Báseň: Život za hradbami

ilustrfoto

Nedá mi dnes nezverejniť jednu báseň, ktorú som písala pre akciu, ktorá sa bude konať v júli. Neplánovala som ju sem dávať, chcela som počkať, ale nedá sa. Strašne by som chcela, aby ste si ju prečítali. Chcem, aby sa dostala von. Je veľmi, veľmi osobná – teda je pre mňa veľmi dôležitá a vzácna. Skôr či neskôr by som takúto báseň určite napísala. A je skvelé, že som dostala príležitosť urobiť to teraz. A myslím, že k tomu ani netreba dlhší komentár. Proste ju cíťte, čítajte, takú, aká je. Lebo presne táto báseň… som ja. A viem, že je dlhá, ale kratšie sa to skrátka nedalo.

Continue reading “Báseň: Život za hradbami”

HAIKU I.: Živá

Dobré dopoludnie vám prajem. Už raz som vám tu spomínala, že by som rada zverejnila nejaké to haiku. Úprimne vám poviem, že to je ťažšie ako tvoriť báseň voľným veršom. Ale zároveň je to sranda. Nuž a napadlo mi vytvoriť taký cyklus haiku básní o tom, ako sa cítim. A teraz sa cítim živá. Ak sledujete moje blogy už dlhšie, tak viete, že som sa haiku venovala aj na in-my-black-dreams.blog.cz a aj na elizsilence.blogspot.sk. No a keďže – ako som vravela – je to síce ťažšie, ale je to sranda, tak to nechcem vynechať ani tu. S tým, že to započne taký akoby seriál (hoci nepravidelný) o mojich pocitoch. A ak si nespomínate, tak vám pripomeniem, že haiku vlastne pozostáva z troch veršov s počtom slabík 5 + 7 + 5. A takisto pripomínam, že možno som sa niekde sekla a bude tam iný počet slabík než má byť, ale snažila som sa, aby to bolo čo najlepšie a v konečnom dôsledku sa mi to fakt páči. A páči sa mi to asi najviac hlavne preto, lebo je to pozitívna tvorba. 🙂 Tak si vychutnajte nedeľnú chvíľu poézie.  Continue reading “HAIKU I.: Živá”

Báseň: Decembrová sedmokráska

Už nejaký čas vám tu sľubujem novú báseň. Podľa nej som premenovala svoj YT kanál a veľmi sa mi tento názov páči. Zakladá sa to na skutočnosti. Keď som šla na návštevu 25. decembra, tak sme šli cez náš malý park a pri úzkom chodníčku kvitlo pár sedmokrások. Bola som z toho hotová. A vtedy ma to tak inšpirovalo, že som to jednoducho musela napísať. Nemala som po ruke pero a papier, mobil bol vybitý. A tak som si požičala mamkin a napísala si to do mailu. Je o tom, že aj napriek tomu, že sa snažím byť silná, som zraniteľná a bohužiaľ je tu človek, ktorý ma ustavične láme. Potom mi obviaže pomyselné rany a potom opäť zlomí. A ja mám toho dotyčného človeka rada, že na každé obviazanie rán skočím a verím, že už ma viac nezlomí. No vždy, vždy sa mýlim. Som asi naivná.

Tak nech sa vám páči. 🙂

Decembrová sedmokráska

Som ako sedmokráska v decembri.
Som puknutá mrazom
polámaná a zraniteľná.
Som zašliapnutá a pozerám sa
ako odchádzáš.

Som jednou z venčeka,
ktorý si mi dal v sne.
Bol si to ty.
A ja som bola tvojou
sedmokráskou z decembra.

Mám ťa rada.
Aj keď si mi raz
obtrhal všetky lupienky.
A potom ma zašliapol.
Rozdrvil ma v pästi.

Potom si mi obviazal rany.
A znovu zlomil.

Leto bolo nezabudnuteľné.

Vtedy si bol tým, ktorého potrebujem.

No to sa už skončilo…

A tak teraz som decembrová.
Sedmokráska.

Báseň: Koncoročná melanchólia

Aký bol váš včerajší vianočný deň? U mňa to bolo celkom fajn, až na malý výkyv nálady po rozbalení darčekov. Nie, samozrejme to nesúviselo s darčekmi. Každý rok na Vianoce a na Silvestra ma z ničoho nič chytí taká… “depka” dajme tomu. Začnem zas priveľmi rozmýšľať nad tým, ako plynie čas, bojím sa, čo bude ďalej s mojím životom a tak ďalej a tak ďalej.

Zrazu sa mi proste zachcelo plakať. A tak som plakala potichučky, aby ma nik nepočul a keď sa na mojich lícach objavili slzy, okamžite som si ich zotrela s tým, že mám len niečo v oku. Ale inak bol celý deň fajn. Dostala som pár darčekov, takže som sa z nich potešila.

A túto báseň som napísala pred pár hodinami. Tak si ju vychutnajte. 🙂

Continue reading “Báseň: Koncoročná melanchólia”

Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Báseň: V tme

Dnes na mňa doľahol menší splín. A tak som napísala báseň. Je v nej strach z budúcnosti, moja prázdnota a inšpirácia jednou piesňou.

Tomu strachu z budúcnosti by som sa ešte rada venovala v článku, tak hádam niekedy nabudúce. Tá prázdnota je vo mne stále a neviem čo s ňou mám robiť. Pripomína sa už aj ráno. Mám pocit, že čím ďalej tým viac som prázdnejšia. Áno, som istým spôsobom šťastná a celkom sa mi darí (aby som to nezakríkla), ale vo vnútri som spráchnivená, zhnitá a neskutočne prázdna. Niekedy to dokonca aj akosi “bolí”.

Nuž, musím ísť ďalej. Musím to zvládnuť. V januári si mám zavolať psychologičke, tak hádam mi s tým pomôže.

No teraz si už vychutnajte báseň.

:::::::::::::::

V tme

Zažínam sviečky a
pozorujem vločky za oknom.

Osamelá slza stečie mi
po líci...

Nepozeraj na mňa!
Nie som kompletná,
nie som svoja,
ani celkom živá.

Moja budúcnosť je
nejasná.
A ja zabúdam obracať stránky
kalendára.

Čas sa mi rozsýpa v dlaniach.

Zavri radšej oči.
Budeme ako v bezmesačnej
noci.

Si môj tieň,
pripomienka prázdnoty.

Zhasni aj sviečky.
Tmy sa nebojím.

Len toho,
keď ťa znovu uvidím.

Nepozeraj na mňa.
Viem, že tu si.