Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Báseň: V tme

pexels-photo-696407Dnes na mňa doľahol menší splín. A tak som napísala báseň. Je v nej strach z budúcnosti, moja prázdnota a inšpirácia jednou piesňou.

Tomu strachu z budúcnosti by som sa ešte rada venovala v článku, tak hádam niekedy nabudúce. Tá prázdnota je vo mne stále a neviem čo s ňou mám robiť. Pripomína sa už aj ráno. Mám pocit, že čím ďalej tým viac som prázdnejšia. Áno, som istým spôsobom šťastná a celkom sa mi darí (aby som to nezakríkla), ale vo vnútri som spráchnivená, zhnitá a neskutočne prázdna. Niekedy to dokonca aj akosi “bolí”.

Nuž, musím ísť ďalej. Musím to zvládnuť. V januári si mám zavolať psychologičke, tak hádam mi s tým pomôže.

No teraz si už vychutnajte báseň.

:::::::::::::::

V tme

Zažínam sviečky a
pozorujem vločky za oknom.

Osamelá slza stečie mi
po líci...

Nepozeraj na mňa!
Nie som kompletná,
nie som svoja,
ani celkom živá.

Moja budúcnosť je
nejasná.
A ja zabúdam obracať stránky
kalendára.

Čas sa mi rozsýpa v dlaniach.

Zavri radšej oči.
Budeme ako v bezmesačnej
noci.

Si môj tieň,
pripomienka prázdnoty.

Zhasni aj sviečky.
Tmy sa nebojím.

Len toho,
keď ťa znovu uvidím.

Nepozeraj na mňa.
Viem, že tu si.

 

Naprieč mojimi myšlienkami

pexels-photo-289998Som šťastná. Na hladine. Čím hlbšie idete, tým prázdnejšia som. Na dne mojej duševnej rieky je množstvo veľkých balvanov. Niekedy sa niektoré z ničoho nič zdvihnú a roztrhnú hladinu môjho šťastia. Tie balvany sú takisto pripomienkou prázdnoty, ktorá sa dotýka mojich ryhami posiatych predlaktí.

Prázdnota je balvan, ktorý roztrhne hladinu môjho šťastia…

Držím sa na tej hladine. Ale balvany do mňa aj narážajú. Občas sa ponorím, no vždy sa mi podarí vytiahnuť sa na hladinu. Aspoň zatiaľ.

Večer si líham do postele s tým, že som prázdna. Ráno sa zobúdzam a som ako znovuzrodená. Viem, že včera bolo včera a nemusí tak byť i dnes. Preto akoby zabúdam na to, čo nosím vnútri, na to, čo sa skrýva za iskrami šťastia v mojich očiach a za úsmevom. Ale je pravda, že o tej prázdnote netuším, keď sa usmievam, alebo keď dokonca plačem od smiechu. Zistím to, až keď tie pomyselné balvany narušia vodnú hladinu mojej spokojnosti a optimizmu.

Po večeroch sa márne snažím zaplniť prázdnotu jedlom.

Dúfam však, že niekde medzi dnom a hladinou musí byť miesto, kde je rovnováha medzi šťastím a prázdnotou. Ak také niečo existuje. Alebo hádam raz… nájdem spôsob, ako zaplniť tú prázdnotu tým správnym spôsobom.

Možno tuším, čo sú dôvody mojej prázdnoty. Aj keď sa trochu bojím pripustiť si to. Bojím sa pripustiť si, že nikdy nespoznám človeka, ktorý by mi mohol pomôcť pozrieť sa na seba ako na vyrovnanú osobu, ktorý by mohol zaplniť prázdno.

Možno sa to skutočne nikdy nestane.

Ale pokúšam sa zo všetkých síl veriť, že áno. Raz musí predsa aj tú najväčšiu temnotu preťať svetlo.

Musí.

Takisto sa bojím pripustiť si, že ja sama som si dôvodom tej prázdnoty. To aká som. To, že sa snažím zmeniť, ale nemám silnú vôľu. To že neviem, či stojím o zmenu a že ju chcem dosiahnuť kvôli iným.

Ach. Asi to tak bude. Sama som si problémom. Sama som si prázdnotou.

Hádam raz pretnem pomyselný uzol samej seba.

Ak je to teda správne, čo netuším.

Minulosť som sa naučila akceptovať. Som vyrovnanejšia než pre tromi rokmi. Ale i tak…

Niečo je ešte vždy zle.

A raz.. Raz, sakra, musím prísť na to, čo.

Musím.