Liebster tag

pexels-photo-267569Včera som zistila, že som bola nominovaná do Liebster tagu od Andrey, ktorú nájdete na stránkach vysvobozena.cz. Prišlo mi to vhod, pretože som akurát uvažovala nad tým, čo by som mohla zverejniť.

O čo vlastne ide? Je to v podstate tag. Dostanete od toho, kto vás nominoval desať otázok a vy musíte zas vymyslieť ďalších desať otázok a nominovať ďalších blogerov. Slúži to vraj na propagáciu menších blogov a blogerov. A podľa mňa je to fajn, tak sa do toho poďme pustiť. 🙂

Tu je desať otázok, ktoré som dostala.

  1. Ktorý film ťa naposledy rozosmial?

Eh, film som nevidela dlho, skôr momentálne sledujem seriály. A naposledy ma rozosmiali Simpsonovci. Milujem ten seriál, niektoré diely môžem pozerať aj dokola, stále sa na tom dobre bavím. Ale ak by som mala uviesť film, tak možno viete, že sú aj Simpsonovci vo filme. Nevidela som ho síce už veľmi dlho, ale tuším, že to bol posledný film, ktorý som naposledy videla.

2. Keby ti mal vyjsť tvoj školský sen o povolaní alebo smerovaní, čo by z teba bolo?

To bolo rozmanité. Ale myslím, že najdlhšie ma na strednej držala psychologička. Strašne som si verila, že to budem môcť robiť, ale potom mi došlo, že to nie je moja cesta. Až ku koncu strednej som sa najviac prikláňala k svojmu spisovateľskému snu.

3. Čo ti naposledy urobilo radosť?

Strašná kopa vecí! 😀 Včera moje nové tričko, sviečka, predtým Bibliotéka, príchod mojej knižky.

4. Keby si si mala mäso obstarávať úplne sama, zvládla by si zabíjať králikov a podobne, alebo by si bola vegetarián?

Em… asi by som bola vegetarián, pretože by som to nedokázala. Ak by som sa živila nejakým hmyzom, tak by som to bola schopná zabíjať, ale králika či sliepku? Uf, to teda nie. To by som nedala.

5. Čo je tvojou najsilnejšou stránkou?

Asi empatia. Ale aj to je niekedy na škodu. A vlastne aj kvôli tomu by som asi nemohla robiť psychologičku. A možno by sem niektorí z môjho okolia mohli dosadiť inteligenciu, ale… popravde nie som inteligentná. 😀

6. Je nejaká vec, ktorú by si u seba na blogu chcela vylepšiť, ale stále to pokrivkáva? 

Samozrejme že je! Chcem si viac dávať pozor na pravopis. V poslednom čase si všímam, že mi to akosi pokrivkáva… A chcela by som byť viac aktívna na sociálnych sieťach – teda na facebookovej stránke blogu. No… a ešte jedna vec. Vydržať aspoň dva mesiace s jedným dizajnom. 😀

7. Čo ťa na blogovaní najviac vytáča?

Keď dlho pracujem na nejakom článku a po publikovaní ho nikto nekomentuje! Chvalabohu fázu blog.cz a “Dáš mi prosím hlas sem?” mám už za sebou, takže asi len toto…

8. Matika a fyzika, alebo čeština (v mojom prípade slovenčina) a jazyk?

Tak tu to mám jasné ako facka. Slovenčina a jazyk. Aj keď v angličtine či nemčine nie som bohvieako dobrá.

9. Bez čoho sa neobídeš? 

Bez blogu, internetu, dobrého čaju a bez Lakyho. 🙂

10. V ktorom filme by si najradšej žila?

Aj keď viem, že to čo chcem napísať, je v prvom rade knižný svet, ale natočili podľa toho filmy, takže to tak nechávam: vo svete z Harryho Pottera. Ten svet je proste nádherný a chcela by som žiť v tom svete, ktorý bol zachytený vo filmoch aj v knihách od J. K. Rowlingovej. 🙂

Okej, ďakujem za otázky a teraz sa môžeme presunúť k tým mojim. 

  1. Ktorý žáner kníh/filmov je tvoj najobľúbenejší?
  2. Ak by si na sebe mohla niečo zmeniť, čo by to bolo?
  3. Zima alebo leto?
  4. Vieš si predstaviť život bez blogu?
  5. Máš rada umenie (v akejkoľvek forme)?
  6. Aké je tvoje vysnené povolanie?
  7. Čo sa ti naposledy snívalo?
  8. Je niečo, čo by si sa chcela naučiť?
  9. Dokázala by si žiť bez internetu?
  10. Čo by si chcela vo svete zmeniť, ak by sa dalo?

A nominujem…:

Ta Perfektní

Nikol Seven

Majte sa krásne! 🙂

Ciel splnený! Bibliotéka 2017

23517483_1971439353076931_8134324542703107861_nV návštevu Bibliotéky som dúfala už veľmi dlho. Ale keď som sa zapájala do Martinus Ceny Fantázie, tak som začala viac veriť, že sa tam dostanem. Ehm, súťaž u mňa nedopadla vôbec slávne, ale na tom teraz v konečnom dôsledku nezáleží. Potom, keď sa ma vydavateľka pýtala, či neprídem, automaticky som povedala, že sa do Bratislavy nedostanem. Kvôli svojmu hendikepu nemôžem sama cestovať tak ďaleko a nemyslela som si, že niekto z rodiny bude chcieť ísť so mnou.

Nakoniec sa spôsob našiel. Mamina sa ponúkla, že ide so mnou, pretože aj ona miluje knihy tak ako ja. A tak sme včera šli na Bibliotéku! Cesta bola síce dlhá, ale to nevadí. Obe sme sa celkom tešili.

bolo tam neskutočne veľa ľudí, čo som aj očakávala. Snažila som sa to nejako prehrýzť, pretože ja veľmi nemám rada zaplnené priestory. Ale povedala som si, že to nejako vydržím, predsa to nie je len tak nejaká akcia. Je to Bibliotéka! A tak som zaťala zuby a radovala som sa s toho množstva kníh vôkol mňa.

Po chvíli ako sme prišli ma zastavila milá blogerka Sima z Only in dreams. Pochválila moje knižné videá. A mňa to tak zamrzelo, že som už takú dlhú dobu nič nenatočila. Ale bola to prvá vec, ktorá ma namotivovala k tomu, aby som znovu natočila video. Ale o tom až trošku neskôr.

Naša trojčlenná skupinka sa rozdelila a my s maminou sme šli svojou cestou a vydavateľka svojou. Najprv sme sa zastavili v Slovarte, kde bolo asi najviac ľudí. Ale stretla som moju asi najobľúbenejšiu slovenskú autorku Miroslavu Varáčkovú. Akurát som mala v rukách jej novú knihu Drž ma keď padám, ktorú som sa chystala kúpiť. Dohodli sme sa, že by mi mohla podpísať výtlačok, keď vyjdeme zo Slovartu, ale potom sme sa už nestretli. 😦

A ako naschvál, besedy, na ktorých som chcela najviac byť, boli až večer, keď som ja už bola doma. Stihla som akurát besedu s Knižným klubom Paľikerav. Recenzentky recitovali krásne básne až som mala zimomriavky.

Predtým sme skočili do Ikaru, do Albatros Media, neminuli sme ani stánok Elistu a stánok so zľavnenými knihami. Bola tam skvelá atmosféra a bolo cítiť vôňu kníh.

Samozrejme som si aj nejaké knihy odniesla. Konkrétne 11. Ale kúpila som si len 9. Dve som dostala v Ikare zadarmo. Odniesla som si napríklad dve knihy od spomínanej Mirky Varáčkovej (Drž ma keď padám a Prežila som svet), Lov na nevestu, Da Vinciho kód, Mengeleho dievča, Klamárov, Sherlocka od Grahama Moorea, Tak padne náš svet a Kam zmizla Aljaška.

Na konci sme sa rozprávali o tom, že by si to zaslúžilo nejaké video a mňa to strašne motivovalo a uvedomila som si, že mi natáčanie videí celkom chýba. Aj keď mám teraz čitateľskú krízu, mám čo odovzdávať o knihách a rada by som sa k tomu vrátila.

A tak dnes vzniklo po dlhej dobe nové video. Našla som si nejaký strihací program na Obchod play a aby som dala preč vodotlač, zaplatila som si mesačné predplatné. Tak uvidíme.

Bolo to včera úžasné a dúfam, že pôjdem aj o rok. Veľmi som si včerajšok užila.

A zajtra… fotenie! Dúfam, že vyjde. 🙂

Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

Na čo sa teším a čo chystám?

pexels-photo-355302November u mňa nezačal príliš pozitívne, pretože môjmu ocinovi bolo zle a tak ma to veľmi trápilo, bola tu celkom smutná atmosféra aj napriek tomu, že ja som mala celkom dobrú náladu, ktorá bola prerušovaná strachom oňho.

Ale dúfam, že to máme už za sebou a už sa budú diať len pozitívne veci. Je to pomerne nabité, i keď vám to tak nemusí pripadať. Najviac sa teším na príchod Odtieňov dúhy do mojej vlastnej knižnice. To by sa mohlo splniť na budúci týždeň po tomto víkende. V pondelok idem k psychiatričke, predpokladám, že u nej dlho nebudem, pretože je všetko relatívne v poriadku. Až na tie večerné splíny. Do knižnice asi nepôjdem, pretože momentálne sa brodím čitateľskou krízou a mám doma kopec kníh, ktoré chcem prečítať.

V utorok vyšlem maminu do Foto štúdia, aby mi dohodla fotenie čo najskôr. Potrebujem nejakú normálnu fotku na svoj profil autorky a aj kvôli jednej veci, ktorú vám spomeniem neskôr. Ja sa rada fotím (eh, to vyznelo narcisticky), ale nikdy neurobím tak dobrú fotku ako profesionál. Teším sa na to a dúfam, že tam budem vyzerať lepšie ako na fotkách na tablo. Fakt veľmi dúfam.

Vo štvrtok mám narodeniny (22) a takisto idem do Holíča, kúpiť si nejaké normálne topánky. Nedávno som si totiž kupovala jedny fakt pekné, ale strašne, strašne ma z nich bolia nohy. A tak ich bude nosiť mamina. Hlavný dôvod je ten, že budú príležitosti pri ktorých potrebujem byť elegantne oblečená a hoci mám krásne topánky, ktoré sa hodia k bordovému kardiganu, nie sú elegantné.

Jedným z tých dôvodov je niečo úžasné, čo dúfam, že vyjde. Veľmi mi na tom záleží. Je totiž zatiaľ možné, že pôjdem 11. 11. teda v sobotu na knižný veľtrh do Bratislavy. Teda na Bibliotéku. Aaaa, yay! Strašne dúfam, že to vyjde! Zatiaľ všetci doma súhlasia, mamina chce ísť so mnou. Platím si to sama, takže to je okej. Je dokonca možné, že pôjdem autom. Ale na tom mi tak nezáleží. Som dohodnutá s vydavateľkou, že by sme sa tam mohli stretnúť. A ja by som mohla spoznať kopu ľudí – či už autorov, alebo aj blogerov. Je to skvelá príležitosť.

Druhý dôvod je, že 29. 11. som bola pozvaná do Holíča na Poetický advent a mám tam vystúpiť so svojou tvorbou. Čiže si nachystám zopár básní a prečítam ich tam. Budem musieť cvičiť, aby som sa nezakoktala a nepokazila tým dojem z celej básne. Teším sa, i keď viem, že budem mať trému. Preto potrebujem aj nejakú normálnu fotografiu a musím si napísať krátky životopis. Myslím, že akcia je aj pre verejnosť, takže sa môžete zúčastniť aj vy! 🙂

A ešte k tomu sa neskutočne teším na Vianoce (už som si dokonca spievala aj vianočné piesne) a rozhodla som sa, že vyzdobím dom a postarám sa o darčeky – skrátka chcem urobiť pekné Vianoce celej rodine, i keď som vraj na tajnosti okolo darčekov už veľká. To je jedno, mne sa kúzlo Vianoc veľmi páči a ja chcem dodržovať svoje tradície. A chcem, aby boli pekné. A tak teraz v novembri nakúpim výzdobu a v decembri darčeky a stromček.

Takisto mám niečo prichystané na UKP Odtieňov dúhy, ale to zrealizujem až keď bude známy termín. A to si nechám pre seba, aby to bolo prekvapenie.

Na PSA by som mala zverejniť nejaké nové profily, zajtra ukončujem zdieľaciu súťaž a chystajú sa aj nejaké recenzie. Nie odo mňa, ale od novej redaktorky.

Fialku som dlho nepísala, ale chystám sa do toho vrhnúť. Myslím na to stále. Urobila som si aj denný režim a založila diár s TO-DO listmi na každý deň. A snažím sa to plniť.

A to by bolo asi všetko… Je toho veľa, teším sa na to.

Ešte taká otázočka na slovenských spoluobčanov: pôjdete zajtra voliť? 🙂

Báseň: Čakanie

pexels-photo-247114Ahojte. Dnes mám pre vás opäť báseň. Je jemne inšpirovaná týmto ročným obdobím a osamelosťou, ktorá ma stále prenasleduje. Ale to je teraz jedno, podstatná je teraz báseň, ktorú sa vám chystám predstaviť.

Napísala som ju krátko po tom, ako som si zapisovala zopár myšlienok do svojho takzvaného denníka. Rozmýšľala som, čo dnes zverejním, pretože som sem už dlho nič nenapísala a chýbalo mi to. Tak tu máte novú báseň. Myslím, že je fakt dobrá, má aj svoj taký osobitý formát, ktorý som ešte v nijakej básni nepoužila. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a pokojne napíšte komentár ako na vás zapôsobila a čo ste z nej cítili…

Pekný deň vám prajem. 🙂

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakanie

Iskričky sĺz

v hnedých očiach,

prechádzka

dlhým jesenným večerom.

Plná prázdnoty

zo spadnutých listov.

Srdce v dlaniach

a pod dáždnikom skrytá.

Čaká…

Čaká…

Pod lampou,

ktorá už len bliká.

Osamelá…

Stratená…

Hľadajúca

v jesennom lístí

niečo, čo nemôže byť

nikdy nájdené.

No i tak čaká

na niekoho,

kto vezme jej ruky do dlaní

a jemne ju pobozká…

 

Proste o všetkom…

pexels-photo-295826Tak vás zdravím po týždni. Rozhodla som sa porozprávať vám o všetkom, čo sa teraz v mojom živote deje a dialo.

Najprv to najpodstatnejšie. Odtiene dúhy sú od včera v predpredaji. Do 15. 11. si ich môžete kúpiť za skvelú cenu a ak si na stránkach vydavateľstva Art Floyd kúpite aj moju prvotinu Slovo je nádych, tak na ňu získate zľavu 10 %. Čo je podľa mňa skvelé. Každopádne do menu vám hodím hlavné odkazy na kúpu knižky. Som strašne potešená, pretože neubehol ani rok a ja už budem mať čoskoro v rukách svoju druhú knihu, druhé knižné dieťa. Tento rok bol istým spôsobom pre mňa prelomovým a myslím, že vydanie OD bude len krásne dotvárať tú pozitívnu energiu tohto roka. Už sa nemôžem dočkať chvíle, keď sa kniha dostane k vám a vy dostanete cez písmená a slová kúsok mojej dúhovej duše. Nebudem tvrdiť, že sa nebojím, ako tú knihu budú ľudia vnímať. Som pripravená na to, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť a budú si myslieť, že sa snažím získať niečo na svojom hendikepe a tak. Som na to pripravená, no malilinko sa bojím. Ale verím, že sa bude na druhú stranu ľuďom páčiť a že v nej nájdu to posolstvo, ktoré som do nej ukryla. Je to však niečo na čom mi veľmi záleží a mám pocit, že je správne, že kniha uzrie svetlo sveta.

Takže knihu nájdete zatiaľ na stránkach vydavateľstva >>>> TU <<<< a objednať si ju môžete v predpredaji za špeciálnu cenu >>>> TU <<<<< a nesmiem zabudnúť zmieniť súťaž, o podpísaný výtlačok s venovaním odo mňa, ktorá začala dnes. Nájdete ju >>>> TU <<<<

Všetky dôležité odkazy dám do menu. 🙂

Asi viete, že Facebook zmenil pravidlá. A teraz sa vám príspevky z mojich stránok na FB budú ukazovať v Prieskumníku (a aj to je otázne, pretože mne sa v tej sekcii zobrazujú stránky, ktoré vôbec nesledujem). Preto som založila skupiny. Spojila som stránku Mozaika Ticha a Dominika Elizabeth Hladíková a založila skupinu pre tieto dve. A zvlášť pre PSA. Odkazy na skupiny vám dám tiež do menu, aby ste s mohli pridať a vidieť všetky novinky ohľadom blogu a mňa ako autorky. Na stránku budem tiež pridávať príspevky, ale bude to aj v tých skupinách.

Bola som na pár dní v mojom rodnom meste – v Brezne. Bolo mi tam fajn a ani sa mi nechcelo vrátiť domov, ale chystám veľmi veľké veci, tak som nakoniec pookriala a tešila sa na to, pretože sa to všetkého teraz môžem pustiť. Dúfam len, že mi tie veci vyjdú tak, ako by som chcela, aspoň čo najlepšie sa bude dať. Viac vám prezradím neskôr.

Nedá mi však nespomenúť hororovú cestu domov. Do Banskej Bystrice nás zaviezol tatkov kamarát. Odtiaľ nám vždy ide rýchlik do BA. Cesta je dlhá, ale je to celkom fajn. V pondelok však bola výluka. Museli sme vystúpiť v Podhájskej a do Šurian ísť autobusom a odtiaľ zase na rýchlik. Strašné stresy. Niesli sme Lakyho a do toho pršalo. Tak sme vystúpili v Podhájskej a ja som sa musela dívať pod nohy, pretože to bolo pre mňa úplne nové miesto a nevedela som, kde je schod, kde je jama a neviem čo. Mamina s tatkom sa ponáhľali k autobusu, ktorý bol pred stanicou a ja slepý patrón som musela ísť úplne pomaličky, pretože som nevidela na schody. A oni už boli kdesi za rohom. 😀 A ešte musím spomenúť, že ten vlak z Bystrice do Podhájskej bol jedna veľká špinavá, odporná katastrofa. Nuž, potom sme teda vystúpili v Šuranoch z autobusu a utekali na vlak. Cez koľaje. Prechodník bol kdesi v keli ďaleko a tak som musela ísť tak. Na záver bol veľký schod na perón, kde stál náš vlak. Pritom sa to vôbec ako veľký schod nezdalo. Skoro som sa tam zabila. 😀 Vlak meškal pol hodiny. A my sme mali pol hodinu na prestup v BA. Prišli sme do Bratislavy a aha. Rexo bol už preč (myslím tým REX – regionálny expres). A tak sme museli hodinu čakať na ďalší spoj. Paráda! Obaja s tatkom sme nadávali ako pohani. Týmto chválim ZSSK. A to myslím ironicky.

Chcela som tento článok písať už včera, ale akosi mi bolo celý deň čudne a nechcelo sa mi vyliezť z postele, lebo keď som neležala na bruchu tak som mala čudný tlak v strede trupu. Neviem čo to bolo. A tak to píšem dnes. V Brezne som si kúpila svoju vysnenú červeno-čiernu košeľu a novú kabelku. Takže bolo fajn. Tam ani nejde o to, že by som tam chodila po vonku, skôr o to, aby som bola so starkou a bratancom. Mám ich oboch strašne rada a veľmi, veľmi mi chýbajú. 😦

A to by bolo asi všetko. Ako sa máte vy? Podeľte sa so mnou o to! 🙂

Zákulisie Mozaiky Ticha (blogerská výzva)

Prajem vám krásny, zahmlený, utorkový deň. Nedávno som narazila u Canli na jednu zaujímavú blogerskú výzvu. Už dlho som nič podobné nepublikovala a toto ma celkom zaujalo, a tak som sa rozhodla prispieť svojou troškou. Dodávam, že zapojiť sa môže každý bloger a myslím, že to môže byť celkom zábava zodpovedať na tieto otázky. Zároveň to môže byť istým spôsobom zaujímavé aj pre čitateľov. 🙂

Tak šup do toho! 🙂cropped-cropped-pexels-photo-5299261.jpeg Čítať ďalej

Prestala som so sebapoškodzovaním?

pexels-photo-262272Predpokladám, že to, že som trpela sebapoškodzovaním vie väčšina čitateľov, ktorí ma sledujú už nejaký ten piatok. Nie je to nič, čo by som chcela tajiť, a nie, ani to nie je nič, čím by som sa chcela naopak chváliť. Myslím si, že mnoho ľudí pred týmto problémom zatvára oči a práve preto vznikli Odtiene dúhy (ktoré uzrú svetlo sveta teraz v októbri) a preto vzniká aj Fialka, či niečo menšie ako je tento článok. Povedala som si, že v knihách, ktoré napíšem a ktoré sa dočkajú vydania, budem tento problém ponúkať čitateľovi, aby si uvedomil, že aj niečo takéto, normálnemu človeku nepochopiteľné, existuje a trpí tým množstvo ľudí.

Ja som so sebapoškodzovaním začala v novembri (listopadu) 2009. Mala som kopu problémov v rodine, škole a ešte k tomu zlomené srdce. Vtedy sa skrátka preukázalo, že akosi neviem normálne zvládať stresové situácie. Ale aby som neklamala… Hoci uvádzam, že so sepapoškodzovaním som začala práve vtedy v roku 2009, istou formou to začalo už odmalička. Ako? Nahneval ma niekto? Potajomky som si “uštedrila” pár rán päsťou do hlavy. Urobila som niečo zle? To isté. Chcela som upútať pozornosť? Tak som sa škrabala kolenom o omietku, aby som si spôsobila odreninu. Viem, že to znie pomerne bláznivo a pre mnohých je to nepochopiteľné. A ja to beriem. Ale keď to nechápete, nezatvárajte pred tým oči, akoby to neexistovalo. Ten problém tu je už dlho a treba o ňom HOVORIŤ.

V tom roku 2009 začalo také vážnejšie sebapoškodzovanie. Začala som sa rezať. Preto to považujem za taký začiatok celého toho zlého obdobia. Viac sa o tom dočítate práve v zmienených Odtieňoch dúhy. Sebapoškodzovala som sa asi… do roku 2014. Začiatkom 2015 som sa rozhodla prestať. Odvtedy to robím sporadicky. Sú obdobia, kedy to robím raz-dva krát do mesiaca, inokedy vydržím aj viac ako pol roka. Momentálne som bez toho od februára.

Nemôžem teda tvrdiť, že som úplne OK, pretože viem, že to tam stále vo mne je a čaká kedy ma môže zasiahnuť. Viem, že ak sa privalí nejaké sklamanie či viac problémov, tak to nebudem vedieť emočne zvládnuť bez žiletky. Ale budem sa snažiť. Vždy.

Takisto nemôžem povedať, že teraz je môj život bez problémov a je to pre mňa períčko. Tak to ani nikdy nebolo a myslím, že to tak ani nikdy nebude. Problémy mám stále či už tie zdravotné alebo iné. A áno, asi každý deň si spomeniem na to, aké by bolo skvelé urobiť si ešte jednu takú veľkú jazvu akú mám na pravom zápästí. Pomyslím si na to, že by sa k nej hodila ešte jedna. Ale neurobím to. Prečo? Neviem. Proste tá myšlienka príde a aj odíde.

Myslím, že za veľa vďačím novým antidepresívam (a nie, zrejme nespôsobili výpadok kreativity). Som celkom v poriadku, i keď večerným splínom sa nevyhnem. Tie prídu vždy. Pocity osamelosti sú tu tiež. A niekedy sa cítim zase strašne rozpoltene, že zároveň nemám depresiu, som na normálnom bode nálady a napriek tomu sa cítim strašne zbytočná a prázdna. Niekedy sa v sebe jednoducho nevyznám. Ale AD zrejme zatiaľ zaberajú. A možno mám skutočne tak dobré obdobie. Ale to zistíme až časom, či sa depresia ešte prejaví a či AD nezaberajú. Ale prikláňam sa skôr k tej možnosti že zaberajú.

Preto by som chcela vyzvať všetkých, ktorí si prešli sebapškodzovaním, alebo si tým len prechádzajú, aby o tom hovorili. Ostatní to síce nepochopia, ale musia vedieť, že tento problém je tu stále. Ani nemôžete vedieť kto z vašich blízkych týmto trpí.

Ja sa svojimi jazvami nechcem chváliť, ale ani sa za to nehanbím, pretože je to dôkaz, že som už niečo prežila a že som stále tu. Aj napriek emočnej labilite a nestabilite píšem tento článok a verím si, že k starým jazvám nové už nepribudnú.

Nikdy nezačínajte so sebapoškodzovaním. Je to zlá závislosť. A hoci ja sa momentálne držím, viem, že to tam stále vo mne je. A asi nikdy to neodíde. Ale záleží od toho, či tej závislosti dovolím, aby sa prejavila navonok a aby mi pomotala hlavu. A ja jej to nechcem dovoliť. Tak jej to nedovoľte ani vy, pokiaľ tým trpíte. Viem, že to nie je jednoduché, ale verte tomu, že raz to zvládnete. A zistíte, že ste vnútorne veľmi silní.

Hovorte o svojom probléme. Neduste to v sebe. Inak vás to celkom zničí. Viem o čom hovorím.

Na čom práve pracujem? Píšem Fialku!

pexels-photo-261510Hlásim sa vám s po plecia ostrihanými vlasmi. Ale o tom už iste viete, spamovala som tým Instagram niekoľko dní… Ale dnes vám chcem porozprávať niečo o tom, čomu sa práve každý deň venujem a čím som totálne pohltená.

Bude sa volať Fialka. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Je to príbeh o živote tínedžerky z detského domova, ktorá sa snaží nájsť svoju matku. A viac vám nepoviem, myslím, že toto vám zatiaľ stačí.

Pracujem na tom asi ešte len dva týždne, ale venujem sa tomu každý deň, vždy dám aspoň tristo slov (dnes päťsto) a k tomu o tom celý deň uvažujem a plánujem si v hlave, ako to pôjde ďalej, akú scénu tam ešte dám a čo by som chcela pridať. Je to teda síce fikcia, ale je to proste zo života. Plus sú tam prvky z môjho života, ale len minimálne. Len také malé detaily, ktoré nie sú ani v Odtieňoch dúhy. Aspoň myslím.

Čo však môžem povedať, že som stvorila postavu, ktorá je navonok veľká rebelka, tvári sa drsne, no denno-denne na sebe nosí masku. Je mi v niečom podobná, ale je oveľa viac priebojnejšia a viac sebavedomá ako ja. Ale páči sa mi.

Viem, že som predtým na starý blog písala, že som rozpracovala knihu s názvom Strom spomienok, ale keď som si ho po letnej pauze prečítala, nedávalo mi to až taký zmysel a veľmi sa mi to nepáčilo.

Nápad a ani koncept toho príbehu nie je zlý, stále sa mi páči ten nápad a chcem ho zrealizovať no teraz nie. Dala som si pauzu od písania fantasy a podobných vecí. A ten príbeh má istý fantasy prvok. Nechám to teraz len tak, budem sa venovať čisto Fialke, pretože v tom vidím veľmi dobrý príbeh a ak to vyjde, myslím, že by to mohlo stáť za to. Fakt sa mi páči, akým smerom to ide a mám toho plnú hlavu.

Neskutočne sa z toho teším, ako to postupne plynie. Mám rozpracovanú len prvú kapitolu, ale už teraz sa mi to páči. Pochybnosti mám o sebe stále, ale keď sa mi to páči, tak sa na tom dobre pracuje. Som tým fakt pohltená.

Stále síce bojujem s prokrastináciou, ale aspoň som rada, že sa tomu venujem každý deň. Na to, že začínam nový príbeh a že začiatky bývajú pomerne ťažké som fakt nadšená tým, čo vzniká a teším sa na to. 🙂

A myslím, že ak Fialka niekedy vyjde, tak sa máte aj vy na čo tešiť.

 

Bola by som zlá matka – nechcem mať deti

pexels-photo-592940Už dlho mám v pláne písať o tom, že ako niektoré iné ženy, ani ja nechcem mať deti. Najprv som si myslela, že som asi z iného vesmíru, alebo čo, ale teraz čoraz častejšie zisťujem, že je nás viac. A to ma istým spôsobom utešuje.

Na jednu stranu som nezadaná a pravdepodobnosť toho, že budem mať nejaký normálny dlhodobý vzťah je asi mizivá. Na druhú stranu ak by sa stal nejaký zázrak a mala by som normálny vzťah tak… si proste vôbec neviem predstaviť, že JA, budem vychovávať dieťa, a vôbec že ho privediem na svet. Na TENTO svet. Keď sa teraz pozerám na to, aký je dnes svet strašný a padá pomaly do záhuby, tak by som nechcela priviesť dieťa na takéto miesto a nechať ho nech sa popasuje s tým, čo sme my všetci odovzdali ďalším generáciám. Či už sa to týka nenávisti vo svete, alebo rôznych katastrof, ktoré sú čim ďalej častejšie. To dieťa by muselo trpieť to, čo sme my ostatní nadrobili. A to nie je pekný odkaz ďalšej generácii.

Ale odhliadnuc od toho, už teraz viem, že by som nebola dobrá matka. Myslím, že niektoré ženy proste nemajú v osude byť matkami a vidno to podľa toho, keď sú práve takéto ženy matkami. Vidno to na tom, ako sú niektoré ženy schopné dieťa opustiť či dokonca niečo horšie. A ja cítim, že by som nebola dobrá matka. Dieťa by si so mnou mnoho vytrpelo. Asi by som ho postupne priviedla do šialenstva. Veď ja mám problém vydržať sama so sebou, tak ako by so mnou mohlo vydržať dieťa, ba či nakoniec partner. A ak by malo byť dieťa po mne, tak by to bola ďalšia katastrofa. 😀

Proste si to vôbec neviem predstaviť. Viem však, že od žien sa očakáva, že si založia rodinu, vydajú sa a budú mať deti. Ale ja to proste nechcem. Nehovorím, že časom by  sa to nemohlo zmeniť, ak by sa skutočne stal ten zázrak a mala by som nejaký dlhodobý a normálny vzťah, ale teraz som si istá tým, že deti nechcem. Vždy som mala isté predstavy o ideálnom živote s vlastnou rodinou, ale čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že nič také sa mi nestane.

Navyše ja sa rozčúlim aj keď môj pes raz zašteká a čo by som preboha robila ak by mi dieťa začalo plakať? Nezvládla by som to. Ja tak všeobecne nemusím deti. Keď niekto príde s kočíkom a s malým dieťaťom, všetci sa rozplývajú a čičíkajú ho a ja stojím obďaleč a ignorujem. Ja na to proste nie som. A viem, že môžu mnohí tvrdiť, že som ešte mladá, ale proste necítim. že som ten správny človek na to, aby som niekedy mala a vychovávala dieťa.

A či už sa teda od žien očakáva, že budú rodiť deti a budú sa starať o svoju krásnu rodinku, tak ja som proste jedna z výnimiek. Chcem žiť slobodne, písať, venovať sa len tomu čo ma baví.

Mne bude v živote stačiť pes a moje knižné deti. Viac nepotrebujem.

Je pravda, že si možno chcem niekoho nájsť, ale to je všetko. Aspoň zatiaľ nechcem nič viac.

PS: Mimochodom, tie vlasy si ostrihám cez víkend, vykašľala som sa na ostatných, sú to predsa len moje vlasy. Ak neviete o čo ide, písala som o tom v minulom článku.