Báseň: V tme

pexels-photo-696407Dnes na mňa doľahol menší splín. A tak som napísala báseň. Je v nej strach z budúcnosti, moja prázdnota a inšpirácia jednou piesňou.

Tomu strachu z budúcnosti by som sa ešte rada venovala v článku, tak hádam niekedy nabudúce. Tá prázdnota je vo mne stále a neviem čo s ňou mám robiť. Pripomína sa už aj ráno. Mám pocit, že čím ďalej tým viac som prázdnejšia. Áno, som istým spôsobom šťastná a celkom sa mi darí (aby som to nezakríkla), ale vo vnútri som spráchnivená, zhnitá a neskutočne prázdna. Niekedy to dokonca aj akosi “bolí”.

Nuž, musím ísť ďalej. Musím to zvládnuť. V januári si mám zavolať psychologičke, tak hádam mi s tým pomôže.

No teraz si už vychutnajte báseň.

:::::::::::::::

V tme

Zažínam sviečky a
pozorujem vločky za oknom.

Osamelá slza stečie mi
po líci...

Nepozeraj na mňa!
Nie som kompletná,
nie som svoja,
ani celkom živá.

Moja budúcnosť je
nejasná.
A ja zabúdam obracať stránky
kalendára.

Čas sa mi rozsýpa v dlaniach.

Zavri radšej oči.
Budeme ako v bezmesačnej
noci.

Si môj tieň,
pripomienka prázdnoty.

Zhasni aj sviečky.
Tmy sa nebojím.

Len toho,
keď ťa znovu uvidím.

Nepozeraj na mňa.
Viem, že tu si.

 

Naprieč mojimi myšlienkami

pexels-photo-289998Som šťastná. Na hladine. Čím hlbšie idete, tým prázdnejšia som. Na dne mojej duševnej rieky je množstvo veľkých balvanov. Niekedy sa niektoré z ničoho nič zdvihnú a roztrhnú hladinu môjho šťastia. Tie balvany sú takisto pripomienkou prázdnoty, ktorá sa dotýka mojich ryhami posiatych predlaktí.

Prázdnota je balvan, ktorý roztrhne hladinu môjho šťastia…

Držím sa na tej hladine. Ale balvany do mňa aj narážajú. Občas sa ponorím, no vždy sa mi podarí vytiahnuť sa na hladinu. Aspoň zatiaľ.

Večer si líham do postele s tým, že som prázdna. Ráno sa zobúdzam a som ako znovuzrodená. Viem, že včera bolo včera a nemusí tak byť i dnes. Preto akoby zabúdam na to, čo nosím vnútri, na to, čo sa skrýva za iskrami šťastia v mojich očiach a za úsmevom. Ale je pravda, že o tej prázdnote netuším, keď sa usmievam, alebo keď dokonca plačem od smiechu. Zistím to, až keď tie pomyselné balvany narušia vodnú hladinu mojej spokojnosti a optimizmu.

Po večeroch sa márne snažím zaplniť prázdnotu jedlom.

Dúfam však, že niekde medzi dnom a hladinou musí byť miesto, kde je rovnováha medzi šťastím a prázdnotou. Ak také niečo existuje. Alebo hádam raz… nájdem spôsob, ako zaplniť tú prázdnotu tým správnym spôsobom.

Možno tuším, čo sú dôvody mojej prázdnoty. Aj keď sa trochu bojím pripustiť si to. Bojím sa pripustiť si, že nikdy nespoznám človeka, ktorý by mi mohol pomôcť pozrieť sa na seba ako na vyrovnanú osobu, ktorý by mohol zaplniť prázdno.

Možno sa to skutočne nikdy nestane.

Ale pokúšam sa zo všetkých síl veriť, že áno. Raz musí predsa aj tú najväčšiu temnotu preťať svetlo.

Musí.

Takisto sa bojím pripustiť si, že ja sama som si dôvodom tej prázdnoty. To aká som. To, že sa snažím zmeniť, ale nemám silnú vôľu. To že neviem, či stojím o zmenu a že ju chcem dosiahnuť kvôli iným.

Ach. Asi to tak bude. Sama som si problémom. Sama som si prázdnotou.

Hádam raz pretnem pomyselný uzol samej seba.

Ak je to teda správne, čo netuším.

Minulosť som sa naučila akceptovať. Som vyrovnanejšia než pre tromi rokmi. Ale i tak…

Niečo je ešte vždy zle.

A raz.. Raz, sakra, musím prísť na to, čo.

Musím. 

Báseň: Osamelosť

pexels-photo-259670Dnes vám prinášam niečo z mojej tvorby. Asi ma kríza pomaličky opúšťa (teda prózu som ešte neskúšala, ale napísala som dve básne, takže už sa to hádam zlepšuje). Dobre, nebudem obviňovať antidepresíva, zrejme to bol len obyčajný blok ako každý iný, ktorý občas postihne každého. Posledné večery sa však nesú v duchu osamelosti a splínu, takže večery trávim pomerne depresívne… Ale tak aspoň tú väčšinu dňa som celkom v pohode, i keď výkyvy nálad sa mi nevyhli, hoci sú už trochu miernejšie, než pri Fevarine (starých antidepresívach).

Ale presuňme sa k básni. Túto som napísala práve včera pri tom splíne. Je z nej cítiť pochmúrnosť, ale páči sa mi to. Je to môj klasický štýl. A navyše konečne tu môžem založiť rubriku s básničkami. Je to jedna z tých kratších, ale povie mnoho a to stačí. Som šťastná, že som to bola schopná napísať. Konečne. A mimochodom, plánujem akurát novú knihu, ktorá sa bude volať Fialka. Viac info napíšem v novom článku. Neskôr.

Teraz si už užite báseň. 🙂 A ak ste osamelí tak ako ja, tak vám držím palce, aby ste to vydržali…

:::::::::::::::::::::::::::::

Osamelosť

Som rozsypaná
v temnotách svojej duše
a počúvam škodoradostný
chichot vrán.
Túžim vzlietnuť s nimi,
no miesto toho
s bolesťou v hrudi
na kolená padám...

Objíma ma
osamelosť
svojimi chladnými dlaňami
tak majetnícky položenými
na mojich trasúcich sa pleciach.

Vrany naposledy zakrákali
a do šera ozval sa len
môj neutíchajúci plač.

Večerný splín ambivalentného introverta

pexels-photo-415484Cítim osamelosť. Nie som v depresii, do toho mám ďaleko, ale som trochu smutná z toho, že nemôžem písať. Osamelosť opäť zaznela v mojej duši a nemôžem ju odtiaľ dostať. Ale to je teraz jedno. Dnes chcem písať o tom, že vôbec neviem… teraz som sa zamyslela a nenapadajú mi slová, ktoré by som mohla použiť. Vôbec neviem čo robiť. Som tak rozpoltená, že neviem, ktorým smerom sa vydať.

Nedávno som tu písala, že momentálne nikoho nechcem, že nebudem hľadať, že na to kašlem. A je to asi pravda. Alebo… ja neviem. Neviem sa v sebe absolútne vyznať. Som dva protiklady v jednom a tie dva sa neustále medzi sebou hádajú. Chcela by som niekoho. Som osamelá. No na druhú stranu to prináša kopec problémov a trápenia. Alebo som už tak sebadeštruktívna, že sa chcem trápiť?

Myslím si však, že ak zostanem takáto, nikdy ma nik nebude chcieť. Sebaláska mi chýba. Väčšina toho, čo by mala tvoriť sebaláska, tvorí sebanenávisť a podceňovanie a pochybovanie a… negativizmus. A potom je tu ten protiklad – pozitívne myslenie, troška tej sebalásky a optimizmu. Neviem čo som skutočne ja, alebo či obe časti sú mnou. Ale som strašne zúfalá z toho, že sa zároveň túžim zmeniť a zároveň v tom nevidím absolútne žiadny zmysel, pretože je to proste zbytočné, alebo mi to zas až tak nevadí.

Problém je, že druhým to vadí, to, že som tučná. Vidím to. Cítim to. A ja viem, že ak sa rozhodnem s tým niečo robiť, tak by som to mala robiť kvôli sebe, ale ako sa mám presvedčiť, že to je správne? Ako vytrvať? Začnem často s plnými nádejami a chuťou a skončím s tým, že to aj tak nemá žiadny zmysel. To je tá vec, ktorú by so na sebe chcela zmeniť. Ten negativizmus je asi mojou súčasťou a to sa vo mne s pozitivizmom biť asi do konca môjho života. Je to zrejme tá… väčšia časť. Myslím.

Ale viem, že stokilového slona nikto chcieť nikdy nebude. Ja chcem aby ma mal niekto rád. Potrebujem priateľov, pretože žiadnych reálnych nemám. Potrebujem niekoho, kto mi dá pocítiť, že ma má rád takú aká som a… že so mnou vydrží všetko. Túžim sa zmeniť a dokázať ľuďom, že to dokážem a že som silná. Chcem to dokázať, aj keď asi veľmi silná nie som. To je to – chcem sa zmeniť kvôli druhým a nie kvôli sebe. Vadí mi to aká som, ale necítim, že to má nejaký zmysel. Občas mi to dokonca ani neprekáža. Otázky o zmysle nejakej činnosti ma trápia každý deň. A to nemusím mať ani depresiu. Mám problém s každodennou hygienou, pretože ak nikam nejdem, nevidím zmysel aj v takejto veci.

Chcem sa zmeniť… alebo nie?

Neviem. Neviem nič.

Dokáže vôbec človek mať rád niekoho len podľa duševných vlastností a nevšímať si jeho vzhľad? Asi ťažko. Čo mám teda so sebou robiť? Nemôžem to vydržať. To neustále hľadanie odpovede v ktorej by som si bola istá.

Teraz si nie som istá ničím. Ani tým, kto vlastne som.

Kým nájdem správnu odpoveď v ktorej si budem istá, bude zo mňa práchnivejúca kostra v hlbinách zeme v drevenej rakve. Dovtedy… dovtedy zostanem sama a len s tichou závisťou pozorovať páry vodiace sa za ruky. Chcem niekoho vo svojej blízkosti ale pochybujem, že bude niekto akceptovať to, aká som, či už sa týka môjho negativizmu či vzhľadu. A ak by sa zdanlivo niekto našiel tak aj tak odíde tak, ako všetci ostatní.

Chcem veriť, že raz sa stane zázrak a niekto taký, kto by ma akceptoval i s tým, že neviem, či sa chcem zmeniť, ale čoraz viac vo mne hlodá pocit, že sa to nikdy nestane.

Oh, toto bol veru zvláštny článok. Potrebovala som sa proste vypísať… z takého večerného splínu. Dúfam, že to neprerastie v depresiu. Ale vlastne… to by mohlo pomôcť k zažehnaniu tvorivej krízy. Vidíte? Ani v tomto neviem čo chcem.