Literárny denník: Odtiene dúhy

Už viac ako mesiac pracujem na novom nápade na knihu. No, ono to vlastne nie je ani celkom nový nápad, ale skôr staro nový. A v dnešnom článku vám o tom niečo rada porozprávam. Som síce len za začiatku, pracujem na druhej kapitole, ale verím tomu, že do konca tohto roka to dokončím. Nebude to kniha na tristo strán, bude to kratšie, ale na tom tak nezáleží.

Ak sledujete moju tvorbu a moje blogy takmer od začiatku, možno si spomeniete na poviedku Tŕne Života. Ak ste však s tých novších sledovateľov, objasním vám o čo v tej poviedke šlo. Bol to vlastne príbeh o mojom živote a o mojom najťažšom období. Aj keď teraz si myslím, že vtedy som tam nemala poriadne čo písať a trochu som si dej prikrášľovala. Ale nie veľmi.

Po tejto poviedke som o niekoľko rokov neskôr (myslím, že som s tým nápadom začínala v roku 2015) vrátila, ale mala to byť už kniha. Hoci zdalo sa mi, že všetko bolo ešte príliš čerstvé a ja som sa po troch stranách nemohla v knihe vôbec pohnúť. Vtedy som nedokázala znovu preciťovať všetky tie spomienky. Práve kvôli tomu som začala s písaním noviel.

Minulý rok v decembri ma však zrazu premkol pocit, že teraz je ten správny čas začať písať knihu o sebe. Teraz je ten správny čas dať všetko von a vyrozprávať príbeh, ktorý by mal aspoň aký-taký pozitívny koniec. A aj napriek tomu, že moje psychické problémy niekedy pretrvávajú, príbeh bude mať pozitívny koniec, Ale ten vám spoilovať nebudem.

A tak som v tom decembri začala písať Odtiene Dúhy. Mal to byť pôvodne len pracovný názov, ale tak sa to u mňa uchytilo, že teraz si už ani iný názor neviem predstaviť. Možno vám to trošku objasní aj tento citát:

… ale keby sa to celé neudialo, neexistovala by moja dúha. A ja svoju dúhu považujem akoby za moju dušu, pretože je v nej množstvo farieb a okrem temných miest je to krásne miesto. Myslím, že každý máme v sebe dúhu. A záleží od daného človeka a jeho života, či ju má jasnejšiu, farebnejšiu, alebo je viac temná. …

Takže tak. Čo považujem v tejto knihe za takú špecialitku je, že sú tam také medzikapitoly, ktoré rozpráva moja mamka. Vlastne som sa jej pýtala na nejaké udalosti vrámci môjho ťažkého obdobia a podľa toho, čo mi odpovedala som spisovala takéto medzikapitoly. Zatiaľ mám jednu, v ktorej rozpráva o mojom hendikepe a o vzťahoch.

A vec, ktorú som vrámci písania ešte nespomínala je, že som si stanovila svoj denný limit. Každý deň musím napísať 300 slov. Môžem samozrejme viac (lebo keď začnete, tak sa len ťažko odtrhnete), ale nikdy to nemôže byť menej. A musím povedať, že pravidelnosť môjmu písaniu skutočne prospela. Akurát dnes som musela vynechať písanie, pretože som sa starala o Lakyho, ktorému bolo dnes celý deň zle. Ale to sem nepatrí.

Dokonca som si v hlave predstavovala obálku tejto knihy, aj keď viem, že to je ešte ďaleko. Ale predstavu mám a keď budem vyberať potom obálku, tak sa toho chcem držať. Každopádne, ako som spomínala, že predtým, keď som sa pokúšala písať túto knihu, som skončila po troch stranách, teraz sa mi to podarilo hravo prekročiť a to písanie mi ide ako po masle. Aspoň zatiaľ (klopem si na zuby i na drevo).

Viem, že s tým bude ešte veľa práce, ale viem, že to za to stojí. 🙂
A ako sa darí v písaní vám?

Spomienky na blogové začiatky

Mám pocit, že čím dlhšie blogujem, tým krajšie a s väčším úsmevom spomínam na svoje začiatky. A nedávno, keď mi na Facebooku vyskočil článok nejakého blogera (alebo blogerky, už neviem) o tom, aké trendy boli kedysi v blogovaní, prinútilo ma to opäť trochu zaspomínať a zároveň ma to inšpirovalo k napísaniu práve tohto článku. Napadlo mi, že spíšem veci, ktoré som robila, keď som začínala, ako vyzeral môj prvý blog a stránky a aké články som písala. Skôr než začnem, musím napísať, že je to skôr na také pobavenie sa a fakt, že každý nejako začínal. 😊

Takže, začnem asi tým, že som začínala blogovať v pätnástich. Na internete som objavila rôzne články o emo a o gothic štýle. Hádajte čo. Chcela som byť strašne gothic. O mojom pózerskom období som už písala na starom blogu, takže to tu priveľmi rozmazávať nechcem. Ako som sa tak prehrabávala internetom, nachádzala som množstvo blogov, ktoré boli zamerané na dark art obrázky a na články o gothic. Samozrejme som netušila, že to boli články s nepravdivými informáciami.

A tak bolo jasné, že aj ja musím mať svoj blog. Odkiaľsi na mňa vyskočili E-stránky.sk. A tak som si založila prvé stránky. Dizajn som zvolila samozrejme ten najtemnejší, ktorý na Estránkach mali. Možno ho niektorí budete aj poznať.

Po večeroch som si plánovala, čo tam všetko bude. Videla som na nejakých stránkach rubriku o sebapoškodzovaní? Bum! Už tam bola. Videla som na takom blogu rubriku o šikane? Bác! Už tam bolo aj to. Články o gothic som “okopčila” z rôznych blogov. Veľká chyba číslo jeden. A hádajte aký font som používala? Žeby neslávne slávny Comic Sans? Presne. Miešala som farby od zelenej cez ružovú až po žltú. A to všetko na tmavom podklade, takže by vás z toho mohli rozbolieť oči. Chyba číslo dva.

Na druhú stranu som publikovala aj svoje básničky a pubertiacke denníky. Nuž, myslíte si že som písala nejaké úvahy a mala vlastný názor? Nie, všetko som okopírovala. A teraz sa za to aj trochu hanbím, ale zase, každý nejako začínal. Aj keď takto nepekne.

Tieto stránky mi vydržali asi mesiac aj pol. Potom som videla, že je veľký boom s blog.cz. Stránky som teda zmazala a pokúsila som sa založiť si blog na slávnom blog.cz. Tam som sa dlho nervovala s nastavovaním dizajnu a vzdala som to. Po pár dňoch mi to nedalo a založila som blog znovu. Dizajn vyzeral asi takto: čierne pozadie, veľké záhlavie, ktoré než ste prešli tak vás to aj prestalo baviť. Samozrejme nechýbal Comic Sans a biela farba písma. K tomu patrila červená farba na odkazy. Hrôza. Proti čiernej nič nemám, milujem tú farbu, ale naučila som sa, že pre blog nie je vhodné ju používať vo veľkom množstve. Ale to som sa naučila až pred nejakými tromi rokmi.

Čo sa týka tvorby článkov, tak to sa trochu zlepšilo, pretože pokročilejší blogeri ma naučili, že nemám kopírovať. Obrázok som ešte občas kopírovala, ale potom som to skutočne prestala robiť a urobila som zo svojho kopírovateľského blogu autorský. Ale ešte pred tým posunom som bola schopná napísať “článok”, ktorý mal jednu vetu. Neviem, ako som to mohla robiť. Stačilo napísať názov článku, čo bolo niečo ako “Comeback” (na moje vtedajšie schopnosti z angličtiny som ju používala až pričasto) a celá jedna veta obsahovala asi toto: “Konečne som sa vrátila po týždni bez internetu, hurá, konečne môžem blogovať!” 😀

Ale i keď som robila takéto chyby, ktoré už dnes nerobím (alebo si ich aspoň nie som vedomá), spomína sa mi veľmi príjemne na tieto časy. Aj keď som kopírovala, aj keď som nebola sama sebou a chcela som sa po niekom opičiť. Ale bola som v puberte. A ako som už spomínala: každý nejako začínal. Osobne som vďačná aj za to, že som robila také chyby, pretože som aspoň mala šancu naučiť sa, ako ich nerobiť. A viete čo? Vždy keď ma niekto na nejakú vec upozornil, najprv som chcela byť za rebela a nereagovať na to. Ale v mojom vnútri bolo niečo, čo kričalo, že sa chce naučiť, ako to robiť správne.

Možno vďaka tomu temnému blogísku a vďaka tým chybám som teraz tam, kde som. Veď človek sa učí na vlastných chybách. Nuž, dúfam, že vás článok aspoň trochu pobavil a že sa vám páčil.

Ako spomínate na svoje blogové začiatky vy?
Aké chyby ste robili, prípadne nerobili?

Moje plány na rok 2017

Nový rok teda oficiálne začal a ja vám prajem všetko dobré. Ani sa mi to tak nezdá, že začal ďalší rok. Mám pocit, akoby bol stále ten starý. Pritom som videla ohňostroje a pripíjala si detským šampanským (ak sa čudujete, prečo detským, tak je to kvôli mojím liekom, na ktoré nemôžem piť a ja až na niektoré chvíle alkohol až tak nemusím).

Ale áno, rok 2017 sa už skutočne začal, už sme na stránke 2 z 365 a je len na nás, čo na tú stránku napíšeme. Moja prvá je za včerajšok popísaná lenivosťou v posteli s knihou a so seriálom. 😀 Ako na nový rok, tak po celý rok. Tak sa aspoň vraví. No, dúfam, že toto príslovie skutočne neplatí, pretože to by práve pre tieto plány bolo ortieľom smrti. Rozhodla som sa spísať tieto plány, pretože nechcem, aby zostali len v mojej hlave a zanikli tak. Mimochodom, neberte to úplne ako predsavzatia, pretože sú to plány. Pretože predsavzatia si veľmi nedávam a ani ich nie som schopná splniť.

Mojím najväčším plánom je najmä písať. Je to moja najdôležitejšia priorita. Plánujem za tento rok dopísať svoju knihu, ktorú som nazvala Odtiene dúhy. Viem, že som vám tu spomínala, že pracujem na zbierke noviel, ale to som aktuálne musela odložiť, kvôli dobrému nápadu, ktorý som skrátka musela zrealizovať. Nedalo mi to spať a musela som sa do toho pustiť. S novelami to bolo komplikované a tak dostal priestor nápad práve na komplexnú knihu. Čoskoro vám o tom niečo napíšem do literárneho denníka. Takže plánom je dopísať do konca roka Odtiene dúhy.

Ďalší veľký plán je pokračovať v projekte “Podporujme slovenských autorov!”, ktorý som rozbehla len nedávno. Ešte som vám to nespomínala, tak teraz je ten správny čas. Zapáčil sa mi totiž projekt od českých knižných blogeriek Podporujeme české (začínající) autory a začala som teda pracovať na svojej verzii pre slovenských autorov. Mám zatiaľ len jednu spoluprácu, ale chystajú sa dve ďalšie a myslím, že to bude fajn. Plán teda je rozširovať tento projekt, propagovať autorov a pomáhať im. Robiť s nimi rozhovory, recenzovať ich knihy a podobne.

Zažiť nejaké čítanie mojej zbierky básní – to je ďalší plán. Myslím, že jedno by mohlo byť teraz začiatkom roka. O všetkom vám dám vopred vedieť a na Facebooku vytvorím udalosť. Takže vás to určite neminie. Trochu sa bojím, ale zároveň sa na to dosť teším. Myslím, že to bude niečo nové, čo som nezažila a čo ma zasa niekam posunie.

Tento plán sa bude týkať opäť písania, ale trochu inak – plánujem totiž znovu pokračovať v písaní krátkych poviedok pre Amatérske príbehy a aj pre Abdon. Samozrejme sa plánujem celoročne venovať prispievaniu do Abdonu. A taktiež sa chcem venovať aj tomuto blogu, pretože to je pre mňa všetko.

Chcem začať viac vizuálne tvoriť a zlepšovať sa v tom. Začať viac maľovať a kresliť – rovnako sa chcem venovať Destrukčnímu deníku, pretože ešte stále ho nemám dokončený. Konečne sa nejaký plán netýka mojej práce, čo ? 😀 Rovnako chcem začať aktívne so športom, pretože myslím, že to potrebujem. Stačí pustiť si nejakú dobrú hudbu a ísť. Trochu sa odreagovať. Dala som si cieľ prečítať 80 kníh a teda chcem toľko kníh prečítať. Takže to je môj plán – venovať sa znovu naplno čítaniu. Vyplniť voľný čas.A posledný plán je, že chcem začať opäť chodiť k psychologičke, pretože si myslím, že by mi to mohlo zase o čosi viac pomôcť. Možno by sa tým niečí vyriešilo.

A to by bolo asi všetko. Dúfam, že sa mi všetky plány podarí splniť a tiež že tento rok bude rovnako úspešný na moju prácu na písaní tak ako ten minulý.

A aké sú vaše plány na tento rok?

Končí jeden z najlepších rokov v mojom živote

Včera som zhrnula svoj rok v knihách. Dnes sa chcem krátko zamyslieť nad tým, aký bol môj rok všeobecne. Čo mi dal a čo vzal. Čo som zažila a cítila. Rok od roka sa vyvíjam a mením sa. Pred rokom som bola maturantka a teraz som človek, ktorý si splnil jeden cieľ a ide za ďalším. A nezastavím sa.

Tento rok až do mája bol v podstate taký hektický, pretože som sa pripravovala na maturitu. Ešte vždy som dúfala, že si podám prihlášku na vysokú školu. Nakoniec som na vysokú nešla. Malo to vlastne dva dôvody, ale ten druhý som si uvedomila až niekoľko mesiacov po tom. Jeden dôvod bol ten, že by to bolo komplikované s financiami a zároveň by to bolo pre mňa, s hendikepom, pomerne dosť zložité. Ten druhý dôvod, ktorý sm si uvedomila až neskôr bol, že to vlastne ani nechcem. Teda, myslela som si, že to je môj cieľ, že presne to chcem. No teraz, ako som sa začala venovať písaniu naplno, som si uvedomila, že mojím životným snom je vlastne písať. Neustále som uvažovala nad tým, že či to je správne rozhodnutie. Asi ma mnohí nechápali, ale bolo to moje rozhodnutie.

Podarilo sa mi zmaturovať na samé jednotky (neberte to ako samochválu, skôr ako vec, ktorú nedokážem pochopiť), čo všetci v mojom okolí čakali, no ja som to ani nepredpokladala v tom najlepšom sne.

Myslela som si, že po maturite pôjdem do práce, že si nájdem prácu, odsťahujem sa z domu a budem žiť sama. To boli len také malé sny, ktoré sa nedajú splniť. Už aj na starom blogu som spomínala, že sa nemôžem tak ľahko zamestnať.

Ale v júni nastal prelom. Keď sa mi Denisa Kancírová ozvala, že by mohla vydať moju zbierku básní, ešte som v nič také skvelé, čo nasledovalo po tom, nedúfala. Nechcela som veriť, že by mne mohlo niečo také vyjsť. Odvtedy môj rok bol lepší a lepší, pretože sme pracovali na tvorbe zbierky a sen sa zdal oveľa reálnejší.

A od vtedy sa môj život zase o čosi zmenil. Začala som žiť pre splnenie svojich snov. Píšem knihu, lebo mojím ďalším snom je práve napísať veľa kníh, aby ich ľudia čítali, aby ich to tešilo, pretože to, že ja niekoho poteším, teší aj mňa. Uf, použila som závratné množstvo slova tešiť.

Ani to neviem slovami vyjadriť aký skvelý bol tento rok. Preto len verím, že ten ďalší bude tak skvelý ako tento. Predsa len, teraz sa mi otvorili dvere do nového sveta a dúfam, že v tom ďalšom roku budem naďalej naplno písať a žiť pre to, aby som písala a vydávala knihy. Pretože to je môj zmysel života.

Vždy, keď v myšlienkach šepkám, že by som z tohto sveta už najradšej odišla, snažím sa spomenúť si na písanie a na to, že som ešte nepovedala svetu všetko, čo som chcela. Ešte musím žiť preto, aby som mohla písať články na blog. A tak si poviem: “Ešte nemôžem umrieť, ešte nie.”

A preto stále žijem.

Dúfam, že to tak bude aj na ďalší rok.

A vám prajem šťastný Nový rok, nech do toho roka vstúpite so šťastím a pokojom v duši.

Báseň: Koľajnice spomienok

Koľajnice spomienok

Znovu spomínam
na naše cesty,
na spleť koľají.
Smerujúc niekam,
kde je ticho
nekonečne krásne.

A hľadiac z okna vlaku
na tmavú majestátnosť hôr,
znovu a znovu blednem
v spomienkach na úsmevy,
ktoré inak zapadli
v zrniečkach piesku času.

Viem,
že to bolo dávno.
A nik z nás už nie je rovnaký.
Obaja sme poznačení
zubom času.
Ty to azda skrývaš,
a ja si posuniem rukávy
ešte o čosi nižšie.

Hľadím z okna
a túžim sa stratiť
v spleti spomienok
a koľajníc,

aby som ťa znovu
našla.

Život na dedine – alebo – ako propagovať knihu

Pokiaľ ma sledujete už od začiatkov na blogovej scéne, možno už viete, že žijem na dedine. Aj keď som vyrastala v meste, na život tu si nemôžem sťažovať. Páči sa mi ticho, ktoré sem-tam narušuje štekot psov od susedov či pílenie dreva. Je to normálne. Milujem aj to, že som blízko prírody a kedykoľvek môžem ísť na prechádzku k rieke, prechádzať sa cez les, načerpať tam inšpiráciu.

Ale nie je to tu len o tom. Dedina znamená aj to, že akonáhle vyjdete z domu, pozoruje vás niekoľko párov očí (najmä na jar a v lete, skrátka keď je pekné počasie), všade sa šíria kadejaké klebety, takže keď už vyjdete von, stretávate ľudí, ktorí o vás niekedy vedia viac než vy sami a skrátka niekedy i to, kam ste sa pohli a kedy to bolo. Ale berte to z tej vtipnej stránky, teraz sa nechcem navážať do toho, že tu je kopec ľudí, ktorí ohovárajú.

Keď sa nad tým však zamyslím, tie klebety nebudú celkom od veci, keď si uvedomím o čom sa práve chystám písať článok.

Nuž, začnem pekne krásne od začiatku. Keď sa blížilo vydanie knihy moja babka mi povedala, že bude rozširovať knihu všade, kde to pôjde. Viete, v mojej rodine je oco taký, že sa pozná skoro s každým, takže to je jeden propagátor a tým druhým je práve babka. Musím sa nad tým trochu pousmiať, ale strašne sa z toho teším, pretože viem, že asi nie každý začínajúci autor má takú podporu zo strany rodiny. Nie že by som konkrétne poznala príklady, ale raz som čítala článok od niekoho takého (bolo to dávno, ale pamätám si to).

Práve vtedy mi babka “prisľúbila”, že bude knihu propagovať, že ma podporí. A tak už to nebola len moja rodina, kto vedel o tom, že vydávam knihu. Rozširovalo sa to pomocou babky a aj pomocou ocka. Vedeli o tom susedky, potom kopec ďalších a ďalších. Keď kniha vyšla – respektíve keď prišla mne – babka si vzala svoj výtlačok a poobiehala po všetkých s odkazom na stránky, kde sa dá kúpiť. A potom mi rozprávala, kto si ju už objednal.

A teraz sa musím skutočne trochu zasmiať, pretože to je vtipné – v ten deň, keď mi kniha prišla, si jeden výtlačok vzal aj oco. Na dedine je normálne, že v krčme je kopec klebetných ľudí a klebiet. A kde by sa predsa dala lepšie propagovať kniha než v krčme, že? 😀 Trochu som sa o knižku bála, no našťastie sa nej nič nestalo a podarilo sa mu s ňou zaujať dosť ľudí. Takže to malo svoj efekt. 😀

Takže mám vlastne svoj propagačný tím mimo virtuálnej sféry. Musím sa nad týmto všetkým zasmiať, ale v podstate som svojej rodine veľmi vďačná za to, že ma podporujú aj napriek tomu, že moju knihu čítali len dvaja z rodiny. Teším sa z toho, že sú ochotní ju vôbec propagovať.

Ako teda najlepšie propagovať knihu mimo virtuálneho sveta okrem besied a čítania? Presťahujte sa na dedinu, povedzte to jednému človeku a o chvíľu to bude vedieť viac a viac ľudí. 😀 Samozrejme, berte článok vtipne, pretože tak to je aj mienené. A zároveň to myslím aj ako poďakovanie mojej rodine.
Tak čo, pobavil vás tento článok aspoň trochu tak, ako mňa? 🙂

Večná (ne)spisovateľská dilema

V poslednom čase musím neustále uvažovať nad jednou záležitosťou. A tou je: kedy vlastne o sebe môže človek povedať, že je spisovateľom? Tak mi to stále koluje v hlave spolu s tým, ako môžu niektorí o sebe tvrdiť, že sú niečo viac akonáhle vydajú knihu. Ja osobne sa nepovažujem za niečo viac, stále som to ja tá stará dobrá (o dobrej by sa dalo občas polemizovať, ale je to zaužívané slovné spojenie, takže si to nevšímajme) Elizabeth. Občas som niekde uviedla slovo “spisovateľka” napríklad na starom blogu, keď som začínala rubriku “Zápisník spisovateľky”. Ale mám na toto celé svoj názor, tak som sa rozhodla, že keď to mám v posledných dňoch v mysli, rozpíšem sa o tom.

Mnohí môžu tvrdiť, že spisovateľom sa človek stáva až keď je zbehlý vo vydávaní a písaní knižiek. Okej, spisovateľ je predsa len takisto práca. Ja tiež tvrdím, že chcem byť takýmto druhom spisovateľky. Takisto si môžete povedať, že aj keď som vydala knihu (poézie, nezabudnime na to), nie som ešte spisovateľkou. Tou profesionálnou nie. Netvrdím to o sebe.

Musím však povedať, že si myslím, že spisovateľom sa človek nestáva len vtedy, ak je zbehlý vo vydávaní kníh, či vtedy, keď vydal svoju prvú knihu. Podľa mňa sa spisovateľom stáva človek v tom momente, keď si povie, že sa písaniu chce dlhodobo, seriózne venovať, baví ho to a napĺňa. Trávi tým svoj voľný čas a je stotožnený s tým, že raz to bude jeho prácou. Takže môžeme si určiť dva druhy spisovateľa. Ten, ktorý je profesionál, robí to ako povolanie a ten, ktorý písanie berie ako seriózne hobby a budúce povolanie – v podstate amatérsky spisovateľ.

Myslím, že takéto dva druhy sú známe, ale bohužiaľ ma mrzí, že ten amatérsky spisovateľ sa neoznačuje v spoločnosti ako spisovateľ, ale skôr len ako niekto, koho baví písať. A toto slovné spojenie vo mne evokuje len nejaké chvíľkové hobby. A ak takýto človek o sebe napíše, že je spisovateľ, je odsúdený s tým, že o sebe tvrdí niečo viac než je. Možno nevydal knihu, alebo aj vydal, no neživí sa tým, ale proste nemá nárok na označenie “spisovateľ”. Prečo?

Ja som nad týmto uvažovala už aj včera, pretože mi prišiel darček od mojich rodičov, ktorí mi darovali hrnček, ktorého motív som si navrhla sama. Dala som tam veci, ktoré ma charakterizujú. Plus som tam doplnila nápis “Writer” čo teda znamená spisovateľ. Hodiny pred tým a po tom, čo som zverejnila fotku hrnčeka na Facebooku a Instagrame, som uvažovala, či to zas niekto nevezme ako to, že označujem samu seba za niečo viac, než som. A pritom to tak nie je, len si skrátka myslím, že človek, ktorý sa dlhodobo venuje písaniu sa tiež môže označiť za spisovateľa.

Viem, že so mnou asi veľa ľudí nebude súhlasiť, ale toto je skrátka môj názor. Uvažujte však o tom: prečo by mal byť človek, ktorého písanie baví a venuje sa tomu s plným nasadením takmer rovnako ako ten, čo sa tým živí, označovaný ako niečo menej? Chápem, že profesia spisovateľa je vážna, seriózna vec, ale keď ten “neprofesiál” spisovateľ venuje písaniu rovnako dôležité miesto vo svojom živote, prečo by nemal nárok aj on na toto označenie tak ako profesionál?

Asi so mnou skutočne budete viac nesúhlasiť, ale potrebovala som vyjadriť svoj názor a ukázať vám, že netvrdím o sebe, že som čosi viac. Ak by to tak bolo, tak by som tento článok nenapísala a o zvyšku knižnej scény by som tvrdila, že je to nič, “póvl”. A to rozhodne netvrdím. 🙂

Pokiaľ máte chuť vyjadriť svoj názor, pokojne môžete a ak ma nechcete ukameňovať, pokojne píšte. 😀 (To ja len tak pre istotu.)