Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Báseň: Čakanie

pexels-photo-247114Ahojte. Dnes mám pre vás opäť báseň. Je jemne inšpirovaná týmto ročným obdobím a osamelosťou, ktorá ma stále prenasleduje. Ale to je teraz jedno, podstatná je teraz báseň, ktorú sa vám chystám predstaviť.

Napísala som ju krátko po tom, ako som si zapisovala zopár myšlienok do svojho takzvaného denníka. Rozmýšľala som, čo dnes zverejním, pretože som sem už dlho nič nenapísala a chýbalo mi to. Tak tu máte novú báseň. Myslím, že je fakt dobrá, má aj svoj taký osobitý formát, ktorý som ešte v nijakej básni nepoužila. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a pokojne napíšte komentár ako na vás zapôsobila a čo ste z nej cítili…

Pekný deň vám prajem. 🙂

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakanie

Iskričky sĺz

v hnedých očiach,

prechádzka

dlhým jesenným večerom.

Plná prázdnoty

zo spadnutých listov.

Srdce v dlaniach

a pod dáždnikom skrytá.

Čaká…

Čaká…

Pod lampou,

ktorá už len bliká.

Osamelá…

Stratená…

Hľadajúca

v jesennom lístí

niečo, čo nemôže byť

nikdy nájdené.

No i tak čaká

na niekoho,

kto vezme jej ruky do dlaní

a jemne ju pobozká…

 

Báseň: Martýrium

Martýrium

Skladám mozaiku
ticha
z útržkov
svojho martýria.

A

trhám ticho výkriku,
trhám slová
na nezrozumiteľný nárek.
Trhám i plátno svojho odrazu,
lebo inej cesty niet.

To ticho,
čo hučí odvšadiaľ,
vôbec nie je ticho,
ale len ďalšia lož
v mojej dimenzii,

martýria.

Bolí,
keď sa zabodáva
do srdca.
Hučí v neprerušiteľnosti.

A je ku mne tak…
… kruté.