Na čom práve pracujem? Píšem Fialku!

pexels-photo-261510Hlásim sa vám s po plecia ostrihanými vlasmi. Ale o tom už iste viete, spamovala som tým Instagram niekoľko dní… Ale dnes vám chcem porozprávať niečo o tom, čomu sa práve každý deň venujem a čím som totálne pohltená.

Bude sa volať Fialka. Aspoň zatiaľ to tak vyzerá. Je to príbeh o živote tínedžerky z detského domova, ktorá sa snaží nájsť svoju matku. A viac vám nepoviem, myslím, že toto vám zatiaľ stačí.

Pracujem na tom asi ešte len dva týždne, ale venujem sa tomu každý deň, vždy dám aspoň tristo slov (dnes päťsto) a k tomu o tom celý deň uvažujem a plánujem si v hlave, ako to pôjde ďalej, akú scénu tam ešte dám a čo by som chcela pridať. Je to teda síce fikcia, ale je to proste zo života. Plus sú tam prvky z môjho života, ale len minimálne. Len také malé detaily, ktoré nie sú ani v Odtieňoch dúhy. Aspoň myslím.

Čo však môžem povedať, že som stvorila postavu, ktorá je navonok veľká rebelka, tvári sa drsne, no denno-denne na sebe nosí masku. Je mi v niečom podobná, ale je oveľa viac priebojnejšia a viac sebavedomá ako ja. Ale páči sa mi.

Viem, že som predtým na starý blog písala, že som rozpracovala knihu s názvom Strom spomienok, ale keď som si ho po letnej pauze prečítala, nedávalo mi to až taký zmysel a veľmi sa mi to nepáčilo.

Nápad a ani koncept toho príbehu nie je zlý, stále sa mi páči ten nápad a chcem ho zrealizovať no teraz nie. Dala som si pauzu od písania fantasy a podobných vecí. A ten príbeh má istý fantasy prvok. Nechám to teraz len tak, budem sa venovať čisto Fialke, pretože v tom vidím veľmi dobrý príbeh a ak to vyjde, myslím, že by to mohlo stáť za to. Fakt sa mi páči, akým smerom to ide a mám toho plnú hlavu.

Neskutočne sa z toho teším, ako to postupne plynie. Mám rozpracovanú len prvú kapitolu, ale už teraz sa mi to páči. Pochybnosti mám o sebe stále, ale keď sa mi to páči, tak sa na tom dobre pracuje. Som tým fakt pohltená.

Stále síce bojujem s prokrastináciou, ale aspoň som rada, že sa tomu venujem každý deň. Na to, že začínam nový príbeh a že začiatky bývajú pomerne ťažké som fakt nadšená tým, čo vzniká a teším sa na to. 🙂

A myslím, že ak Fialka niekedy vyjde, tak sa máte aj vy na čo tešiť.

 

5 vecí, ktoré potrebuje každý spisovateľ

Dnes som sa opäť inšpirovala obrázkom zo stránky Writers write na Facebooku. Rozhodla som sa písať o piatich veciach, ktoré si myslím, že by mal vedieť či mať každý správny spisovateľ. Nech už je amatérsky, alebo ten, čo knižne publikuje. To je jedno, pre obe skupiny sa tieto veci hodia rovnako.

Schopnosť vyjadrovať sa

Každý spisovateľ by sa mal vedieť aspoň trochu dobre vyjadrovať. To znamená aj ovládať gramatiku. Nehovorím, že ja som dokonalá a nikdy nerobím chyby, ale hanbila by som sa za seba, ak by som mala chybu v každej vete. Chybička sa môže stať každému, ale spisovateľ by mal poznať správne vyjadrovanie a gramatiku. Ak chce niekto písať a nevie gramatiku, existuje tu samozrejme možnosť korekcie, ale myslím, že gramatiku a správne vyjadrovanie by mal ovládať každý, kto píše.

Dobrá fantázia

Na našej fantázii závisí celý príbeh, ktorý podávame čitateľom. Ak by sme nemali dobrú fantáziu, ťažko by sa nám opisovali rôzne scény, prípadne by sa ťažko tvorili rôzne fantasy svety. Fantáziu potrebujeme a preto si myslím, že by to mala byť neoddeliteľná súčasť každého spisovateľa. Proste fantáziu potrebuje každý spisovateľ.

Vášeň

Bez vášne by to nešlo. Ak niekto nemá vášeň, nemôže byť správnym spisovateľom. Vášeň znamená užívať si každú chvíľu pri písaní, milovať písanie. Super je, keď máte nejakú pravidelnosť a píšete každý deň. Ja by som bez písania nemohla žiť a myslím, že tak je to správne. Samozrejme, nie každý má toľko času ako napríklad ja, ale keď už na písanie čas máte, musí vás tá činnosť tešiť a napĺňať.

Písať, písať, písať…

Najdôležitejšie, aby ste boli dobrým spisovateľom je písať, písať a ešte raz písať. Musíte pracovať na svojich dielach a zlepšovať sa. Nič nepomôže viac než cvik. Veľa cviku. Pravidelne, často a hlavne s vášňou. A keď nemáte čo písať, skúste si vyhľadať nejaké nápady. Napríklad pomáha zmienená stránka na Facebooku Writers Write. Keď budete stále písať a pracovať na sebe, tak môžete byť fakt dobrým spisovateľom. Chce to čas a chuť písať. 🙂

Veriť si

Musíte počúvať svoj vnútorný hlas, písať zo srdca. A veriť svojej práci. To je fakt dôležité, podľa mňa. A keď si v nejakej práci neveríte, skúste na nej viac a viac pracovať pokým v tú prácu nebudete veriť a cítiť, že to je dobrá práca. Dôvera v samého seba a v to, čo robíte, je najdôležitejšia vec.

Čo si myslíte vy, čo potrebuje, alebo musí mať správny spisovateľ? 🙂

Čo počúvať pri písaní?

Niekomu pri písaní hudba vyhovuje, inému naopak nie. A zároveň aj záleží na tom, čo práve píšete a v akej pasáži sa nachádzate. Ja mám napríklad hudbu pri písaní celkom rada, no nemôžem si pustiť čokoľvek. Ono sa nedá presne vymedziť, čo pri písaní počúvať, ale chcem vám priniesť moje tipy na dobrú hudbu, ktorá perfektne podnecuje fantáziu a k písaniu sa perfektne hodí. Spomeniem tu niekoľko dobrých interpretov a vy si v tom môžete nájsť niečo, čo vás zaujme a vyskúšať pritom niečo nové. No nie? 🙂

Ako prvého interpreta spomeniem Enyu. Jej piesne mám odmalička rada, keď si ich púšťala mamina pri upratovaní, milovala som to a dodnes jej piesne počúvam. Privodia vám takú príjemnú relaxačnú náladu a môžete sa pri tej hudbe úplne sústrediť na prácu. Najlepšie sa mi písalo s týmito piesňami, keď bol už večer, všade ticho a len mi tíško hrali tieto piesne. Bol to nádherný okamih a vtedy bolo písanie úplne skvelé.

Potom je tu u mňa absolútna klasika a to Brunuhville. Jeho piesne počúvam asi najčastejšie pri písaní. Je to moja osvedčená klasika. Písala som pri tejto hudbe celú novelu Zatratení (ktorú hádam niekedy vydám, ale ešte som sa  nerozhodla či to vydám spolu s ďalšími dvomi novelami, alebo samostatne), ktorú si môžete vy, starší čitatelia mojich blogov, pamätať aj ako Denník Anjela Smrti. A písala som pri tom aj Odtiene dúhy, ale len niektoré pasáže, tie, do ktorých som potrebovala dať viac emócií.

Ďalej môžem vrelo odporúčať skladby skvelého Adriana Von Zieglera. Takisto tvorí úžasnú hudbu, ktorá sa krásne hodí k písaniu. A toto najmä v prípade, že píšete fantasy. Ale je to aj v prípade Brunuhville. Jeho hudbu som počúvala pri písaní Mirrorrie – takisto jedna z noviel, ktorá ešte nie je dokončená, narozdiel od Zatratených.

Výborné sú aj filmové soundtracky. Občas si aj tie pustím a píšem pri tom. Najviac ma zaujala hudba od Two Steps from hell (alebo aspoň si myslím, že sa tak volajú). Tí sú fakt dobrí a skvelo sa pri ich hudbe píše. Takisto najmä čo sa týka fantasy žánru. Ten najlepšie.

A aby sme nezostali len pri písaní prózy, spomeniem aj interpreta, ktorého počúvam pri tvorení básní. Je to Brian Crain a jeho piesne sú proste úžasné. Krásne sa hodia k veršom, ktoré plynú na papier a verše sa hodia k tónom klavíra, ktoré znejú do ticha. A nie len že sa hodia k tomu, keď báseň píšem, ale aj k jej čítaniu. Preto odporúčam moje básne v zbierke čítať pri klavírnych piesniach.

Každopádne, pri písaní môžete počúvať čokoľvek, čo sa vám páči. Ja obľubujem najmä týchto interpretov. A takisto nie každému vyhovuje písať pri hudbe, takže toto nie je na nútenie hudby každému, kto píše, je to len pre tých, ktorí majú hudbu pri písaní radi a chcú skúsiť niečo nové. Ak ste tento prípad, je toto práve pre vás.

Dajte mi do komentárov vedieť vy, akú hudbu počúvate pri písaní (ak nejakú počúvate, samzrejme).

Pekný deň a nech vás neporazí z týchto horúčav. 🙂

Literárny denník: Odtiene dúhy

Už viac ako mesiac pracujem na novom nápade na knihu. No, ono to vlastne nie je ani celkom nový nápad, ale skôr staro nový. A v dnešnom článku vám o tom niečo rada porozprávam. Som síce len za začiatku, pracujem na druhej kapitole, ale verím tomu, že do konca tohto roka to dokončím. Nebude to kniha na tristo strán, bude to kratšie, ale na tom tak nezáleží.

Ak sledujete moju tvorbu a moje blogy takmer od začiatku, možno si spomeniete na poviedku Tŕne Života. Ak ste však s tých novších sledovateľov, objasním vám o čo v tej poviedke šlo. Bol to vlastne príbeh o mojom živote a o mojom najťažšom období. Aj keď teraz si myslím, že vtedy som tam nemala poriadne čo písať a trochu som si dej prikrášľovala. Ale nie veľmi.

Po tejto poviedke som o niekoľko rokov neskôr (myslím, že som s tým nápadom začínala v roku 2015) vrátila, ale mala to byť už kniha. Hoci zdalo sa mi, že všetko bolo ešte príliš čerstvé a ja som sa po troch stranách nemohla v knihe vôbec pohnúť. Vtedy som nedokázala znovu preciťovať všetky tie spomienky. Práve kvôli tomu som začala s písaním noviel.

Minulý rok v decembri ma však zrazu premkol pocit, že teraz je ten správny čas začať písať knihu o sebe. Teraz je ten správny čas dať všetko von a vyrozprávať príbeh, ktorý by mal aspoň aký-taký pozitívny koniec. A aj napriek tomu, že moje psychické problémy niekedy pretrvávajú, príbeh bude mať pozitívny koniec, Ale ten vám spoilovať nebudem.

A tak som v tom decembri začala písať Odtiene Dúhy. Mal to byť pôvodne len pracovný názov, ale tak sa to u mňa uchytilo, že teraz si už ani iný názor neviem predstaviť. Možno vám to trošku objasní aj tento citát:

… ale keby sa to celé neudialo, neexistovala by moja dúha. A ja svoju dúhu považujem akoby za moju dušu, pretože je v nej množstvo farieb a okrem temných miest je to krásne miesto. Myslím, že každý máme v sebe dúhu. A záleží od daného človeka a jeho života, či ju má jasnejšiu, farebnejšiu, alebo je viac temná. …

Takže tak. Čo považujem v tejto knihe za takú špecialitku je, že sú tam také medzikapitoly, ktoré rozpráva moja mamka. Vlastne som sa jej pýtala na nejaké udalosti vrámci môjho ťažkého obdobia a podľa toho, čo mi odpovedala som spisovala takéto medzikapitoly. Zatiaľ mám jednu, v ktorej rozpráva o mojom hendikepe a o vzťahoch.

A vec, ktorú som vrámci písania ešte nespomínala je, že som si stanovila svoj denný limit. Každý deň musím napísať 300 slov. Môžem samozrejme viac (lebo keď začnete, tak sa len ťažko odtrhnete), ale nikdy to nemôže byť menej. A musím povedať, že pravidelnosť môjmu písaniu skutočne prospela. Akurát dnes som musela vynechať písanie, pretože som sa starala o Lakyho, ktorému bolo dnes celý deň zle. Ale to sem nepatrí.

Dokonca som si v hlave predstavovala obálku tejto knihy, aj keď viem, že to je ešte ďaleko. Ale predstavu mám a keď budem vyberať potom obálku, tak sa toho chcem držať. Každopádne, ako som spomínala, že predtým, keď som sa pokúšala písať túto knihu, som skončila po troch stranách, teraz sa mi to podarilo hravo prekročiť a to písanie mi ide ako po masle. Aspoň zatiaľ (klopem si na zuby i na drevo).

Viem, že s tým bude ešte veľa práce, ale viem, že to za to stojí. 🙂
A ako sa darí v písaní vám?

Literárny denník: Tvorba postáv a sveta

V priebehu týždňa som dokončila prvú novelu. Stojím pred rozhodovaním sa o názve tejto prvej novely. Poviedka, podľa ktorej je napísaná sa volala Denník Anjela Smrti. Lenže toto nebol vôbec denníkový formát. Chce to nejaký iný názov. Ale neviem prísť na to, ako to nazvať. No to je zatiaľ vedľajšie, to sa môže doriešiť až po tom, ako dokončím celú zbierku.

To len tak na začiatok. Už v minulom literárnom denníku som vám písala o tom, že prvú novelu mám takmer hotovú. A o tom, že budem pracovať na tvorení nového sveta i postáv. Takže som vo štvrtok dokončila novelu a v piatok som sa pustila do práce. Uvelebila som sa na zemi s fixkami, kopcom papiera, perami a farebnými papierikmi. A začala som písať. Najprv som si spísala TO-DO list vecí, ktoré musím urobiť, aby som mohla vytvoriť príbeh, postavy a svet. Ten zoznam ešte nemám dokončený, nechávam to tak, aby som tam mohla niečo pridať, pretože ešte ani zďaleka nemám všetko domyslené, som len na začiatku.

Ako prvé bolo na zozname tvorenie postáv. Najväčším základom bolo, vytvoriť dve hlavné postavy. Jednu ženskú a jednu mužskú. Nebudem vám spoilovať nič z príbehu ani z tvorby sveta, ale o postavách vám porozprávať môžem. Jasne vám môžem povedať, že to nebude YA. Teda aspoň hlavné postavy majú nad dvadsať rokov. Prirodzene, hlavní hrdinovia budú mať medzi sebou vzťah, ale nebude tam žiadny milostný trojuholník, to vám môžem sľúbiť.

Rozhodla som sa, že nebudem používať anglické mená a skúsim nájsť v kalendári nejaké pekné slovenské mená. A tak som prechádzala celý kalendár a zapisovala som si všetky mená, ktoré ma nejako zaujali a ktoré sa mi páčia. Nedbala som na počet, len som si ich vypísala s tým, že nejaké mená určím hlavným postavám a zvyšok zostane pre ostatné postavy, nech ich je koľko chce, aby som sa mohla v kľude rozhodnúť, ktoré meno dám ktorej postave.

Pre hlavnú ženskú i mužskú postavu som si spísala zoznamy mien, ktoré by sa mi na nich najviac hodili. A tak som sa rozhodla pre Auri a Gabriela. Auri je skrátenina Aurélie. A Gabriel, to je vlastne náhoda. Práve na toto meno to tak vyšlo.

Neskôr som začala s tvorbou ich vzhľadu, vlastností, obľúbených farieb, vecí. Proste taká charakteristika, aby som sa mala od čoho odraziť, keď budem chcieť popísať Gabrielove hnedé vlasy, či Aurine modré oči. Väčšinou sa idem pozrieť na internet a do Googlu dám napríklad dievča s modrými očami a ryšavými vlasmi. Vyhodí mi to nejaké obrázky a ja si ich zvyknem prezrieť, aby som si mohla nejakú postavu lepšie predstaviť a následne ju vedieť opísať.

Keď sa pustím do práce zajtra, budem už robiť na tvorbe samotného sveta, a to, čo si predstavujem, dám na papier, aby som to mala všetko spísané. Musím vymyslieť, ako sa bude do sveta vstupovať, vymyslieť rôzne netypické odlišnosti – aby ten svet nebol taký ako reálny, ale veľmi netypický, zvláštny. Mám nápad už na jednu zvláštnosť, treba ich však domyslieť viac. Potom budem vytvárať najmä začiatok a koniec a následne budem dopĺňať dej tak, aby sa postavy dostali do toho koncového bodu.

Vždy som chcela písať takéto články, aby som predstavila čitateľom to, ako píšem, ako tvorím a postupujem. Takže dúfam, že som vás i trochu inšpirovala a možno vyskúšate nejaký z mojich postupov – ako napríklad to, ako tvorím postavy a aj napríklad, že najprv tvorím začiatok a koniec.

Nuž, takéto sú moje plány, stačí ich len naplniť a začať písať druhú novelu.