10 spisovateľských problémov

Konečne som sa rozhodla pustiť do článku, ktorý mám v konceptoch už od augusta. Poviem vám niečo o problémoch spisovateľov. A je úplne jedno, či ste profesionál, alebo amatér. Ja osobne sa riadim podľa tohto citátu:

A profesional writer is an amateur who didn´t quit. (Richard Bach)

Ale písaniu sa venujem už neskutočne dlho a s tým súvisia aj nejaké tie problémy, ktoré z času na čas vedia poriadne nasrdiť.

Read more

Zákulisie Mozaiky Ticha (blogerská výzva)

Prajem vám krásny, zahmlený, utorkový deň. Nedávno som narazila u Canli na jednu zaujímavú blogerskú výzvu. Už dlho som nič podobné nepublikovala a toto ma celkom zaujalo, a tak som sa rozhodla prispieť svojou troškou. Dodávam, že zapojiť sa môže každý bloger a myslím, že to môže byť celkom zábava zodpovedať na tieto otázky. Zároveň to môže byť istým spôsobom zaujímavé aj pre čitateľov. 🙂

Tak šup do toho! 🙂cropped-cropped-pexels-photo-5299261.jpeg Read more

Na čom práve pracujem? Píšem Fialku!

pexels-photo-261510Hlásim sa vám s po plecia ostrihanými vlasmi. Ale o tom už iste viete, spamovala som tým Instagram niekoľko dní… Ale dnes vám chcem porozprávať niečo o tom, čomu sa práve každý deň venujem a čím som totálne pohltená.

Bude sa volať Fialka. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Je to príbeh o živote tínedžerky z detského domova, ktorá sa snaží nájsť svoju matku. A viac vám nepoviem, myslím, že toto vám zatiaľ stačí.

Pracujem na tom asi ešte len dva týždne, ale venujem sa tomu každý deň, vždy dám aspoň tristo slov (dnes päťsto) a k tomu o tom celý deň uvažujem a plánujem si v hlave, ako to pôjde ďalej, akú scénu tam ešte dám a čo by som chcela pridať. Je to teda síce fikcia, ale je to proste zo života. Plus sú tam prvky z môjho života, ale len minimálne. Len také malé detaily, ktoré nie sú ani v Odtieňoch dúhy. Aspoň myslím.

Čo však môžem povedať, že som stvorila postavu, ktorá je navonok veľká rebelka, tvári sa drsne, no denno-denne na sebe nosí masku. Je mi v niečom podobná, ale je oveľa viac priebojnejšia a viac sebavedomá ako ja. Ale páči sa mi.

Viem, že som predtým na starý blog písala, že som rozpracovala knihu s názvom Strom spomienok, ale keď som si ho po letnej pauze prečítala, nedávalo mi to až taký zmysel a veľmi sa mi to nepáčilo.

Nápad a ani koncept toho príbehu nie je zlý, stále sa mi páči ten nápad a chcem ho zrealizovať no teraz nie. Dala som si pauzu od písania fantasy a podobných vecí. A ten príbeh má istý fantasy prvok. Nechám to teraz len tak, budem sa venovať čisto Fialke, pretože v tom vidím veľmi dobrý príbeh a ak to vyjde, myslím, že by to mohlo stáť za to. Fakt sa mi páči, akým smerom to ide a mám toho plnú hlavu.

Neskutočne sa z toho teším, ako to postupne plynie. Mám rozpracovanú len prvú kapitolu, ale už teraz sa mi to páči. Pochybnosti mám o sebe stále, ale keď sa mi to páči, tak sa na tom dobre pracuje. Som tým fakt pohltená.

Stále síce bojujem s prokrastináciou, ale aspoň som rada, že sa tomu venujem každý deň. Na to, že začínam nový príbeh a že začiatky bývajú pomerne ťažké som fakt nadšená tým, čo vzniká a teším sa na to. 🙂

A myslím, že ak Fialka niekedy vyjde, tak sa máte aj vy na čo tešiť.

 

Totálna tvorivá kríza

pexels-photoUž vyše mesiaca nedokážem napísať ani čiarku. Pokúsila som sa o jednu krátku básničku a skončila roztrhaná v koši. Nedávalo to zmysel, bolo to akoby ste škrabali nechtom o tabuľu. Proste hrôza. Tisíckrát som otvárala word s knihou a zbierkou poézie v próze, ktorá je inšpirovaná duševným umieraním. Pozorovala som blikajúci kurzor a v hlave som mala absolútne prázdno. Ani ťuk!

Každý deň otváram súbor s knihou s pracovným názvom “Strom spomienok”, čítam to, čo som napísala a nedáva mi to absolútny zmysel. Pripadá mi to tak hlúpe a nezmyselné, že som mala sto chutí to zmazať. “Umierania” som sa ani nedotkla. To, čo som si prečítala sa mi páčilo narozdiel od spomínanej knihy, ale nedokážem nič ďalšie napísať.

Cítim sa až zúfalo. Hľadám príčinu tohto totálneho výpadku. Kedysi som sa bola schopná aspoň inšpirovať tým prázdnom. Teraz… teraz nie som schopná ani to. Strašne ma to frustruje. Ale neskutočne. Moja tvorivosť si asi vzala dovolenku, alebo neviem čo. Mala som už strašne veľa kríz, ale nikdy som nebola tak prázdna ako teraz. Zapnem počítač, word a v hlave sa mi ozve len akési šumenie ako keď neviete naladiť rádio. To myslím len obrazne, ale asi tak nejako by sa to dalo opísať. Nemám žiadne nápady. A tak sa stráca aj chuť písať.

Skúsila som začať s niečím novým, vytiahnuť starší nápad a začať, ale absolútne som nemala nápady ako začať. Čoraz častejšie sa zamýšľam, či môžu antidepresíva ničiť kreativitu. Pretože moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať tie nové antidepresíva.

Neviem či to môže byť tým, ale začína ma to fakt zožierať. Leto už je preč a v týchto chvíľach za normálnych okolností už začínam znovu pracovať na tom, čo som mala rozrobené, proste normálne začínam písať. Ale teraz? Nič. Ani len písmenko. Aspoň že som schopná písať sem.

Som z toho dosť smutná. Otázka je, že ak by to skutočne spôsobovali antidepresíva, či by som bola ochotná obetovať dobrú náladu kvôli písaniu. Neviem, čo mám robiť. Viem, že netreba tlačiť na pílu a vytrvať, ale strašne ma to frustruje. Nemám momentálne žiadnu náplň svojho života. Som absolútne prázdna.

Raz by som chcela dokončiť “Umieranie”, ale je otázne, či to dokončím, keď budem takáto. A to isté platí o zvyšku mojej tvorby. Snažím sa myslieť pozitívne a veriť, že to prejde, ale tá možnosť, že AD môžu ničiť moju kreativitu mi stále behá v hlave…

Zažili ste aj vy niekedy takúto tvorivú krízu?

Kritika, pochybnosti a pokusy myslieť pozitívne

Hlásim sa zo svojho prechodného pracoviska v kuchyni. Moja izba je momentálne holá, pretože prišiel nábytok a pomaly sa všetko skladá… Ale nie o tom som chcela. Renovácii izby venujem článok zvlášť a môžete sa tešiť aj na zábery predtým a potom.

Momentálne sa vážne snažím myslieť zo všetkých síl pozitívne. Moje sebavedomie je na bode mrazu, to je jasná vec. A nie že by som kritiku znášala nejako veľmi zle, ale človeka to jednoducho zamrzí. Na druhú stranu si to cením, pretože ma to môže posunúť, ale v mojej chorej hlave sa okamžite vyroja pochybnosti, hlas mi hovorí, že som človek, ktorý nič nevie a nemal by vôbec nič robiť, pretože je naničhodník. A to ma zakope ešte o pár metrov hlbšie aj keď by to bez toho hlasu moje sebavedomie znieslo lepšie.

Pochybnosti. Ach tie pochybnosti. Som vôbec dobrá v písaní? Mám v tom pokračovať? Má to zmysel? Toľko amatérskych spisovateľov je okolo mňa a sú tak dobrí, sú to skutoční umelci. A čo som ja? Slon, ktorý nevie absolútne nič. Vitajte v mojej hlave.

Nevadí mi tá kritika a viem, že nemôžem hádzať flintu do žita, ale tie pochybnosti ma zničia. Sú mojou súčasťou celý život, neviem sa ich zbaviť, hoci by som veľmi, veľmi chcela. Jedna časť mojej osobnosti hovorí, že všetko zvládnem, že som dobrá, že uspejem, ale keď sa ozve hlas pochybností, tak som pochovaná totálne na úplnom dne a neviem sa vyhrabať.

Ako vravím, pochybnosti mám v sebe už od samého počiatku. Vždy tam číhajú a čakajú na to, kedy mi môžu naklásť do hlavy kopec negatívnych myšlienok. Potom sa vo mne začne všetko so všetkým hádať a nedokážem so sebou vydržať a najradšej by som si vystrelila mozog z hlavy (to berte s nadhľadom, OK?). Jedna polovica mňa kričí: “To dokážeš! Si dobrá!” a tá druhá sa hneď na to ozve: “Si nemožná, vykašli sa na to, aj tak nič nevieš!” A keď príde neúspech tak okamžite jedna polovica: “Je to okej, nabudúce to vyjde, pouč sa z chýb a choď ďalej.” A tá druhá zase: “Vidíš? Všetko si po*rala.”

A to stále dokola. Samé hádky a vojny vo vnútri mňa. Žiadna vyrovnanosť a rovnováha. A to by som celom potrebovala…

Nie že by som sa nechala zlomiť akoukoľvek kritikou, viem ju prijať, som s ňou okej, aj keď zamrzí. Ale mala by som nejako odstrániť tieto pochybnosti, pretože sa môže stať, že mi raz tak zašibe, že skončím so všetkým, čo ma baví. Pochybujem o tom, že som v písaní dobrá, ale to jediné mi v živote ostáva. Mám zrakový hendikep – ak by som sa rozhodla maľovať, nikdy to nebude tak dobré, pretože detaily jednoducho nevychytám. Nemôžem pracovať, nemala by som v živote to, čo by vypĺňalo čas. Bez toho, čo robím práve teraz, i keď v tom nie som dobrá, by môj život bol… ničím. To by som sa v tom prípade mohla fakt jedine odpraviť. Písanie je jediná vec, ktorá dáva môjmu životu zmysel. Nehovorím, že sa toho chcem vzdať, ale tieto moje pochybnosti ma raz zakopú. Len ako ich zastaviť?

Písanie k životu potrebujem. Nič iné neviem. Nemám okrem toho nijaký dôvod plahočiť sa životom. Písanie je môj život je to jediná vec, ktorú mám, nemám prácu. Mám písanie. Nenechám sa zlomiť kritikou ale chcem nájsť spôsob, ako prestať o sebe pochybovať. Názory i kritiku si vážim a verím, že ma to istým spôsobom posunie vpred. Ale bojím sa, že raz tie pochybnosti prerastú v skutočné pocity a že ma to privedie k zlým rozhodnutiam. Haha, v mojej hlave sa práve ozval hlas: “Alebo k tým správnym rozhodnutiam.”

Ach jaj.  To je na dlho toto. Aj tak mám stále pocit, že si nezaslúžim “škatuľku” (amatérska) spisovateľka. Mám pocit, že na to nie som dosť dobrá. Cítim sa len ako pózerka.