Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Poetický advent a tréma

24068026_1565106136861193_563310283672385521_nVčerajší deň bol celkom nabitý. Ráno sme s ocinom smerovali do Bratislavy nakúpiť pár darčekov, po sto milión rokoch sme sa najedli v Mekáči a bolo fajn. Na pošte ma čakal balík z Martinusu, v ktorom boli tri básnické zbierky: Čistá duša, Vpísané do noci (Vladimír Roy) a Spiatočný lístok na západ (Viktória Laurent-Škrabalová). Strašne som sa z nich potešila.

24293890_1978984825655717_8537480068250342831_nPár hodín som mala oddych a potom obliecť šaty, nachystať knihu, pozrieť ako idú básničky za sebou a šup na autobus. Musím povedať, že vonku bola riadna zima.

V Holíči sme našli Zámockú vináreň a hneď sme videli, že tam bolo neskutočne veľa ľudí. A potom sa to zaplnilo ešte viac a bolo to totálne plné. A moja tréma rástla.

Zoznámila som sa s vedúcou knižnice a dostala pár pokynov. Bolo mi povedané, že keď bude KAPL (Klub autorov a priateľov literatúry) usporadúvať nejakú akciu, tak sa to bude týkať aj mňa, takže som sa stala ich ďalšou členkou. A to ma strašne teší, pretože už v minulosti som hľadala nejaké kluby autorov a narazila som aj na KAPL. A teraz k nim asi patrím. 🙂

Zoznámila som sa aj so samotným vedúcim klubu Jánom Rakom ml.. Bola to pre mňa česť. Zabudla som spomenúť, že so mnou prišla na akciu aj mamina, ktorej veľmi ďakujem za to, že tam bola a že mi dodávala pozitívnu energiu, keď som mala trému. Sadla som si k stolu pre autorov a o chvíľu som bola opäť na nohách, pretože so mnou chceli urobiť krátky rozhovor do TV WYWAR, čo je holíčska televízia. Boli to len dve otázočky, ale bola som rada. Jedna z otázok bola, či som poetka, alebo prozaička. Ja som bola mierne zaskočená, pretože sa “bojím” nazývať sa jedným či druhým pomenovaním. Ja proste len píšem, pomyslela som si. Poetka a prozaička? Môžem sa tak vôbec nazvať?

24232638_1565106226861184_2463225539107080404_n

Program bol krásny. Boli to štyri bloky, tak ako sú štyri sviečky na adventnom venci. Mala som tú česť vychutnať si naozaj krásnu poéziu. Celé som si to veľmi užívala. Občas som mala pocit, že tam ani nepatrím so svojou poéziou.

Keď prišiel na rad posledný, štvrtý, blok, pani Lukovičová ma predstavila a prečítala môj krátky životopis. Na plátne bola prezentácia, na ktorej bola tiež moja fotografia, obrázky oboch mojich kníh a krátko o mne.

A šlo sa pred plnú vináreň. Na úvod som povedala pár slov o tom, čo pre mňa znamená poézia a prečo som začala písať.

24131572_1565105866861220_5714936310238972053_nOtvorila som knihu a začala recitovať Odtrhnutú, potom Echo, Pokrivený obraz, Možno a Papierovú. Mala som strašnú trému, ale veľmi som sa nezakoktávala. Možno preto, že som asi týždeň pred akciou cvičila. Akurát bolo na nič to, že mi zavadzal mikrofón a nemohla som si dať knihu bližšie. Ale nejako som to zvládla. Odmenili ma potleskom a ja som si vydýchla.

Mojou zbierkou si listoval aj pán, ktorý prednášal veľmi vtipnú poéziu aj s rôznymi historkami. Povedal, že sú to vraj “samé seriózne básne”.

Nakoniec som sa posadila opäť k mamine a dali sme si kávu a čaj. Niektorí ma zastavili a pochválili moju tvorbu. Vždy som sa len usmiala a povedala ďakujem. Nečakala som to. Ani omylom.

A navyše som dostala aj básnickú zbierku od zakladateľa klubu Jána Raka ml. s názvom Hudba slov. Som na ňu veľmi zvedavá.

Bol to čarovný večer so skvelou atmosférou. Dúfam, že takých bude viac. 🙂

Päť dôvodov, prečo čítať poéziu

pexels-photo-172367Ja mám teraz obdobie, kedy nemám absolútne chuť na čítanie prózy. A aj keby som neviem ako chcela, proste sa mi nedarí sa do ničoho prozaického začítať. Bažím však po tom, aby som si mohla prečítať nejakú dobrú poéziu. Práve dnes som si z Martinus.sk objednávala tri básnické zbierky. Strašne sa na ne teším.

Veľmi ma mrzí, že v dnešnej dobe nie je poézia tak obľúbená ako prozaické diela. Myslím, že je to škoda, pretože pokiaľ poéziu nečítate, tak ani neviete o čo prichádzate. Mnohí si myslia, že poézia je len to, čo sa učili v škole. A teraz nechcem, aby to vyzeralo, že poéziu, o ktorej sme sa učili, odsudzujem, to nie. Ale nesadla mi všetka. Dnes to v poézii nie je o rýmoch. Dnes to je o citoch. Aspoň ja to tak vnímam.

Rozhodla som sa vám predstaviť mojich päť dôvodov, prečo čítať poéziu.

Číslo jeden: Môžete ju čítať miliónkrát

Samozrejme, že tak je to aj u niektorých prozaických kníh, ale u poézie je to trošku iné. Keď si listujete svojou obľúbenou básnickou zbierkou (môže to byť aj moja Slovo je nádych 😉 ), každý raz v nej môžete nájsť niečo nové. Je to totiž o tom, že keď ste naposledy čítali tú zbierku, tak ste mohli byť v inom rozpoložení ako ste dnes. A práve v tom rozdielnom stave nachádzate nové veci, ktoré sa vás dotknú.

Číslo dva: Stotožnenie, dotyk poézie na duši

S prvým bodom súvisí aj to, že vám niektoré verše, či celé básne, môžu pomôcť. Napríklad pochopiť ťažkú situáciu. Alebo vám pomôžu zistiť, že v nejakej situácii nie ste sami. Môžete sa naučiť čítať medzi riadkami. Skrátka sa vás niektoré časti básní môžu dotknúť na duši a priniesť vám do života niečo, čo by ste možno inde márne hľadali. Myslím si, že čítanie poézie je istým druhom terapie. Tak, ako jej písanie.

Číslo tri: Relax

Pri čítaní poézie sa dá skvelo relaxovať. Pustíte si klavírnu hudbu, zapálite sviečky, uvaríte si čaj, či kávu a môžete zahnať tmavý, zimný večer dobrou poéziou. Nemusí byť taká, s ktorou sa musíte stotožňovať. Niektorá vás môže pobaviť, pri inej sa môžete rozplývať nad romantikou obsiahnutou vo veršoch. Každá báseň má svoje osobité kúzlo a je jedno, či je to osobná poézia, alebo poézia inšpirovaná prírodou, vlasťou či dajme tomu posledným hororom, ktorý autor naposledy videl. 🙂

Číslo štyri: Je rozmanitá

Podobne ako u tretieho bodu. Je veľmi rozmanitá. Niektorú poéziu treba pochopiť, iná je krásna vďaka tomu, že je nepochopiteľná. Niektorá je zábavná, iná smutná, no silná. Niektorá má rýmy, iná je písaná voľným veršom. Hľadajte to, čo by vás mohlo zaujať a keď to nájdete, verte mi, že si poéziu zamilujete. Ako som povedala na začiatku, už to nie je len poézia ako v romantizme. Je to rozmanité. A každá oblasť poézie, každá možná téma či forma je svojím spôsobom čarovná.

Číslo päť: Inšpiruje

Ak sa venujete nejakej tvorivej činnosti, čítanie poézie vás môže úžasne inšpirovať. Či už píšete, alebo maľujete. Pre mňa osobne je poézia veľmi inšpirujúca a milujem ju. Ak vás trápi nedostatok inšpirácie, otvorte nejakú poetickú zbierku a začítajte sa. Ak sa vás poézia nejako dotkne, tak budete mať inšpiráciu čo nevidieť. Nehovorím však, samozrejme, o kopírovaní básne. To nie! Ale sama dobre viem, že niekedy mi stačí aj jediné slovo, či slovné spojenie a zrodí sa báseň či poviedka. Alebo sa môžete inšpirovať dojmom z celej básne.

Poézia rozhodne stojí za pozornosť a dúfam, že som vás aspoň trochu presvedčila a nejakú básnickú zbierku si prečítate. A ak to bude aj tá moja Slovo je nádych, tak budem veľmi rada. 🙂

Báseň: Čakanie

pexels-photo-247114Ahojte. Dnes mám pre vás opäť báseň. Je jemne inšpirovaná týmto ročným obdobím a osamelosťou, ktorá ma stále prenasleduje. Ale to je teraz jedno, podstatná je teraz báseň, ktorú sa vám chystám predstaviť.

Napísala som ju krátko po tom, ako som si zapisovala zopár myšlienok do svojho takzvaného denníka. Rozmýšľala som, čo dnes zverejním, pretože som sem už dlho nič nenapísala a chýbalo mi to. Tak tu máte novú báseň. Myslím, že je fakt dobrá, má aj svoj taký osobitý formát, ktorý som ešte v nijakej básni nepoužila. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a pokojne napíšte komentár ako na vás zapôsobila a čo ste z nej cítili…

Pekný deň vám prajem. 🙂

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakanie

Iskričky sĺz

v hnedých očiach,

prechádzka

dlhým jesenným večerom.

Plná prázdnoty

zo spadnutých listov.

Srdce v dlaniach

a pod dáždnikom skrytá.

Čaká…

Čaká…

Pod lampou,

ktorá už len bliká.

Osamelá…

Stratená…

Hľadajúca

v jesennom lístí

niečo, čo nemôže byť

nikdy nájdené.

No i tak čaká

na niekoho,

kto vezme jej ruky do dlaní

a jemne ju pobozká…

 

Báseň: Osamelosť

pexels-photo-259670Dnes vám prinášam niečo z mojej tvorby. Asi ma kríza pomaličky opúšťa (teda prózu som ešte neskúšala, ale napísala som dve básne, takže už sa to hádam zlepšuje). Dobre, nebudem obviňovať antidepresíva, zrejme to bol len obyčajný blok ako každý iný, ktorý občas postihne každého. Posledné večery sa však nesú v duchu osamelosti a splínu, takže večery trávim pomerne depresívne… Ale tak aspoň tú väčšinu dňa som celkom v pohode, i keď výkyvy nálad sa mi nevyhli, hoci sú už trochu miernejšie, než pri Fevarine (starých antidepresívach).

Ale presuňme sa k básni. Túto som napísala práve včera pri tom splíne. Je z nej cítiť pochmúrnosť, ale páči sa mi to. Je to môj klasický štýl. A navyše konečne tu môžem založiť rubriku s básničkami. Je to jedna z tých kratších, ale povie mnoho a to stačí. Som šťastná, že som to bola schopná napísať. Konečne. A mimochodom, plánujem akurát novú knihu, ktorá sa bude volať Fialka. Viac info napíšem v novom článku. Neskôr.

Teraz si už užite báseň. 🙂 A ak ste osamelí tak ako ja, tak vám držím palce, aby ste to vydržali…

:::::::::::::::::::::::::::::

Osamelosť

Som rozsypaná
v temnotách svojej duše
a počúvam škodoradostný
chichot vrán.
Túžim vzlietnuť s nimi,
no miesto toho
s bolesťou v hrudi
na kolená padám...

Objíma ma
osamelosť
svojimi chladnými dlaňami
tak majetnícky položenými
na mojich trasúcich sa pleciach.

Vrany naposledy zakrákali
a do šera ozval sa len
môj neutíchajúci plač.

Báseň: Iluzionistka

Iluzionistka

Som iluzionistka.
Keď zavriem oči,
som známa neznáma.
A keď ich znovu otvorím,
som studnica prázdna.

Pátram vo svojej duši
po kúsku života, po pravde.
Vytváram ilúziu toho,
že nekúpem sa v samote.

Vytváram ilúziu,
že som šťastná,
hoci zdá sa len ráno.
K večeru uvädám
a ilúzia prchá a prchá
ako tá nádej,
po ktorej bažím.

Som iluzionistka
a predvádzam sa na šou,
ktorá je skôr cirkusom.
Vyšívam si na tvár úsmev
no vo vnútri
zrnko po zrnku
hlodá vo mne zúfalstvo
a rozozvučí sa martýrium.

Klavír je rozbitý.
Už si viac nezahrám
melódiu života.
V tichu súmraku
počúvam svoj dych.

A teraz už nepomôže
nič.
Ani ilúzia.
Zostala pravda.
Ak chceš, tak na mňa krič.

Ale ja sa neozvem,
pretože som sama ilúziou.

Báseň: Pod sakurou

Pod sakurou

Stojím mlčky pod sakurou,
dušu mi hladia jej ružové kvety.
Zase ťa čakám s pocitom bázne.
Jemne naivná, vždy verná.
Ale stále sama.

Stojím mlčky pod sakurou,
do očí sa mi tlačia slzy, lebo si znovu,
znovu sklamal.
Aj tak ťa hľadám v blúdiacom,
bzučiacom dave, čo sa podobá
osiemu hniezdu.

Stále stojím mlčky pod sakurou,
obtrhávam jej jemné lístočky,
akoby mi mali byť nejakou zvláštnou útechou.
A keď ťa konečne zazriem v hmlovine,
Máš na tvári svoju pravú tvár.

Stojím mlčky pod sakurou,
bojím sa, že svoju pravú tvár znovu,
znovu pokrkváš ako papier s nepodarenou básňou
a hodíš do rozžeraveného kotla lží.

A ty to urobíš,
hoc nevedomky.

Stojím mlčky pod sakurou,
sklamaná a ublížená.

A ty sa stratíš v osom hniezde.

Báseň: Rozladený klavír

Rozladený klavír

Topím sa v tónoch
rozladeného klavíra
s pohárom plným vína
zabudnutia.
A viny.

Hľadám sa
v hmlách vlastnej
priezračnosti.
Som nereálna.

Vo hviezdach
pátram po svojej
nezmyselnosti.

Svet
sa so mnou roztočí.

A ja zaniknem
vo svojom konci,
vo svojom poslednom
výdychu.

A z úst
vznesie sa
para života
i smrti.

Báseň: Koľajnice spomienok

Koľajnice spomienok

Znovu spomínam
na naše cesty,
na spleť koľají.
Smerujúc niekam,
kde je ticho
nekonečne krásne.

A hľadiac z okna vlaku
na tmavú majestátnosť hôr,
znovu a znovu blednem
v spomienkach na úsmevy,
ktoré inak zapadli
v zrniečkach piesku času.

Viem,
že to bolo dávno.
A nik z nás už nie je rovnaký.
Obaja sme poznačení
zubom času.
Ty to azda skrývaš,
a ja si posuniem rukávy
ešte o čosi nižšie.

Hľadím z okna
a túžim sa stratiť
v spleti spomienok
a koľajníc,

aby som ťa znovu
našla.

Báseň: Vytrhnutá z kontextu

Vytrhnutá z kontextu

Som ako myšlienka
vytrhnutá z kontextu.
Niekedy nekonečná,
inokedy potrhaná
ako látka utkaná z pavučín
bolesti.

I moja existencia
je vytrhnutá z kontextu
veršov o živote.

Kam len patrí moja duša
posiata dierami?
Kým som,
ak nie som sebou?

Už doznieva tón klavíra,
ako posledná vykričaná myšlienka
do ticha trhajúcej sa

nádejedôveryšepotu,
šťastiavieryživota,
láskymyšlienokcelistvosti,
dúhybúrkyničotybolesti…

Mlčanlivosti.

Som vytrhnutá z kontextu
a nik už nenájde spojitosť…

A doznievam
ako táto báseň.