená k tomu, aby som bola vďačná aj za maličkosti, ktoré mi život prinesie. A to neznamená len poďakovať sa niekomu, keď vám pomôže, či podá niečo, čo potrebujete. To je samozrejmosť pre každého z nás a takých ľudí, ktorí nevedia povedať “prosím” či “ďakujem”, považujem za neslušných. Myslím, že toto by mala byť pre každého z nás samozrejmosť.

Chcem tu však písať o celkovej vďačnosti. Teoreticky by sme mali byť vďační za život, ktorý nám bol daný. Ale keďže to píšem z pohľadu človeka, ktorý sa dvakrát pokúsil o samovraždu, asi by to bolo vyslovene zvláštne. Neviem vám povedať, či som vôbec vďačná za život. Ale učím sa byť. Vážne. Ale ešte mi to poriadne nejde. K tomu však patrí byť vďačná za všetko, čo mi život prinesie. Aj to sa učím.

Za čo by som mohla byť vďačná a nie je to príjemné? Za to, že som prišla o psychické zdravie? Vyznie to zvláštne a aj to zvláštne asi je, ale istým spôsobom som za to vďačná, pretože inak by som zrejme nepísala, neblogovala a neuvedomila si, že bolesť posilňuje. Vážne. Nezistila by som, že mám tých najlepších rodičov – i keď majú svoje chyby a priznám sa, k ocinovi som nemala veľmi dobrý vzťah, ale zistila som, že ma má rád, i keď to nevie dať najavo. Vidím to každý deň, keď sa mi zmení nálada, že sa snaží urobiť všetko preto, aby som sa usmiala. Videla som to aj vtedy, keď som bola v tých najsilnejších depresiách. On je človek, ktorý by sa pre každého rozdal a aj keď náš vzťah nebol predtým tak dobrý ako s mamkou, mám ho nadovšetko rada a som vďačná, že ho mám. Rovnako ako za mamku, hoci náš vzťah bol vždy skvelý. Ak toto čítate, mami, oci, chcem aby ste vedeli, že mi na vás neskutočne záleží. Som za vás Bohu, či akejkoľvek inej sile, ktorá nad nami bdie, vďačná.

Och, vidím, že som sa trochu dosť opustila… Ale asi som to musela napísať presne takto ako to je. Učím sa byť vďačná aj za akúkoľvek maličkosť, ktorú mi život prinesie. V posledných dňoch som strašne vďačná za to, že sa vyplatilo to behanie po lekároch a úradoch a mám vlastný príjem. Som vďačná za nového červeného miláčika menom Asus, som vďačná za to, že som si konečne objednala tričko s citátom And so I kept living. Fotku hodím na instagram, takže to uvidíte. 🙂

Ešte som chcela dodať, že keď nevieme byť vďační za život, ktorý nám dali rodičia, mali by sme byť vďační aspoň za to, že ich máme. Nikdy nám v živote nebude nikto bližší ako rodičia. Myslím, že to musíme mať všetci na pamäti. A viem, že nie každý s rodičmi vychádza tak dobre ako ja, ale určite sa nájde v živote jedna vec, ktorú pre vás urobili a pomohli vám.

Momentálne som takisto nesmierne vďačná za to, že som v takom dobrom psychickom stave v akom som práve teraz. Zrejme to je aj vďaka vybavenému invalidnému dôchodku. Mala by som poslať Sociálnej poisťovni ďakovný list. 😀 Dokážem byť vďačná aj za niektoré okamihy, ktoré život priniesol. Napríklad včera, keď sme sedeli vonku pri poháriku červeného vína. Bolo mi tak príjemne, že som pocítila vďačnosť.

Buďme vďační za všetko, čo nám život prinesie, aj keď nevieme byť vďační za život. Každá vďačnosť, ktorú pocítime sa počíta a myslím, že nakoniec všetci poďakujeme aj za ten život, ktorý nám bol daný.

Musím priznať, že na môj večný pesimizmus je tento článok veľmi optimistický. Nuž aj také niekedy musia byť, nemôžem byť negatívna neustále. 🙂

Báseň: Rozladený klavír

Rozladený klavír

Topím sa v tónoch
rozladeného klavíra
s pohárom plným vína
zabudnutia.
A viny.

Hľadám sa
v hmlách vlastnej
priezračnosti.
Som nereálna.

Vo hviezdach
pátram po svojej
nezmyselnosti.

Svet
sa so mnou roztočí.

A ja zaniknem
vo svojom konci,
vo svojom poslednom
výdychu.

A z úst
vznesie sa
para života
i smrti.

Báseň: Koľajnice spomienok

Koľajnice spomienok

Znovu spomínam
na naše cesty,
na spleť koľají.
Smerujúc niekam,
kde je ticho
nekonečne krásne.

A hľadiac z okna vlaku
na tmavú majestátnosť hôr,
znovu a znovu blednem
v spomienkach na úsmevy,
ktoré inak zapadli
v zrniečkach piesku času.

Viem,
že to bolo dávno.
A nik z nás už nie je rovnaký.
Obaja sme poznačení
zubom času.
Ty to azda skrývaš,
a ja si posuniem rukávy
ešte o čosi nižšie.

Hľadím z okna
a túžim sa stratiť
v spleti spomienok
a koľajníc,

aby som ťa znovu
našla.

Báseň: Vytrhnutá z kontextu

Vytrhnutá z kontextu

Som ako myšlienka
vytrhnutá z kontextu.
Niekedy nekonečná,
inokedy potrhaná
ako látka utkaná z pavučín
bolesti.

I moja existencia
je vytrhnutá z kontextu
veršov o živote.

Kam len patrí moja duša
posiata dierami?
Kým som,
ak nie som sebou?

Už doznieva tón klavíra,
ako posledná vykričaná myšlienka
do ticha trhajúcej sa

nádejedôveryšepotu,
šťastiavieryživota,
láskymyšlienokcelistvosti,
dúhybúrkyničotybolesti…

Mlčanlivosti.

Som vytrhnutá z kontextu
a nik už nenájde spojitosť…

A doznievam
ako táto báseň.

Báseň: Srdce zo skla

Srdce zo skla

Blúdim v temnote
zabudnutia,
svoje srdce zo skla
zvieram v dlaniach,
a tie krvácajú.

Neviem nájsť slová,
ktoré by zaplnili
moje prázdno.

V dlaniach nesiem
posledný výdych
zamknutý v srdci
zo skla.

Mám strach
zo svojich myšlienok,
z týchto veršov,
čo sú ako vyblednuté
jazvy na zápästiach.

Nikdy nezmiznú.
Nikdy ma nenechajú ísť.
Nikdy nebude ticho.

Strácam sa v záchvevoch
svojej duše

a srdce zo skla
sa rozbilo.