Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

Báseň: V tme

pexels-photo-696407Dnes na mňa doľahol menší splín. A tak som napísala báseň. Je v nej strach z budúcnosti, moja prázdnota a inšpirácia jednou piesňou.

Tomu strachu z budúcnosti by som sa ešte rada venovala v článku, tak hádam niekedy nabudúce. Tá prázdnota je vo mne stále a neviem čo s ňou mám robiť. Pripomína sa už aj ráno. Mám pocit, že čím ďalej tým viac som prázdnejšia. Áno, som istým spôsobom šťastná a celkom sa mi darí (aby som to nezakríkla), ale vo vnútri som spráchnivená, zhnitá a neskutočne prázdna. Niekedy to dokonca aj akosi “bolí”.

Nuž, musím ísť ďalej. Musím to zvládnuť. V januári si mám zavolať psychologičke, tak hádam mi s tým pomôže.

No teraz si už vychutnajte báseň.

:::::::::::::::

V tme

Zažínam sviečky a
pozorujem vločky za oknom.

Osamelá slza stečie mi
po líci...

Nepozeraj na mňa!
Nie som kompletná,
nie som svoja,
ani celkom živá.

Moja budúcnosť je
nejasná.
A ja zabúdam obracať stránky
kalendára.

Čas sa mi rozsýpa v dlaniach.

Zavri radšej oči.
Budeme ako v bezmesačnej
noci.

Si môj tieň,
pripomienka prázdnoty.

Zhasni aj sviečky.
Tmy sa nebojím.

Len toho,
keď ťa znovu uvidím.

Nepozeraj na mňa.
Viem, že tu si.

 

Báseň: Čakanie

pexels-photo-247114Ahojte. Dnes mám pre vás opäť báseň. Je jemne inšpirovaná týmto ročným obdobím a osamelosťou, ktorá ma stále prenasleduje. Ale to je teraz jedno, podstatná je teraz báseň, ktorú sa vám chystám predstaviť.

Napísala som ju krátko po tom, ako som si zapisovala zopár myšlienok do svojho takzvaného denníka. Rozmýšľala som, čo dnes zverejním, pretože som sem už dlho nič nenapísala a chýbalo mi to. Tak tu máte novú báseň. Myslím, že je fakt dobrá, má aj svoj taký osobitý formát, ktorý som ešte v nijakej básni nepoužila. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a pokojne napíšte komentár ako na vás zapôsobila a čo ste z nej cítili…

Pekný deň vám prajem. 🙂

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakanie

Iskričky sĺz

v hnedých očiach,

prechádzka

dlhým jesenným večerom.

Plná prázdnoty

zo spadnutých listov.

Srdce v dlaniach

a pod dáždnikom skrytá.

Čaká…

Čaká…

Pod lampou,

ktorá už len bliká.

Osamelá…

Stratená…

Hľadajúca

v jesennom lístí

niečo, čo nemôže byť

nikdy nájdené.

No i tak čaká

na niekoho,

kto vezme jej ruky do dlaní

a jemne ju pobozká…

 

Báseň: Osamelosť

pexels-photo-259670Dnes vám prinášam niečo z mojej tvorby. Asi ma kríza pomaličky opúšťa (teda prózu som ešte neskúšala, ale napísala som dve básne, takže už sa to hádam zlepšuje). Dobre, nebudem obviňovať antidepresíva, zrejme to bol len obyčajný blok ako každý iný, ktorý občas postihne každého. Posledné večery sa však nesú v duchu osamelosti a splínu, takže večery trávim pomerne depresívne… Ale tak aspoň tú väčšinu dňa som celkom v pohode, i keď výkyvy nálad sa mi nevyhli, hoci sú už trochu miernejšie, než pri Fevarine (starých antidepresívach).

Ale presuňme sa k básni. Túto som napísala práve včera pri tom splíne. Je z nej cítiť pochmúrnosť, ale páči sa mi to. Je to môj klasický štýl. A navyše konečne tu môžem založiť rubriku s básničkami. Je to jedna z tých kratších, ale povie mnoho a to stačí. Som šťastná, že som to bola schopná napísať. Konečne. A mimochodom, plánujem akurát novú knihu, ktorá sa bude volať Fialka. Viac info napíšem v novom článku. Neskôr.

Teraz si už užite báseň. 🙂 A ak ste osamelí tak ako ja, tak vám držím palce, aby ste to vydržali…

:::::::::::::::::::::::::::::

Osamelosť

Som rozsypaná
v temnotách svojej duše
a počúvam škodoradostný
chichot vrán.
Túžim vzlietnuť s nimi,
no miesto toho
s bolesťou v hrudi
na kolená padám...

Objíma ma
osamelosť
svojimi chladnými dlaňami
tak majetnícky položenými
na mojich trasúcich sa pleciach.

Vrany naposledy zakrákali
a do šera ozval sa len
môj neutíchajúci plač.

Báseň: Iluzionistka

Iluzionistka

Som iluzionistka.
Keď zavriem oči,
som známa neznáma.
A keď ich znovu otvorím,
som studnica prázdna.

Pátram vo svojej duši
po kúsku života, po pravde.
Vytváram ilúziu toho,
že nekúpem sa v samote.

Vytváram ilúziu,
že som šťastná,
hoci zdá sa len ráno.
K večeru uvädám
a ilúzia prchá a prchá
ako tá nádej,
po ktorej bažím.

Som iluzionistka
a predvádzam sa na šou,
ktorá je skôr cirkusom.
Vyšívam si na tvár úsmev
no vo vnútri
zrnko po zrnku
hlodá vo mne zúfalstvo
a rozozvučí sa martýrium.

Klavír je rozbitý.
Už si viac nezahrám
melódiu života.
V tichu súmraku
počúvam svoj dych.

A teraz už nepomôže
nič.
Ani ilúzia.
Zostala pravda.
Ak chceš, tak na mňa krič.

Ale ja sa neozvem,
pretože som sama ilúziou.

Báseň: Pod sakurou

Pod sakurou

Stojím mlčky pod sakurou,
dušu mi hladia jej ružové kvety.
Zase ťa čakám s pocitom bázne.
Jemne naivná, vždy verná.
Ale stále sama.

Stojím mlčky pod sakurou,
do očí sa mi tlačia slzy, lebo si znovu,
znovu sklamal.
Aj tak ťa hľadám v blúdiacom,
bzučiacom dave, čo sa podobá
osiemu hniezdu.

Stále stojím mlčky pod sakurou,
obtrhávam jej jemné lístočky,
akoby mi mali byť nejakou zvláštnou útechou.
A keď ťa konečne zazriem v hmlovine,
Máš na tvári svoju pravú tvár.

Stojím mlčky pod sakurou,
bojím sa, že svoju pravú tvár znovu,
znovu pokrkváš ako papier s nepodarenou básňou
a hodíš do rozžeraveného kotla lží.

A ty to urobíš,
hoc nevedomky.

Stojím mlčky pod sakurou,
sklamaná a ublížená.

A ty sa stratíš v osom hniezde.

Báseň: Rozladený klavír

Rozladený klavír

Topím sa v tónoch
rozladeného klavíra
s pohárom plným vína
zabudnutia.
A viny.

Hľadám sa
v hmlách vlastnej
priezračnosti.
Som nereálna.

Vo hviezdach
pátram po svojej
nezmyselnosti.

Svet
sa so mnou roztočí.

A ja zaniknem
vo svojom konci,
vo svojom poslednom
výdychu.

A z úst
vznesie sa
para života
i smrti.

Báseň: Koľajnice spomienok

Koľajnice spomienok

Znovu spomínam
na naše cesty,
na spleť koľají.
Smerujúc niekam,
kde je ticho
nekonečne krásne.

A hľadiac z okna vlaku
na tmavú majestátnosť hôr,
znovu a znovu blednem
v spomienkach na úsmevy,
ktoré inak zapadli
v zrniečkach piesku času.

Viem,
že to bolo dávno.
A nik z nás už nie je rovnaký.
Obaja sme poznačení
zubom času.
Ty to azda skrývaš,
a ja si posuniem rukávy
ešte o čosi nižšie.

Hľadím z okna
a túžim sa stratiť
v spleti spomienok
a koľajníc,

aby som ťa znovu
našla.

Báseň: Vytrhnutá z kontextu

Vytrhnutá z kontextu

Som ako myšlienka
vytrhnutá z kontextu.
Niekedy nekonečná,
inokedy potrhaná
ako látka utkaná z pavučín
bolesti.

I moja existencia
je vytrhnutá z kontextu
veršov o živote.

Kam len patrí moja duša
posiata dierami?
Kým som,
ak nie som sebou?

Už doznieva tón klavíra,
ako posledná vykričaná myšlienka
do ticha trhajúcej sa

nádejedôveryšepotu,
šťastiavieryživota,
láskymyšlienokcelistvosti,
dúhybúrkyničotybolesti…

Mlčanlivosti.

Som vytrhnutá z kontextu
a nik už nenájde spojitosť…

A doznievam
ako táto báseň.

Báseň: Martýrium

Martýrium

Skladám mozaiku
ticha
z útržkov
svojho martýria.

A

trhám ticho výkriku,
trhám slová
na nezrozumiteľný nárek.
Trhám i plátno svojho odrazu,
lebo inej cesty niet.

To ticho,
čo hučí odvšadiaľ,
vôbec nie je ticho,
ale len ďalšia lož
v mojej dimenzii,

martýria.

Bolí,
keď sa zabodáva
do srdca.
Hučí v neprerušiteľnosti.

A je ku mne tak…
… kruté.