Začala som znovu kresliť a maľovať?

Asi to tak bude. Ale teším sa z toho. Vždy som mala rada kreslenie a maľovanie. Od detstva. Občas sa mi podarilo vyhrať aj nejakú tú výtvarnú súťaž. Vždy som vedela, že s mojím katastrofálnym zrakom to nikdy nebude také úžasné. Často ma to veľmi trápilo, že som nevedela vychytať detaily a že som nikdy nevedela nakresliť postavu presne podľa anatómie. Fakt strašne dlho ma to trápilo a aj keď sa niektoré kresby mne samej páčili, vedela som, že iným sa zrejme páčiť nebudú.

V posledných dňoch som si povedala: “Prečo by to muselo byť do detailu presné podľa anatómie? Je toľko autorov, ktorí sa tým neriadia a sú skvelí.” A tak som si proste kreslila. Urobila som si taký vlastný štýl kreslenia tváre a postavy. Veľká hlava, štíhly krk, veľké oči, plné pery. To je proste môj štýl. Je mi jedno, že to nie je podľa reality. Ja som snílek a môžem si vytvoriť svoju realitu. A v mojej realite vyzerajú ľudia takto. 😀

A verte mi, že ma to začalo znovu tak baviť. Keď sa riadim len podľa svojej predstavy a nie podľa toho, ako by to malo vyzerať. Baví ma to, pretože aj keď zdanlivo robím nejakú chybu v tom kreslení či maľovaní, vie sa to obrátiť v zaujímavý detail, ktorý v podstate nebol plánovaný.

V pondelok som si kúpila akvarely. Odhliadnuc od toho, že to nebola celkom lacná záležitosť, sa mi s tým maľuje fakt dobre. Skúšala som to zatiaľ dvakrát, prvýkrát sa mi to až tak nepodarilo, ale včera to vyšlo celkom pekne. Myslím, že ak ma sledujete na IG, tak viete, pretože tým spamujem aj na insta stories. Viac tam je teraz tých fotiek mojich kresieb než mňa a toho, čo by som fotila normálne. 😀

Je pravda, že niekedy keď idem dať kresbu na istagram, tak ju skúšam upravovať v Prisme – čo je taká aplikácia, ktorá vytvára fotky ako namaľované podľa rôznych štýlov -, ale v poslednom čase som pridávala tie neupravené. Avšak iste ste si všimli, že sa zmenila ikona tohto blogu a aj môj obrázok. Ten obrázok som kreslila len z nudy. Mám ho teraz vystavený v rámčeku v originále na nočnom stolíku. A ten upravený sa mi tak páčil, že sa to stalo mojou ikonou. A včera mi prišlo aj tričko s tou kresbou.

Kreslím, alebo maľujem takmer každý deň. Dokonca mám viac nápadov na obrázky než na písanie. Pravda, písanie Fialky momentálne fakt zanedbávam, i keď nechcene. Ale zas máme tu aj návštevu a tak na to nemám ani čas ani chuť.

A keďže obrázkami spamujem instagram, tak sa teším z toho, že mi to ľudia lajkujú. Už pár krát som sa zamýšľala nad tým, že ak by to nebolo aspoň trochu pekné, tak by to nelajkol ani ratlík. Takže to asi má niečo do seba. Dúfam. 🙂

Inak, áno, viem, nie je to perfektné, ale mne sa to páči práve také nedokonalé aké to momentálne je.

Už dva razy mi povedali, že by som si mala ilustrovať nejakú moju knižku. A ja som sa toho celkom chytila. Toho ľudského motýľa, ktorého môžete vidieť hore v galérii som maľovala k jednej “básní” v próze.

Mimochodom, zahájila som môj tretí pokus na zoznamke… Ehhh, neviem, či to niečo vôbec spraví, ale… raz snáď motyka vystrelí. A ak nie, tak… Si kúpim ešte dvoch ratlíkov a bude snáď dobre. 😀

Ako sa máte vy?

podpis

Poetický advent a tréma

24068026_1565106136861193_563310283672385521_nVčerajší deň bol celkom nabitý. Ráno sme s ocinom smerovali do Bratislavy nakúpiť pár darčekov, po sto milión rokoch sme sa najedli v Mekáči a bolo fajn. Na pošte ma čakal balík z Martinusu, v ktorom boli tri básnické zbierky: Čistá duša, Vpísané do noci (Vladimír Roy) a Spiatočný lístok na západ (Viktória Laurent-Škrabalová). Strašne som sa z nich potešila.

24293890_1978984825655717_8537480068250342831_nPár hodín som mala oddych a potom obliecť šaty, nachystať knihu, pozrieť ako idú básničky za sebou a šup na autobus. Musím povedať, že vonku bola riadna zima.

V Holíči sme našli Zámockú vináreň a hneď sme videli, že tam bolo neskutočne veľa ľudí. A potom sa to zaplnilo ešte viac a bolo to totálne plné. A moja tréma rástla.

Zoznámila som sa s vedúcou knižnice a dostala pár pokynov. Bolo mi povedané, že keď bude KAPL (Klub autorov a priateľov literatúry) usporadúvať nejakú akciu, tak sa to bude týkať aj mňa, takže som sa stala ich ďalšou členkou. A to ma strašne teší, pretože už v minulosti som hľadala nejaké kluby autorov a narazila som aj na KAPL. A teraz k nim asi patrím. 🙂

Zoznámila som sa aj so samotným vedúcim klubu Jánom Rakom ml.. Bola to pre mňa česť. Zabudla som spomenúť, že so mnou prišla na akciu aj mamina, ktorej veľmi ďakujem za to, že tam bola a že mi dodávala pozitívnu energiu, keď som mala trému. Sadla som si k stolu pre autorov a o chvíľu som bola opäť na nohách, pretože so mnou chceli urobiť krátky rozhovor do TV WYWAR, čo je holíčska televízia. Boli to len dve otázočky, ale bola som rada. Jedna z otázok bola, či som poetka, alebo prozaička. Ja som bola mierne zaskočená, pretože sa “bojím” nazývať sa jedným či druhým pomenovaním. Ja proste len píšem, pomyslela som si. Poetka a prozaička? Môžem sa tak vôbec nazvať?

24232638_1565106226861184_2463225539107080404_n

Program bol krásny. Boli to štyri bloky, tak ako sú štyri sviečky na adventnom venci. Mala som tú česť vychutnať si naozaj krásnu poéziu. Celé som si to veľmi užívala. Občas som mala pocit, že tam ani nepatrím so svojou poéziou.

Keď prišiel na rad posledný, štvrtý, blok, pani Lukovičová ma predstavila a prečítala môj krátky životopis. Na plátne bola prezentácia, na ktorej bola tiež moja fotografia, obrázky oboch mojich kníh a krátko o mne.

A šlo sa pred plnú vináreň. Na úvod som povedala pár slov o tom, čo pre mňa znamená poézia a prečo som začala písať.

24131572_1565105866861220_5714936310238972053_nOtvorila som knihu a začala recitovať Odtrhnutú, potom Echo, Pokrivený obraz, Možno a Papierovú. Mala som strašnú trému, ale veľmi som sa nezakoktávala. Možno preto, že som asi týždeň pred akciou cvičila. Akurát bolo na nič to, že mi zavadzal mikrofón a nemohla som si dať knihu bližšie. Ale nejako som to zvládla. Odmenili ma potleskom a ja som si vydýchla.

Mojou zbierkou si listoval aj pán, ktorý prednášal veľmi vtipnú poéziu aj s rôznymi historkami. Povedal, že sú to vraj “samé seriózne básne”.

Nakoniec som sa posadila opäť k mamine a dali sme si kávu a čaj. Niektorí ma zastavili a pochválili moju tvorbu. Vždy som sa len usmiala a povedala ďakujem. Nečakala som to. Ani omylom.

A navyše som dostala aj básnickú zbierku od zakladateľa klubu Jána Raka ml. s názvom Hudba slov. Som na ňu veľmi zvedavá.

Bol to čarovný večer so skvelou atmosférou. Dúfam, že takých bude viac. 🙂

Čas začať konečne niečo robiť

pexels-photo-58457Tento článok slúži na to, aby som sa konečne motivovala k tomu, začať niečo robiť so životom. Alebo respektíve so svojou prokrastináciou. Celý deň ma štve, že nič nerobím a ešte viac nič nerobím.

Už by som to mala konečne zmeniť.

Potom celý deň pozerám seriál a večer si nadávam, že som zas nič produktívne neurobila. Mám predsa výhodu, že som celý deň doma a nepracujem. Tak prečo to nevyužívam?

Čo musím začať robiť?

  • Pravidelne jesť antidepresíva
  • Pravidelne jesť zelenú kávu v kapsulách
  • Pravidelne cvičiť a prestať zapĺňať večernú prázdnotu jedlom
  • Pravidelne písať
  • Udržať si publikovanie článkov na blogu 2-krát do týždňa
  • Rozbehnúť znovu projekt Podporujme slovenských autorov
  • Strihať a natáčať videá
  • Ísť sa aspoň raz do týždňa prejsť (so psom samozrejme chodím von, ale myslím na takú dlhú prechádzku do lesa – tam nechcem so sebou brať psa, lebo sa bojím, že mi zdrhne)
  • Komentovať ostatné blogy, objavovať nové
  • Viac čítať
  • Vstávať v normálnom čase a nie o jedenástej doobeda
  • Pravidelne raňajkovať.

A to by bolo zrejme všetko. Strašne ma mrzí, že som tak zanedbala projekt, ktorý asi má šancu na úspech. Šlo to tak skvelo, neviem čo sa pokazilo. Možno som to práve ja pokazila.

Do leta som dodržiavala aj to pravidelné písanie, zas som to zanedbala. Dokončila som Odtiene dúhy a potom to s novou knihou šlo ako v lete na saniach. Asi vtedy nebol správny čas začať práve s takým žánrom. Bolo to niečo medzi fantasy a príbehom zo života. Fialka ma momentálne stále baví a dúfam, že sa mi ju podarí na budúci rok dokončiť.

Chcem si vyskúšať kúpiť aj nejaký ten motivačný diár. Neviem či tento článok nakoniec nebude plný sľubov, ale už s tým vážne musím niečo robiť. Na jednu stranu mi tie veci strašne chýbajú, najmä čo sa týka projektu, videí a písania. Ale na druhú stranu sa mi tak nič nechce! Nakoniec vždy len čučím na seriál, alebo hrám hry na tablete.

Moderná technológia je zabijak. 

Som plná nádeje, že to všetko zvládnem, pretože to chcem a snažím sa veriť si, že to všetko dokážem. Neviem dokedy mi to vydrží, ale urobím všetko pre to, aby to vydržalo čo najdlhšie, alebo aj nastálo.

A ak vám chýba motivácia, tak si verte aj vy a zvládnete všetko. Ak sa pýtate prečo niečo máte robiť, porozmýšľajte nad tým, čo všetko by ste tým mohli získať (a nemyslím materiálne veci).

Musím si vymedziť nejaký pracovný čas na to, čo potrebujem robiť, čo je moja práca a zároveň moja záľuba. Na písanie a veci ohľadom blogu a projektu.

Dosť bolo prokrastinácie! Je čas začať niečo robiť!

Tak, len aby to vydržalo, že?

Máte aj vy nejaké veci, ktoré stále odkladáte a namiesto robenia niečoho produktívneho robíte niečo iné?

PS: musím vám povedať, čo sa mi túto noc snívalo. Snívalo sa mi, že som musela ísť do Číny robiť besedy o Odtieňoch dúhy, pretože tú knihu preložili do čínštiny. 😀 Nechápem, kde sa to vo mne vzalo. 

Ciel splnený! Bibliotéka 2017

23517483_1971439353076931_8134324542703107861_nV návštevu Bibliotéky som dúfala už veľmi dlho. Ale keď som sa zapájala do Martinus Ceny Fantázie, tak som začala viac veriť, že sa tam dostanem. Ehm, súťaž u mňa nedopadla vôbec slávne, ale na tom teraz v konečnom dôsledku nezáleží. Potom, keď sa ma vydavateľka pýtala, či neprídem, automaticky som povedala, že sa do Bratislavy nedostanem. Kvôli svojmu hendikepu nemôžem sama cestovať tak ďaleko a nemyslela som si, že niekto z rodiny bude chcieť ísť so mnou.

Nakoniec sa spôsob našiel. Mamina sa ponúkla, že ide so mnou, pretože aj ona miluje knihy tak ako ja. A tak sme včera šli na Bibliotéku! Cesta bola síce dlhá, ale to nevadí. Obe sme sa celkom tešili.

bolo tam neskutočne veľa ľudí, čo som aj očakávala. Snažila som sa to nejako prehrýzť, pretože ja veľmi nemám rada zaplnené priestory. Ale povedala som si, že to nejako vydržím, predsa to nie je len tak nejaká akcia. Je to Bibliotéka! A tak som zaťala zuby a radovala som sa s toho množstva kníh vôkol mňa.

Po chvíli ako sme prišli ma zastavila milá blogerka Sima z Only in dreams. Pochválila moje knižné videá. A mňa to tak zamrzelo, že som už takú dlhú dobu nič nenatočila. Ale bola to prvá vec, ktorá ma namotivovala k tomu, aby som znovu natočila video. Ale o tom až trošku neskôr.

Naša trojčlenná skupinka sa rozdelila a my s maminou sme šli svojou cestou a vydavateľka svojou. Najprv sme sa zastavili v Slovarte, kde bolo asi najviac ľudí. Ale stretla som moju asi najobľúbenejšiu slovenskú autorku Miroslavu Varáčkovú. Akurát som mala v rukách jej novú knihu Drž ma keď padám, ktorú som sa chystala kúpiť. Dohodli sme sa, že by mi mohla podpísať výtlačok, keď vyjdeme zo Slovartu, ale potom sme sa už nestretli. 😦

A ako naschvál, besedy, na ktorých som chcela najviac byť, boli až večer, keď som ja už bola doma. Stihla som akurát besedu s Knižným klubom Paľikerav. Recenzentky recitovali krásne básne až som mala zimomriavky.

Predtým sme skočili do Ikaru, do Albatros Media, neminuli sme ani stánok Elistu a stánok so zľavnenými knihami. Bola tam skvelá atmosféra a bolo cítiť vôňu kníh.

Samozrejme som si aj nejaké knihy odniesla. Konkrétne 11. Ale kúpila som si len 9. Dve som dostala v Ikare zadarmo. Odniesla som si napríklad dve knihy od spomínanej Mirky Varáčkovej (Drž ma keď padám a Prežila som svet), Lov na nevestu, Da Vinciho kód, Mengeleho dievča, Klamárov, Sherlocka od Grahama Moorea, Tak padne náš svet a Kam zmizla Aljaška.

Na konci sme sa rozprávali o tom, že by si to zaslúžilo nejaké video a mňa to strašne motivovalo a uvedomila som si, že mi natáčanie videí celkom chýba. Aj keď mám teraz čitateľskú krízu, mám čo odovzdávať o knihách a rada by som sa k tomu vrátila.

A tak dnes vzniklo po dlhej dobe nové video. Našla som si nejaký strihací program na Obchod play a aby som dala preč vodotlač, zaplatila som si mesačné predplatné. Tak uvidíme.

Bolo to včera úžasné a dúfam, že pôjdem aj o rok. Veľmi som si včerajšok užila.

A zajtra… fotenie! Dúfam, že vyjde. 🙂

Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

Na čo sa teším a čo chystám?

pexels-photo-355302November u mňa nezačal príliš pozitívne, pretože môjmu ocinovi bolo zle a tak ma to veľmi trápilo, bola tu celkom smutná atmosféra aj napriek tomu, že ja som mala celkom dobrú náladu, ktorá bola prerušovaná strachom oňho.

Ale dúfam, že to máme už za sebou a už sa budú diať len pozitívne veci. Je to pomerne nabité, i keď vám to tak nemusí pripadať. Najviac sa teším na príchod Odtieňov dúhy do mojej vlastnej knižnice. To by sa mohlo splniť na budúci týždeň po tomto víkende. V pondelok idem k psychiatričke, predpokladám, že u nej dlho nebudem, pretože je všetko relatívne v poriadku. Až na tie večerné splíny. Do knižnice asi nepôjdem, pretože momentálne sa brodím čitateľskou krízou a mám doma kopec kníh, ktoré chcem prečítať.

V utorok vyšlem maminu do Foto štúdia, aby mi dohodla fotenie čo najskôr. Potrebujem nejakú normálnu fotku na svoj profil autorky a aj kvôli jednej veci, ktorú vám spomeniem neskôr. Ja sa rada fotím (eh, to vyznelo narcisticky), ale nikdy neurobím tak dobrú fotku ako profesionál. Teším sa na to a dúfam, že tam budem vyzerať lepšie ako na fotkách na tablo. Fakt veľmi dúfam.

Vo štvrtok mám narodeniny (22) a takisto idem do Holíča, kúpiť si nejaké normálne topánky. Nedávno som si totiž kupovala jedny fakt pekné, ale strašne, strašne ma z nich bolia nohy. A tak ich bude nosiť mamina. Hlavný dôvod je ten, že budú príležitosti pri ktorých potrebujem byť elegantne oblečená a hoci mám krásne topánky, ktoré sa hodia k bordovému kardiganu, nie sú elegantné.

Jedným z tých dôvodov je niečo úžasné, čo dúfam, že vyjde. Veľmi mi na tom záleží. Je totiž zatiaľ možné, že pôjdem 11. 11. teda v sobotu na knižný veľtrh do Bratislavy. Teda na Bibliotéku. Aaaa, yay! Strašne dúfam, že to vyjde! Zatiaľ všetci doma súhlasia, mamina chce ísť so mnou. Platím si to sama, takže to je okej. Je dokonca možné, že pôjdem autom. Ale na tom mi tak nezáleží. Som dohodnutá s vydavateľkou, že by sme sa tam mohli stretnúť. A ja by som mohla spoznať kopu ľudí – či už autorov, alebo aj blogerov. Je to skvelá príležitosť.

Druhý dôvod je, že 29. 11. som bola pozvaná do Holíča na Poetický advent a mám tam vystúpiť so svojou tvorbou. Čiže si nachystám zopár básní a prečítam ich tam. Budem musieť cvičiť, aby som sa nezakoktala a nepokazila tým dojem z celej básne. Teším sa, i keď viem, že budem mať trému. Preto potrebujem aj nejakú normálnu fotografiu a musím si napísať krátky životopis. Myslím, že akcia je aj pre verejnosť, takže sa môžete zúčastniť aj vy! 🙂

A ešte k tomu sa neskutočne teším na Vianoce (už som si dokonca spievala aj vianočné piesne) a rozhodla som sa, že vyzdobím dom a postarám sa o darčeky – skrátka chcem urobiť pekné Vianoce celej rodine, i keď som vraj na tajnosti okolo darčekov už veľká. To je jedno, mne sa kúzlo Vianoc veľmi páči a ja chcem dodržovať svoje tradície. A chcem, aby boli pekné. A tak teraz v novembri nakúpim výzdobu a v decembri darčeky a stromček.

Takisto mám niečo prichystané na UKP Odtieňov dúhy, ale to zrealizujem až keď bude známy termín. A to si nechám pre seba, aby to bolo prekvapenie.

Na PSA by som mala zverejniť nejaké nové profily, zajtra ukončujem zdieľaciu súťaž a chystajú sa aj nejaké recenzie. Nie odo mňa, ale od novej redaktorky.

Fialku som dlho nepísala, ale chystám sa do toho vrhnúť. Myslím na to stále. Urobila som si aj denný režim a založila diár s TO-DO listmi na každý deň. A snažím sa to plniť.

A to by bolo asi všetko… Je toho veľa, teším sa na to.

Ešte taká otázočka na slovenských spoluobčanov: pôjdete zajtra voliť? 🙂

Proste o všetkom…

pexels-photo-295826Tak vás zdravím po týždni. Rozhodla som sa porozprávať vám o všetkom, čo sa teraz v mojom živote deje a dialo.

Najprv to najpodstatnejšie. Odtiene dúhy sú od včera v predpredaji. Do 15. 11. si ich môžete kúpiť za skvelú cenu a ak si na stránkach vydavateľstva Art Floyd kúpite aj moju prvotinu Slovo je nádych, tak na ňu získate zľavu 10 %. Čo je podľa mňa skvelé. Každopádne do menu vám hodím hlavné odkazy na kúpu knižky. Som strašne potešená, pretože neubehol ani rok a ja už budem mať čoskoro v rukách svoju druhú knihu, druhé knižné dieťa. Tento rok bol istým spôsobom pre mňa prelomovým a myslím, že vydanie OD bude len krásne dotvárať tú pozitívnu energiu tohto roka. Už sa nemôžem dočkať chvíle, keď sa kniha dostane k vám a vy dostanete cez písmená a slová kúsok mojej dúhovej duše. Nebudem tvrdiť, že sa nebojím, ako tú knihu budú ľudia vnímať. Som pripravená na to, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť a budú si myslieť, že sa snažím získať niečo na svojom hendikepe a tak. Som na to pripravená, no malilinko sa bojím. Ale verím, že sa bude na druhú stranu ľuďom páčiť a že v nej nájdu to posolstvo, ktoré som do nej ukryla. Je to však niečo na čom mi veľmi záleží a mám pocit, že je správne, že kniha uzrie svetlo sveta.

Takže knihu nájdete zatiaľ na stránkach vydavateľstva >>>> TU <<<< a objednať si ju môžete v predpredaji za špeciálnu cenu >>>> TU <<<<< a nesmiem zabudnúť zmieniť súťaž, o podpísaný výtlačok s venovaním odo mňa, ktorá začala dnes. Nájdete ju >>>> TU <<<<

Všetky dôležité odkazy dám do menu. 🙂

Asi viete, že Facebook zmenil pravidlá. A teraz sa vám príspevky z mojich stránok na FB budú ukazovať v Prieskumníku (a aj to je otázne, pretože mne sa v tej sekcii zobrazujú stránky, ktoré vôbec nesledujem). Preto som založila skupiny. Spojila som stránku Mozaika Ticha a Dominika Elizabeth Hladíková a založila skupinu pre tieto dve. A zvlášť pre PSA. Odkazy na skupiny vám dám tiež do menu, aby ste s mohli pridať a vidieť všetky novinky ohľadom blogu a mňa ako autorky. Na stránku budem tiež pridávať príspevky, ale bude to aj v tých skupinách.

Bola som na pár dní v mojom rodnom meste – v Brezne. Bolo mi tam fajn a ani sa mi nechcelo vrátiť domov, ale chystám veľmi veľké veci, tak som nakoniec pookriala a tešila sa na to, pretože sa to všetkého teraz môžem pustiť. Dúfam len, že mi tie veci vyjdú tak, ako by som chcela, aspoň čo najlepšie sa bude dať. Viac vám prezradím neskôr.

Nedá mi však nespomenúť hororovú cestu domov. Do Banskej Bystrice nás zaviezol tatkov kamarát. Odtiaľ nám vždy ide rýchlik do BA. Cesta je dlhá, ale je to celkom fajn. V pondelok však bola výluka. Museli sme vystúpiť v Podhájskej a do Šurian ísť autobusom a odtiaľ zase na rýchlik. Strašné stresy. Niesli sme Lakyho a do toho pršalo. Tak sme vystúpili v Podhájskej a ja som sa musela dívať pod nohy, pretože to bolo pre mňa úplne nové miesto a nevedela som, kde je schod, kde je jama a neviem čo. Mamina s tatkom sa ponáhľali k autobusu, ktorý bol pred stanicou a ja slepý patrón som musela ísť úplne pomaličky, pretože som nevidela na schody. A oni už boli kdesi za rohom. 😀 A ešte musím spomenúť, že ten vlak z Bystrice do Podhájskej bol jedna veľká špinavá, odporná katastrofa. Nuž, potom sme teda vystúpili v Šuranoch z autobusu a utekali na vlak. Cez koľaje. Prechodník bol kdesi v keli ďaleko a tak som musela ísť tak. Na záver bol veľký schod na perón, kde stál náš vlak. Pritom sa to vôbec ako veľký schod nezdalo. Skoro som sa tam zabila. 😀 Vlak meškal pol hodiny. A my sme mali pol hodinu na prestup v BA. Prišli sme do Bratislavy a aha. Rexo bol už preč (myslím tým REX – regionálny expres). A tak sme museli hodinu čakať na ďalší spoj. Paráda! Obaja s tatkom sme nadávali ako pohani. Týmto chválim ZSSK. A to myslím ironicky.

Chcela som tento článok písať už včera, ale akosi mi bolo celý deň čudne a nechcelo sa mi vyliezť z postele, lebo keď som neležala na bruchu tak som mala čudný tlak v strede trupu. Neviem čo to bolo. A tak to píšem dnes. V Brezne som si kúpila svoju vysnenú červeno-čiernu košeľu a novú kabelku. Takže bolo fajn. Tam ani nejde o to, že by som tam chodila po vonku, skôr o to, aby som bola so starkou a bratancom. Mám ich oboch strašne rada a veľmi, veľmi mi chýbajú. 😦

A to by bolo asi všetko. Ako sa máte vy? Podeľte sa so mnou o to! 🙂

Výkec o vnútornom rozpoložení

18740122_1898171420403725_2032872648560711256_nCítim sa zvláštne. Sama vôbec neviem ten pocit (alebo pocity?) identifikovať. Chcela som pôvodne písať o tom, že nechcem deti a že by som bola zlá matka, ale tak nejako mám chuť písať zase taký výkec.

Tie depresie v pravom zmysle slova sa mi asi vyhýbajú, ale neviem ako nazvať tie nálady, ktoré sa prejavia väčšinou večer a niekedy aj cez deň. Sú to pocity osamelosti, bezcennosti, nezmyselnosti, beznádeje a totálnej prázdnoty. A viem, že asi tak by sa dala identifikovať aj depresia, ale je to akési iné ako predtým. V podstate cez deň pendlujem medzi celkom dobrou náladou a týmto stavom. Myslím si však že “nové” antidepresíva spravili svoje a je to lepšie, ale tieto stavy veľmi príjemné nie sú. Občas ma dokonca pochytí aj chuť sa porezať, ale úspešne ju zaháňam. Buď sa začnem hrať s tabletom (to je moja nová zábavka, keďže je nový…), alebo proste niečo robím. A najlepšie je, keď idem spať. Držím sa už od februára tak to predsa nepokafrem kvôli pár nepríjemným stavom. No nie?

Teraz mi všetko pripadá tak stereotypné a nudné, nebaví ma nič. Dnes som písala, splnila som si svoj denný limit a bola som so sebou spokojná. Ale inak je to nanič. Napriek tomu, že mi robí radosť byť vo svojej novej izbe, tak cítim, že by som rada “vzlietla” no nemôžem. Akoby som bola spútaná v stereotype. Každá činnosť mi pripadá nezmyselná a hoci mám aj tú dobrú náladu, tak proste nevidím v ničom zmysel. Som zvyknutá na takéto pocity v stave depresie, ale teraz to nechápem.

Zabíja ma to tu. Poverila som mamku aby zavolala psychologičke do Skalice, ktorá mi predtým povedala, že má plno. Pretože mamka mi povedala, že by som to mala skúsiť znovu a vysvetliť jej, že vzhľadom na môj hendikep je pre mňa vhodnejšie cestovať do SI ako do SE. Lenže to je už priveľmi zložité a ja by som to zas nejako pokašľala. Poznám sa. Tak uvidíme.

Chcem nejakú zmenu, uvažovala som nad tým, že si nechám ostrihať vlasy po plecia. Každý ma však zas odhovára. Vraj mi krátke vlasy nepristanú. Tak vôbec neviem, ale chcem nejakú zmenu.

Už dlho plánujem, že sa pôjdem prejsť do lesa a k rieke. Ale nakoniec som to stále odkladala a teraz má zas pršať. Tak neviem.

Snažím sa venovať projektu. Aj písaniu. Ale hoci sa prebúdzam v celkom normálnej nálade, absolútne nemám chuť vyliezť z postele. Celý deň mi pripadá nezmyselný a nudný.

Už tri noci sa mi stalo, že som sa prebrala a rozplakala som sa, hoci som absolútne nevedela prečo. Nechápem to, čo sa vo mne vlastne deje.

Tak sa majte zatiaľ krásne.

Vaša dobre naladená a zároveň prázdna, Elizabeth

Večerný splín ambivalentného introverta

pexels-photo-415484Cítim osamelosť. Nie som v depresii, do toho mám ďaleko, ale som trochu smutná z toho, že nemôžem písať. Osamelosť opäť zaznela v mojej duši a nemôžem ju odtiaľ dostať. Ale to je teraz jedno. Dnes chcem písať o tom, že vôbec neviem… teraz som sa zamyslela a nenapadajú mi slová, ktoré by som mohla použiť. Vôbec neviem čo robiť. Som tak rozpoltená, že neviem, ktorým smerom sa vydať.

Nedávno som tu písala, že momentálne nikoho nechcem, že nebudem hľadať, že na to kašlem. A je to asi pravda. Alebo… ja neviem. Neviem sa v sebe absolútne vyznať. Som dva protiklady v jednom a tie dva sa neustále medzi sebou hádajú. Chcela by som niekoho. Som osamelá. No na druhú stranu to prináša kopec problémov a trápenia. Alebo som už tak sebadeštruktívna, že sa chcem trápiť?

Myslím si však, že ak zostanem takáto, nikdy ma nik nebude chcieť. Sebaláska mi chýba. Väčšina toho, čo by mala tvoriť sebaláska, tvorí sebanenávisť a podceňovanie a pochybovanie a… negativizmus. A potom je tu ten protiklad – pozitívne myslenie, troška tej sebalásky a optimizmu. Neviem čo som skutočne ja, alebo či obe časti sú mnou. Ale som strašne zúfalá z toho, že sa zároveň túžim zmeniť a zároveň v tom nevidím absolútne žiadny zmysel, pretože je to proste zbytočné, alebo mi to zas až tak nevadí.

Problém je, že druhým to vadí, to, že som tučná. Vidím to. Cítim to. A ja viem, že ak sa rozhodnem s tým niečo robiť, tak by som to mala robiť kvôli sebe, ale ako sa mám presvedčiť, že to je správne? Ako vytrvať? Začnem často s plnými nádejami a chuťou a skončím s tým, že to aj tak nemá žiadny zmysel. To je tá vec, ktorú by so na sebe chcela zmeniť. Ten negativizmus je asi mojou súčasťou a to sa vo mne s pozitivizmom biť asi do konca môjho života. Je to zrejme tá… väčšia časť. Myslím.

Ale viem, že stokilového slona nikto chcieť nikdy nebude. Ja chcem aby ma mal niekto rád. Potrebujem priateľov, pretože žiadnych reálnych nemám. Potrebujem niekoho, kto mi dá pocítiť, že ma má rád takú aká som a… že so mnou vydrží všetko. Túžim sa zmeniť a dokázať ľuďom, že to dokážem a že som silná. Chcem to dokázať, aj keď asi veľmi silná nie som. To je to – chcem sa zmeniť kvôli druhým a nie kvôli sebe. Vadí mi to aká som, ale necítim, že to má nejaký zmysel. Občas mi to dokonca ani neprekáža. Otázky o zmysle nejakej činnosti ma trápia každý deň. A to nemusím mať ani depresiu. Mám problém s každodennou hygienou, pretože ak nikam nejdem, nevidím zmysel aj v takejto veci.

Chcem sa zmeniť… alebo nie?

Neviem. Neviem nič.

Dokáže vôbec človek mať rád niekoho len podľa duševných vlastností a nevšímať si jeho vzhľad? Asi ťažko. Čo mám teda so sebou robiť? Nemôžem to vydržať. To neustále hľadanie odpovede v ktorej by som si bola istá.

Teraz si nie som istá ničím. Ani tým, kto vlastne som.

Kým nájdem správnu odpoveď v ktorej si budem istá, bude zo mňa práchnivejúca kostra v hlbinách zeme v drevenej rakve. Dovtedy… dovtedy zostanem sama a len s tichou závisťou pozorovať páry vodiace sa za ruky. Chcem niekoho vo svojej blízkosti ale pochybujem, že bude niekto akceptovať to, aká som, či už sa týka môjho negativizmu či vzhľadu. A ak by sa zdanlivo niekto našiel tak aj tak odíde tak, ako všetci ostatní.

Chcem veriť, že raz sa stane zázrak a niekto taký, kto by ma akceptoval i s tým, že neviem, či sa chcem zmeniť, ale čoraz viac vo mne hlodá pocit, že sa to nikdy nestane.

Oh, toto bol veru zvláštny článok. Potrebovala som sa proste vypísať… z takého večerného splínu. Dúfam, že to neprerastie v depresiu. Ale vlastne… to by mohlo pomôcť k zažehnaniu tvorivej krízy. Vidíte? Ani v tomto neviem čo chcem.

Totálna tvorivá kríza

pexels-photoUž vyše mesiaca nedokážem napísať ani čiarku. Pokúsila som sa o jednu krátku básničku a skončila roztrhaná v koši. Nedávalo to zmysel, bolo to akoby ste škrabali nechtom o tabuľu. Proste hrôza. Tisíckrát som otvárala word s knihou a zbierkou poézie v próze, ktorá je inšpirovaná duševným umieraním. Pozorovala som blikajúci kurzor a v hlave som mala absolútne prázdno. Ani ťuk!

Každý deň otváram súbor s knihou s pracovným názvom “Strom spomienok”, čítam to, čo som napísala a nedáva mi to absolútny zmysel. Pripadá mi to tak hlúpe a nezmyselné, že som mala sto chutí to zmazať. “Umierania” som sa ani nedotkla. To, čo som si prečítala sa mi páčilo narozdiel od spomínanej knihy, ale nedokážem nič ďalšie napísať.

Cítim sa až zúfalo. Hľadám príčinu tohto totálneho výpadku. Kedysi som sa bola schopná aspoň inšpirovať tým prázdnom. Teraz… teraz nie som schopná ani to. Strašne ma to frustruje. Ale neskutočne. Moja tvorivosť si asi vzala dovolenku, alebo neviem čo. Mala som už strašne veľa kríz, ale nikdy som nebola tak prázdna ako teraz. Zapnem počítač, word a v hlave sa mi ozve len akési šumenie ako keď neviete naladiť rádio. To myslím len obrazne, ale asi tak nejako by sa to dalo opísať. Nemám žiadne nápady. A tak sa stráca aj chuť písať.

Skúsila som začať s niečím novým, vytiahnuť starší nápad a začať, ale absolútne som nemala nápady ako začať. Čoraz častejšie sa zamýšľam, či môžu antidepresíva ničiť kreativitu. Pretože moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať tie nové antidepresíva.

Neviem či to môže byť tým, ale začína ma to fakt zožierať. Leto už je preč a v týchto chvíľach za normálnych okolností už začínam znovu pracovať na tom, čo som mala rozrobené, proste normálne začínam písať. Ale teraz? Nič. Ani len písmenko. Aspoň že som schopná písať sem.

Som z toho dosť smutná. Otázka je, že ak by to skutočne spôsobovali antidepresíva, či by som bola ochotná obetovať dobrú náladu kvôli písaniu. Neviem, čo mám robiť. Viem, že netreba tlačiť na pílu a vytrvať, ale strašne ma to frustruje. Nemám momentálne žiadnu náplň svojho života. Som absolútne prázdna.

Raz by som chcela dokončiť “Umieranie”, ale je otázne, či to dokončím, keď budem takáto. A to isté platí o zvyšku mojej tvorby. Snažím sa myslieť pozitívne a veriť, že to prejde, ale tá možnosť, že AD môžu ničiť moju kreativitu mi stále behá v hlave…

Zažili ste aj vy niekedy takúto tvorivú krízu?