Prestala som so sebapoškodzovaním?

pexels-photo-262272Predpokladám, že to, že som trpela sebapoškodzovaním vie väčšina čitateľov, ktorí ma sledujú už nejaký ten piatok. Nie je to nič, čo by som chcela tajiť, a nie, ani to nie je nič, čím by som sa chcela naopak chváliť. Myslím si, že mnoho ľudí pred týmto problémom zatvára oči a práve preto vznikli Odtiene dúhy (ktoré uzrú svetlo sveta teraz v októbri) a preto vzniká aj Fialka, či niečo menšie ako je tento článok. Povedala som si, že v knihách, ktoré napíšem a ktoré sa dočkajú vydania, budem tento problém ponúkať čitateľovi, aby si uvedomil, že aj niečo takéto, normálnemu človeku nepochopiteľné, existuje a trpí tým množstvo ľudí.

Ja som so sebapoškodzovaním začala v novembri (listopadu) 2009. Mala som kopu problémov v rodine, škole a ešte k tomu zlomené srdce. Vtedy sa skrátka preukázalo, že akosi neviem normálne zvládať stresové situácie. Ale aby som neklamala… Hoci uvádzam, že so sepapoškodzovaním som začala práve vtedy v roku 2009, istou formou to začalo už odmalička. Ako? Nahneval ma niekto? Potajomky som si “uštedrila” pár rán päsťou do hlavy. Urobila som niečo zle? To isté. Chcela som upútať pozornosť? Tak som sa škrabala kolenom o omietku, aby som si spôsobila odreninu. Viem, že to znie pomerne bláznivo a pre mnohých je to nepochopiteľné. A ja to beriem. Ale keď to nechápete, nezatvárajte pred tým oči, akoby to neexistovalo. Ten problém tu je už dlho a treba o ňom HOVORIŤ.

V tom roku 2009 začalo také vážnejšie sebapoškodzovanie. Začala som sa rezať. Preto to považujem za taký začiatok celého toho zlého obdobia. Viac sa o tom dočítate práve v zmienených Odtieňoch dúhy. Sebapoškodzovala som sa asi… do roku 2014. Začiatkom 2015 som sa rozhodla prestať. Odvtedy to robím sporadicky. Sú obdobia, kedy to robím raz-dva krát do mesiaca, inokedy vydržím aj viac ako pol roka. Momentálne som bez toho od februára.

Nemôžem teda tvrdiť, že som úplne OK, pretože viem, že to tam stále vo mne je a čaká kedy ma môže zasiahnuť. Viem, že ak sa privalí nejaké sklamanie či viac problémov, tak to nebudem vedieť emočne zvládnuť bez žiletky. Ale budem sa snažiť. Vždy.

Takisto nemôžem povedať, že teraz je môj život bez problémov a je to pre mňa períčko. Tak to ani nikdy nebolo a myslím, že to tak ani nikdy nebude. Problémy mám stále či už tie zdravotné alebo iné. A áno, asi každý deň si spomeniem na to, aké by bolo skvelé urobiť si ešte jednu takú veľkú jazvu akú mám na pravom zápästí. Pomyslím si na to, že by sa k nej hodila ešte jedna. Ale neurobím to. Prečo? Neviem. Proste tá myšlienka príde a aj odíde.

Myslím, že za veľa vďačím novým antidepresívam (a nie, zrejme nespôsobili výpadok kreativity). Som celkom v poriadku, i keď večerným splínom sa nevyhnem. Tie prídu vždy. Pocity osamelosti sú tu tiež. A niekedy sa cítim zase strašne rozpoltene, že zároveň nemám depresiu, som na normálnom bode nálady a napriek tomu sa cítim strašne zbytočná a prázdna. Niekedy sa v sebe jednoducho nevyznám. Ale AD zrejme zatiaľ zaberajú. A možno mám skutočne tak dobré obdobie. Ale to zistíme až časom, či sa depresia ešte prejaví a či AD nezaberajú. Ale prikláňam sa skôr k tej možnosti že zaberajú.

Preto by som chcela vyzvať všetkých, ktorí si prešli sebapškodzovaním, alebo si tým len prechádzajú, aby o tom hovorili. Ostatní to síce nepochopia, ale musia vedieť, že tento problém je tu stále. Ani nemôžete vedieť kto z vašich blízkych týmto trpí.

Ja sa svojimi jazvami nechcem chváliť, ale ani sa za to nehanbím, pretože je to dôkaz, že som už niečo prežila a že som stále tu. Aj napriek emočnej labilite a nestabilite píšem tento článok a verím si, že k starým jazvám nové už nepribudnú.

Nikdy nezačínajte so sebapoškodzovaním. Je to zlá závislosť. A hoci ja sa momentálne držím, viem, že to tam stále vo mne je. A asi nikdy to neodíde. Ale záleží od toho, či tej závislosti dovolím, aby sa prejavila navonok a aby mi pomotala hlavu. A ja jej to nechcem dovoliť. Tak jej to nedovoľte ani vy, pokiaľ tým trpíte. Viem, že to nie je jednoduché, ale verte tomu, že raz to zvládnete. A zistíte, že ste vnútorne veľmi silní.

Hovorte o svojom probléme. Neduste to v sebe. Inak vás to celkom zničí. Viem o čom hovorím.

Na čom práve pracujem? Píšem Fialku!

pexels-photo-261510Hlásim sa vám s po plecia ostrihanými vlasmi. Ale o tom už iste viete, spamovala som tým Instagram niekoľko dní… Ale dnes vám chcem porozprávať niečo o tom, čomu sa práve každý deň venujem a čím som totálne pohltená.

Bude sa volať Fialka. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Je to príbeh o živote tínedžerky z detského domova, ktorá sa snaží nájsť svoju matku. A viac vám nepoviem, myslím, že toto vám zatiaľ stačí.

Pracujem na tom asi ešte len dva týždne, ale venujem sa tomu každý deň, vždy dám aspoň tristo slov (dnes päťsto) a k tomu o tom celý deň uvažujem a plánujem si v hlave, ako to pôjde ďalej, akú scénu tam ešte dám a čo by som chcela pridať. Je to teda síce fikcia, ale je to proste zo života. Plus sú tam prvky z môjho života, ale len minimálne. Len také malé detaily, ktoré nie sú ani v Odtieňoch dúhy. Aspoň myslím.

Čo však môžem povedať, že som stvorila postavu, ktorá je navonok veľká rebelka, tvári sa drsne, no denno-denne na sebe nosí masku. Je mi v niečom podobná, ale je oveľa viac priebojnejšia a viac sebavedomá ako ja. Ale páči sa mi.

Viem, že som predtým na starý blog písala, že som rozpracovala knihu s názvom Strom spomienok, ale keď som si ho po letnej pauze prečítala, nedávalo mi to až taký zmysel a veľmi sa mi to nepáčilo.

Nápad a ani koncept toho príbehu nie je zlý, stále sa mi páči ten nápad a chcem ho zrealizovať no teraz nie. Dala som si pauzu od písania fantasy a podobných vecí. A ten príbeh má istý fantasy prvok. Nechám to teraz len tak, budem sa venovať čisto Fialke, pretože v tom vidím veľmi dobrý príbeh a ak to vyjde, myslím, že by to mohlo stáť za to. Fakt sa mi páči, akým smerom to ide a mám toho plnú hlavu.

Neskutočne sa z toho teším, ako to postupne plynie. Mám rozpracovanú len prvú kapitolu, ale už teraz sa mi to páči. Pochybnosti mám o sebe stále, ale keď sa mi to páči, tak sa na tom dobre pracuje. Som tým fakt pohltená.

Stále síce bojujem s prokrastináciou, ale aspoň som rada, že sa tomu venujem každý deň. Na to, že začínam nový príbeh a že začiatky bývajú pomerne ťažké som fakt nadšená tým, čo vzniká a teším sa na to. 🙂

A myslím, že ak Fialka niekedy vyjde, tak sa máte aj vy na čo tešiť.

 

Bola by som zlá matka – nechcem mať deti

pexels-photo-592940Už dlho mám v pláne písať o tom, že ako niektoré iné ženy, ani ja nechcem mať deti. Najprv som si myslela, že som asi z iného vesmíru, alebo čo, ale teraz čoraz častejšie zisťujem, že je nás viac. A to ma istým spôsobom utešuje.

Na jednu stranu som nezadaná a pravdepodobnosť toho, že budem mať nejaký normálny dlhodobý vzťah je asi mizivá. Na druhú stranu ak by sa stal nejaký zázrak a mala by som normálny vzťah tak… si proste vôbec neviem predstaviť, že JA, budem vychovávať dieťa, a vôbec že ho privediem na svet. Na TENTO svet. Keď sa teraz pozerám na to, aký je dnes svet strašný a padá pomaly do záhuby, tak by som nechcela priviesť dieťa na takéto miesto a nechať ho nech sa popasuje s tým, čo sme my všetci odovzdali ďalším generáciám. Či už sa to týka nenávisti vo svete, alebo rôznych katastrof, ktoré sú čim ďalej častejšie. To dieťa by muselo trpieť to, čo sme my ostatní nadrobili. A to nie je pekný odkaz ďalšej generácii.

Ale odhliadnuc od toho, už teraz viem, že by som nebola dobrá matka. Myslím, že niektoré ženy proste nemajú v osude byť matkami a vidno to podľa toho, keď sú práve takéto ženy matkami. Vidno to na tom, ako sú niektoré ženy schopné dieťa opustiť či dokonca niečo horšie. A ja cítim, že by som nebola dobrá matka. Dieťa by si so mnou mnoho vytrpelo. Asi by som ho postupne priviedla do šialenstva. Veď ja mám problém vydržať sama so sebou, tak ako by so mnou mohlo vydržať dieťa, ba či nakoniec partner. A ak by malo byť dieťa po mne, tak by to bola ďalšia katastrofa. 😀

Proste si to vôbec neviem predstaviť. Viem však, že od žien sa očakáva, že si založia rodinu, vydajú sa a budú mať deti. Ale ja to proste nechcem. Nehovorím, že časom by  sa to nemohlo zmeniť, ak by sa skutočne stal ten zázrak a mala by som nejaký dlhodobý a normálny vzťah, ale teraz som si istá tým, že deti nechcem. Vždy som mala isté predstavy o ideálnom živote s vlastnou rodinou, ale čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že nič také sa mi nestane.

Navyše ja sa rozčúlim aj keď môj pes raz zašteká a čo by som preboha robila ak by mi dieťa začalo plakať? Nezvládla by som to. Ja tak všeobecne nemusím deti. Keď niekto príde s kočíkom a s malým dieťaťom, všetci sa rozplývajú a čičíkajú ho a ja stojím obďaleč a ignorujem. Ja na to proste nie som. A viem, že môžu mnohí tvrdiť, že som ešte mladá, ale proste necítim. že som ten správny človek na to, aby som niekedy mala a vychovávala dieťa.

A či už sa teda od žien očakáva, že budú rodiť deti a budú sa starať o svoju krásnu rodinku, tak ja som proste jedna z výnimiek. Chcem žiť slobodne, písať, venovať sa len tomu čo ma baví.

Mne bude v živote stačiť pes a moje knižné deti. Viac nepotrebujem.

Je pravda, že si možno chcem niekoho nájsť, ale to je všetko. Aspoň zatiaľ nechcem nič viac.

PS: Mimochodom, tie vlasy si ostrihám cez víkend, vykašľala som sa na ostatných, sú to predsa len moje vlasy. Ak neviete o čo ide, písala som o tom v minulom článku.

Výkec o vnútornom rozpoložení

18740122_1898171420403725_2032872648560711256_nCítim sa zvláštne. Sama vôbec neviem ten pocit (alebo pocity?) identifikovať. Chcela som pôvodne písať o tom, že nechcem deti a že by som bola zlá matka, ale tak nejako mám chuť písať zase taký výkec.

Tie depresie v pravom zmysle slova sa mi asi vyhýbajú, ale neviem ako nazvať tie nálady, ktoré sa prejavia väčšinou večer a niekedy aj cez deň. Sú to pocity osamelosti, bezcennosti, nezmyselnosti, beznádeje a totálnej prázdnoty. A viem, že asi tak by sa dala identifikovať aj depresia, ale je to akési iné ako predtým. V podstate cez deň pendlujem medzi celkom dobrou náladou a týmto stavom. Myslím si však že “nové” antidepresíva spravili svoje a je to lepšie, ale tieto stavy veľmi príjemné nie sú. Občas ma dokonca pochytí aj chuť sa porezať, ale úspešne ju zaháňam. Buď sa začnem hrať s tabletom (to je moja nová zábavka, keďže je nový…), alebo proste niečo robím. A najlepšie je, keď idem spať. Držím sa už od februára tak to predsa nepokafrem kvôli pár nepríjemným stavom. No nie?

Teraz mi všetko pripadá tak stereotypné a nudné, nebaví ma nič. Dnes som písala, splnila som si svoj denný limit a bola som so sebou spokojná. Ale inak je to nanič. Napriek tomu, že mi robí radosť byť vo svojej novej izbe, tak cítim, že by som rada “vzlietla” no nemôžem. Akoby som bola spútaná v stereotype. Každá činnosť mi pripadá nezmyselná a hoci mám aj tú dobrú náladu, tak proste nevidím v ničom zmysel. Som zvyknutá na takéto pocity v stave depresie, ale teraz to nechápem.

Zabíja ma to tu. Poverila som mamku aby zavolala psychologičke do Skalice, ktorá mi predtým povedala, že má plno. Pretože mamka mi povedala, že by som to mala skúsiť znovu a vysvetliť jej, že vzhľadom na môj hendikep je pre mňa vhodnejšie cestovať do SI ako do SE. Lenže to je už priveľmi zložité a ja by som to zas nejako pokašľala. Poznám sa. Tak uvidíme.

Chcem nejakú zmenu, uvažovala som nad tým, že si nechám ostrihať vlasy po plecia. Každý ma však zas odhovára. Vraj mi krátke vlasy nepristanú. Tak vôbec neviem, ale chcem nejakú zmenu.

Už dlho plánujem, že sa pôjdem prejsť do lesa a k rieke. Ale nakoniec som to stále odkladala a teraz má zas pršať. Tak neviem.

Snažím sa venovať projektu. Aj písaniu. Ale hoci sa prebúdzam v celkom normálnej nálade, absolútne nemám chuť vyliezť z postele. Celý deň mi pripadá nezmyselný a nudný.

Už tri noci sa mi stalo, že som sa prebrala a rozplakala som sa, hoci som absolútne nevedela prečo. Nechápem to, čo sa vo mne vlastne deje.

Tak sa majte zatiaľ krásne.

Vaša dobre naladená a zároveň prázdna, Elizabeth

Báseň: Osamelosť

pexels-photo-259670Dnes vám prinášam niečo z mojej tvorby. Asi ma kríza pomaličky opúšťa (teda prózu som ešte neskúšala, ale napísala som dve básne, takže už sa to hádam zlepšuje). Dobre, nebudem obviňovať antidepresíva, zrejme to bol len obyčajný blok ako každý iný, ktorý občas postihne každého. Posledné večery sa však nesú v duchu osamelosti a splínu, takže večery trávim pomerne depresívne… Ale tak aspoň tú väčšinu dňa som celkom v pohode, i keď výkyvy nálad sa mi nevyhli, hoci sú už trochu miernejšie, než pri Fevarine (starých antidepresívach).

Ale presuňme sa k básni. Túto som napísala práve včera pri tom splíne. Je z nej cítiť pochmúrnosť, ale páči sa mi to. Je to môj klasický štýl. A navyše konečne tu môžem založiť rubriku s básničkami. Je to jedna z tých kratších, ale povie mnoho a to stačí. Som šťastná, že som to bola schopná napísať. Konečne. A mimochodom, plánujem akurát novú knihu, ktorá sa bude volať Fialka. Viac info napíšem v novom článku. Neskôr.

Teraz si už užite báseň. 🙂 A ak ste osamelí tak ako ja, tak vám držím palce, aby ste to vydržali…

:::::::::::::::::::::::::::::

Osamelosť

Som rozsypaná
v temnotách svojej duše
a počúvam škodoradostný
chichot vrán.
Túžim vzlietnuť s nimi,
no miesto toho
s bolesťou v hrudi
na kolená padám...

Objíma ma
osamelosť
svojimi chladnými dlaňami
tak majetnícky položenými
na mojich trasúcich sa pleciach.

Vrany naposledy zakrákali
a do šera ozval sa len
môj neutíchajúci plač.

Asi vysadím antidepresíva

pexels-photo-460566To, že mám tvorivú krízu, som spomínala už v predminulom článku. Všimla som si, že sa moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať nové antidepresíva, ktoré mi predpísala psychiatrička začiatkom augusta. Najprv som sa z tejto zmeny fakt potešila, ale teraz neviem. Myslím, že pomáhajú, pretože sa fakt cítim lepšie, ba dokonca skvelo, ale tá kríza…

Postavilo ma to pred zásadnú otázku: som ochotná obetovať dobrú náladu a život bez depresie kvôli písaniu? Momentálne sa najviac asi prikláňam k tej kladnej odpovedi i keď nepopieram, že by mi tieto dobré časy chýbali. Ale ja bez písania žiť nebudem. To radšej skočím z balkóna. Vážne.

Aj krstná mi potvrdila, že antidepresíva môžu ničiť kreativitu. A napriek tomu, že mi asi zaberajú, nemôžem byť bez písania. Chcem pracovať na knihe, na zbierke, ale proste to nejde a strašne ma to frustruje. Som ochotná obetovať dobrú náladu. A keď bude najhoršie, budem to musieť vydržať a inšpirovať s tým a písať. Asi len tak prežijem.

Neviem teraz však čo mám robiť. Povedať psychiatričke, čo je vo veci, alebo na to kašlať. Ale potom by som jedine musela predstierať, že som v pohode, pretože inak by mi mohla predpísať ešte silnejšie lieky prípadne ma poslať do PL v Pezinku ako to chcela urobiť minule a tam ja ísť nechcem.

Takže asi lieky vysadím a budem prestierať a mlčať. Nechcem ďalšie lieky. Iba antipsychotiká si nechám, pretože bez nich už nezaspím a je to záruka toho, že sa mi vyhnú nočné mory. Ak tú krízu nespôsobujú ony. To by bola iná vec.

Nebudem žiť bez písania. A ak to s týmito liekmi nejde, tak ich vysadím a hotovo. Viem, že toto je taký kratší článok. ale chcela som to napísať a trochu nad tým pouvažovať. Zhrnula som si pre a proti a z tých pre najviac kričí to, že sa obnoví moja kreativita a budem môcť písať. A to hovorí za všetko. Budem mať depresie, ale budem to musieť vydržať, ale s písaním to hádam pôjde.

Obetujem dobrú náladu kvôli písaniu.

Večerný splín ambivalentného introverta

pexels-photo-415484Cítim osamelosť. Nie som v depresii, do toho mám ďaleko, ale som trochu smutná z toho, že nemôžem písať. Osamelosť opäť zaznela v mojej duši a nemôžem ju odtiaľ dostať. Ale to je teraz jedno. Dnes chcem písať o tom, že vôbec neviem… teraz som sa zamyslela a nenapadajú mi slová, ktoré by som mohla použiť. Vôbec neviem čo robiť. Som tak rozpoltená, že neviem, ktorým smerom sa vydať.

Nedávno som tu písala, že momentálne nikoho nechcem, že nebudem hľadať, že na to kašlem. A je to asi pravda. Alebo… ja neviem. Neviem sa v sebe absolútne vyznať. Som dva protiklady v jednom a tie dva sa neustále medzi sebou hádajú. Chcela by som niekoho. Som osamelá. No na druhú stranu to prináša kopec problémov a trápenia. Alebo som už tak sebadeštruktívna, že sa chcem trápiť?

Myslím si však, že ak zostanem takáto, nikdy ma nik nebude chcieť. Sebaláska mi chýba. Väčšina toho, čo by mala tvoriť sebaláska, tvorí sebanenávisť a podceňovanie a pochybovanie a… negativizmus. A potom je tu ten protiklad – pozitívne myslenie, troška tej sebalásky a optimizmu. Neviem čo som skutočne ja, alebo či obe časti sú mnou. Ale som strašne zúfalá z toho, že sa zároveň túžim zmeniť a zároveň v tom nevidím absolútne žiadny zmysel, pretože je to proste zbytočné, alebo mi to zas až tak nevadí.

Problém je, že druhým to vadí, to, že som tučná. Vidím to. Cítim to. A ja viem, že ak sa rozhodnem s tým niečo robiť, tak by som to mala robiť kvôli sebe, ale ako sa mám presvedčiť, že to je správne? Ako vytrvať? Začnem často s plnými nádejami a chuťou a skončím s tým, že to aj tak nemá žiadny zmysel. To je tá vec, ktorú by so na sebe chcela zmeniť. Ten negativizmus je asi mojou súčasťou a to sa vo mne s pozitivizmom biť asi do konca môjho života. Je to zrejme tá… väčšia časť. Myslím.

Ale viem, že stokilového slona nikto chcieť nikdy nebude. Ja chcem aby ma mal niekto rád. Potrebujem priateľov, pretože žiadnych reálnych nemám. Potrebujem niekoho, kto mi dá pocítiť, že ma má rád takú aká som a… že so mnou vydrží všetko. Túžim sa zmeniť a dokázať ľuďom, že to dokážem a že som silná. Chcem to dokázať, aj keď asi veľmi silná nie som. To je to – chcem sa zmeniť kvôli druhým a nie kvôli sebe. Vadí mi to aká som, ale necítim, že to má nejaký zmysel. Občas mi to dokonca ani neprekáža. Otázky o zmysle nejakej činnosti ma trápia každý deň. A to nemusím mať ani depresiu. Mám problém s každodennou hygienou, pretože ak nikam nejdem, nevidím zmysel aj v takejto veci.

Chcem sa zmeniť… alebo nie?

Neviem. Neviem nič.

Dokáže vôbec človek mať rád niekoho len podľa duševných vlastností a nevšímať si jeho vzhľad? Asi ťažko. Čo mám teda so sebou robiť? Nemôžem to vydržať. To neustále hľadanie odpovede v ktorej by som si bola istá.

Teraz si nie som istá ničím. Ani tým, kto vlastne som.

Kým nájdem správnu odpoveď v ktorej si budem istá, bude zo mňa práchnivejúca kostra v hlbinách zeme v drevenej rakve. Dovtedy… dovtedy zostanem sama a len s tichou závisťou pozorovať páry vodiace sa za ruky. Chcem niekoho vo svojej blízkosti ale pochybujem, že bude niekto akceptovať to, aká som, či už sa týka môjho negativizmu či vzhľadu. A ak by sa zdanlivo niekto našiel tak aj tak odíde tak, ako všetci ostatní.

Chcem veriť, že raz sa stane zázrak a niekto taký, kto by ma akceptoval i s tým, že neviem, či sa chcem zmeniť, ale čoraz viac vo mne hlodá pocit, že sa to nikdy nestane.

Oh, toto bol veru zvláštny článok. Potrebovala som sa proste vypísať… z takého večerného splínu. Dúfam, že to neprerastie v depresiu. Ale vlastne… to by mohlo pomôcť k zažehnaniu tvorivej krízy. Vidíte? Ani v tomto neviem čo chcem.