Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Báseň: Pod sakurou

Pod sakurou

Stojím mlčky pod sakurou,
dušu mi hladia jej ružové kvety.
Zase ťa čakám s pocitom bázne.
Jemne naivná, vždy verná.
Ale stále sama.

Stojím mlčky pod sakurou,
do očí sa mi tlačia slzy, lebo si znovu,
znovu sklamal.
Aj tak ťa hľadám v blúdiacom,
bzučiacom dave, čo sa podobá
osiemu hniezdu.

Stále stojím mlčky pod sakurou,
obtrhávam jej jemné lístočky,
akoby mi mali byť nejakou zvláštnou útechou.
A keď ťa konečne zazriem v hmlovine,
Máš na tvári svoju pravú tvár.

Stojím mlčky pod sakurou,
bojím sa, že svoju pravú tvár znovu,
znovu pokrkváš ako papier s nepodarenou básňou
a hodíš do rozžeraveného kotla lží.

A ty to urobíš,
hoc nevedomky.

Stojím mlčky pod sakurou,
sklamaná a ublížená.

A ty sa stratíš v osom hniezde.

Báseň: Koľajnice spomienok

Koľajnice spomienok

Znovu spomínam
na naše cesty,
na spleť koľají.
Smerujúc niekam,
kde je ticho
nekonečne krásne.

A hľadiac z okna vlaku
na tmavú majestátnosť hôr,
znovu a znovu blednem
v spomienkach na úsmevy,
ktoré inak zapadli
v zrniečkach piesku času.

Viem,
že to bolo dávno.
A nik z nás už nie je rovnaký.
Obaja sme poznačení
zubom času.
Ty to azda skrývaš,
a ja si posuniem rukávy
ešte o čosi nižšie.

Hľadím z okna
a túžim sa stratiť
v spleti spomienok
a koľajníc,

aby som ťa znovu
našla.