6 vecí, ktoré milujem na Vianociach

pexels-photo-257909Sľúbila som, že tento článok napíšem ešte včera, ale bola som dokúpiť posledných pár darčekov, takže som prišla domov mokrá a unavená, lebo pršalo. Nemala som už náladu nič písať. A tak to píšem dnes. Niektoré darčeky som už zabalila a odložila do skrine. Pustili sme si k tomu s mamkou vianočné pesničky a šlo nám to pekne od ruky.

Ja mám Vianoce skutočne rada. Chápem, že pre niektorých to je stres, ale ja sa nestresujem vôbec. Darčeky mám nakúpené, výzdobu spravenú a už len budeme piecť. Nechcela som nič robiť na poslednú chvíľu a navyše sú to prvé Vianoce, kedy môžem aj ja blízkych niečím obdarovať. Pretože, priznávam, nie som dobrá v robení všakovakých DIY darčekov.

Ale poďme sa pozrieť, čo na tých Vianociach tak milujem.

 

Atmosféra

Tá atmosféra všade navôkol je úžasná. Nemám veľmi príležitosť ísť na vianočné trhy, ale to nevadí. Krásnu atmosféru cítiť všade. Ja už mám nad posteľou svetielka, ozdobený vianočný stromček a počúvam vianočné piesne. Strašne to mám rada. Síce nesneží, čo ma trochu mrzí, ale cítiť to. Že idú Vianoce. Majú pre mňa takú špecifickú vôňu, ktorú nemôžete cítiť čuchom, ale ju cítite tak nejako… v duši. A to je omnoho krajšie.

 

Čas s blízkymi

To je podľa mňa to najdôležitejšie. Bez toho by Vianoce neboli Vianocami. Je pravda, že s blízkymi sa stretávam každý deň, ale na Vianoce je to proste krásne. Všetci u štedrovečerného stolu. Rozprávame sa, pozeráme rozprávky, rozdávame si darčeky. Proste je to skvelé. Áno, zažila som aj Vianoce, ktoré boli zlé, ale k tomu sa vracať nechcem a orientujem sa viac na to dobré. Najlepšie by však bolo, keby som mohla mať každý rok pri sebe aj blízkych z Brezna. Veľmi mi chýbajú.

 

Spomienky

Na Vianoce sa mi často vynárajú krásne spomienky z môjho detstva, alebo z minulých rokov. A ja ten čas milujem práve kvôli tomu, že aj tento rok sa môže zaradiť k tým krásnym spomienkam. Alebo pri večeri spomíname na to, aký bol tento rok, aké boli minulé Vianoce.

 

Darčeky

Áno, viem, že nie sú dôležité, ale je to predsa len krásne. Najmä to, keď vy môžete niekoho obdarovať a potom mať radosť z jeho radosti. To je na tom to najkrajšie. Ale aj to, keď dostanete to, čo ste si priali. Samozrejme, že zdravie si človek nekúpi, ak by sa to dalo, tak by som bola ako rybička. Ale aj keď ide o materiálne veci, človeka to poteší. No nie? 🙂

 

Rozprávky

Milujem vianočné rozprávky. Sú už možno ohrané, ale pozerám sa na ne každé Vianoce a neprestávajú ma baviť. Alebo film Pelíšky. To je tiež u nás taká vianočná klasika. Nie sú Vianoce a celé to obdobie bez toho, aby sme si nepozreli Pelíšky. A aj keď vyslovene pred telkou nesedím, rada si rozprávku pustím aj tak a robím si pritom niečo iné, hrám sa a podobne. Proste to poteší či už zvukom, alebo obrazom.

 

Jedlo

To je jasné samo o sebe nie? 😀 Proste všade sa to hemží dobrým jedlom. Zákusky, koláčiky, na Štedrý deň ryba a šalát, kapustnica s vianočkou, oblátky s medom. Dobroty. A potom sa po novom roku na seba pozriem a poviem si: “Katastrofa.” A po chvíli: “Ale veď boli Vianoce…” A tak.

A ako ste na tom vy? Máte radi Vianoce? Ak nie: prečo nie?

podpis

22 rokov, 22 lekcií

24232452_1980815688805964_8379525988972279194_nNedávno som na blogu Gabux narazila na skvelý “tag”, s ktorým začala pôvodne táto blogerka. Prišlo mi to ako veľmi zaujímavý nápad.

Ide vlastne o to, že si napíšte toľko lekcií, koľko máte rokov. Majú to byť akože také odkazy vášmu budúcemu ja. Pretože niekedy sa stávajú situácie, po ktorých si poviete: “Ach, keby som toto vtedy vedel/a…”, takže si dáte takéto lekcie a možno o rok neskôr zhodnotíte, čo sa zmenilo, alebo sa usmejete.

Tak teraz tu je mojich 22 lekcií.

  1. Mysli pozitívne. Toto je pre mňa veľmi dôležité. Som pomerne pesimista a to považujem za svoju slabú stránku, pretože by som mala myslieť predovšetkým pozitívne, inak si môžem to negatívne privolať.
  2. Usmievaj sa. Pretože s úsmevom je deň hneď krajší. A môžem ten deň niekomu úsmevom aj zlepšiť. 🙂
  3. Nebuď priveľmi empatická. Empatia je fajn, ale ja som schopná vcítiť sa fakt do všetkého a potom ma to veľmi ovplyvňuje v nálade. Sama sa tým v podstate ničím, aj keď nechcene.
  4. Nezaznamenávaj všetko. Hoci mám problém so zrakom, som schopná zaznamenávať aj detaily a robí mi to len zle, niekedy. Napríklad zaznamenávam aj takú vec, ktorá sa ma netýka, mám potrebu to riešiť a trápim sa tým.
  5. Teš sa z maličkostí. To sa učím už teraz, ale musím sa to učiť aj v budúcnosti. 🙂
  6. Plň si svoje ciele/sny. Už som si splnila sen vydať prvú knihu. Ale tým to nekončí. Mám kopec cieľov a snov. A tie si treba plniť.
  7. Ži naplno. Treba si užívať každú pozitívnu chvíľu, využiť ten čas a robiť všetko pre to, aby som žila tak, ako som chcela a chcem.
  8. Neobviňuj sa. Stalo sa kopec vecí, o ktorých som si myslela (a občas ešte myslím), že som zavinila ja. Alebo sa obviňujem za veci, ktoré by som mohla len ťažko zaviniť. Musím to prestať robiť.
  9. Nauč sa mať rada. Veľmi dôležitá vec. Možno už k sebe necítim takú nenávisť ako kedysi, ale stále sa nemám rada stopercentne. Ale učím sa. A ešte sa budem.
  10. Staraj sa o seba. Vzhľad nie je všetko, ale aspoň trochu sa treba o seba starať. Musím sa ešte veľa učiť.
  11. Netráp sa vecami, ktoré neovplyvníš. To som už trošku spomenula. Proste si niektoré veci veľmi beriem a aj keď sa ma priamo netýkajú, ale týkajú sa mojich blízkych. Mám dosť svojich problémov a nemôžem si pripúšťať aj tie “cudzie”.
  12. Nebuď náročná. Som náročná čo sa týka výberu partnera. Chcela by som, aby som narazila na človeka, pre ktorého nie je najdôležitejší… sex. Som asi priveľmi náročná, ale nepomôžem si. Fakt je, že som si prestala písať s niekým len kvôli tomuto. Som asi divná. Červenám sa…
  13. Nezamiluj sa len do krásnych slov. Už som sa veľakrát popálila. A už by toho aj stačilo, no nie?
  14. Ver si. Musím sa naučiť si viac veriť. V niektorých veciach si verím aj teraz, ale musím to zlepšiť. Musím byť viac sebavedomá. Zdravo sebavedomá.
  15. Neboj sa priamo povedať kto si. To ste si možno mohli všimnúť v článku o poetickom advente. Proste sa bojím nazývať sa spisovateľkou, poetkou či prozaičkou. A myslím, že by som sa nemala báť.
  16. Nenechaj sa zlomiť. Musím byť silná, nech sa deje čo chce. Nemôžem sa nechať zlomiť len tak.
  17. Nenechaj sa zlomiť niekým, kto ťa láme pričasto. Sú ľudia, ktorí ma často sklamú. A ja v istých chvíľach naivne verím, že už sa nič také nestane. A stane sa to znovu.
  18. Keď je ti zle, nezaháňaj to jedlom, ani rezaním. Píš! Veľmi dôležité práve večer. Musím písať viac ako robiť niečo, čo mi neprospieva.
  19. Nauč sa variť. Myslím, že toto je celkom potrebné. Okej, dnes som si urobila kus-kus s tuniakom, ale musím vedieť viac.
  20. Mlč, keď vieš, že nemá zmysel hovoriť. Toto býva pri rozhovore s niektorými blízkymi. Proste keď viem, že niečo nepochopia a začnú sa smiať, tak musím radšej mlčať, pretože potom bývam sklamaná z toho, že ma neberú vážne.
  21. Nenechaj sa využívať. Vždy som bola bútľavá vŕba a chcem byť oporou pre každého, ale stalo sa mi, že ma už niektorí využili. A ja sa nemôžem nechať.
  22. Neľutuj sa. V ťažkej chvíli nie je dobré sa sťažovať a ľutovať. Ja nie som zvyknutá ľutovať sa tak, aby ma ostatní ľutovali, ale niekedy, keď som sama a mám splín, tak sa ľutujem, a nie je to správne.

24131350_1981079552112911_5344727119257003583_n

Tak, to sú všetky moje lekcie. Uvidíme, aké to bude, keď sa na to pozriem o rok. 🙂

Päť dôvodov, prečo čítať poéziu

pexels-photo-172367Ja mám teraz obdobie, kedy nemám absolútne chuť na čítanie prózy. A aj keby som neviem ako chcela, proste sa mi nedarí sa do ničoho prozaického začítať. Bažím však po tom, aby som si mohla prečítať nejakú dobrú poéziu. Práve dnes som si z Martinus.sk objednávala tri básnické zbierky. Strašne sa na ne teším.

Veľmi ma mrzí, že v dnešnej dobe nie je poézia tak obľúbená ako prozaické diela. Myslím, že je to škoda, pretože pokiaľ poéziu nečítate, tak ani neviete o čo prichádzate. Mnohí si myslia, že poézia je len to, čo sa učili v škole. A teraz nechcem, aby to vyzeralo, že poéziu, o ktorej sme sa učili, odsudzujem, to nie. Ale nesadla mi všetka. Dnes to v poézii nie je o rýmoch. Dnes to je o citoch. Aspoň ja to tak vnímam.

Rozhodla som sa vám predstaviť mojich päť dôvodov, prečo čítať poéziu.

Číslo jeden: Môžete ju čítať miliónkrát

Samozrejme, že tak je to aj u niektorých prozaických kníh, ale u poézie je to trošku iné. Keď si listujete svojou obľúbenou básnickou zbierkou (môže to byť aj moja Slovo je nádych 😉 ), každý raz v nej môžete nájsť niečo nové. Je to totiž o tom, že keď ste naposledy čítali tú zbierku, tak ste mohli byť v inom rozpoložení ako ste dnes. A práve v tom rozdielnom stave nachádzate nové veci, ktoré sa vás dotknú.

Číslo dva: Stotožnenie, dotyk poézie na duši

S prvým bodom súvisí aj to, že vám niektoré verše, či celé básne, môžu pomôcť. Napríklad pochopiť ťažkú situáciu. Alebo vám pomôžu zistiť, že v nejakej situácii nie ste sami. Môžete sa naučiť čítať medzi riadkami. Skrátka sa vás niektoré časti básní môžu dotknúť na duši a priniesť vám do života niečo, čo by ste možno inde márne hľadali. Myslím si, že čítanie poézie je istým druhom terapie. Tak, ako jej písanie.

Číslo tri: Relax

Pri čítaní poézie sa dá skvelo relaxovať. Pustíte si klavírnu hudbu, zapálite sviečky, uvaríte si čaj, či kávu a môžete zahnať tmavý, zimný večer dobrou poéziou. Nemusí byť taká, s ktorou sa musíte stotožňovať. Niektorá vás môže pobaviť, pri inej sa môžete rozplývať nad romantikou obsiahnutou vo veršoch. Každá báseň má svoje osobité kúzlo a je jedno, či je to osobná poézia, alebo poézia inšpirovaná prírodou, vlasťou či dajme tomu posledným hororom, ktorý autor naposledy videl. 🙂

Číslo štyri: Je rozmanitá

Podobne ako u tretieho bodu. Je veľmi rozmanitá. Niektorú poéziu treba pochopiť, iná je krásna vďaka tomu, že je nepochopiteľná. Niektorá je zábavná, iná smutná, no silná. Niektorá má rýmy, iná je písaná voľným veršom. Hľadajte to, čo by vás mohlo zaujať a keď to nájdete, verte mi, že si poéziu zamilujete. Ako som povedala na začiatku, už to nie je len poézia ako v romantizme. Je to rozmanité. A každá oblasť poézie, každá možná téma či forma je svojím spôsobom čarovná.

Číslo päť: Inšpiruje

Ak sa venujete nejakej tvorivej činnosti, čítanie poézie vás môže úžasne inšpirovať. Či už píšete, alebo maľujete. Pre mňa osobne je poézia veľmi inšpirujúca a milujem ju. Ak vás trápi nedostatok inšpirácie, otvorte nejakú poetickú zbierku a začítajte sa. Ak sa vás poézia nejako dotkne, tak budete mať inšpiráciu čo nevidieť. Nehovorím však, samozrejme, o kopírovaní básne. To nie! Ale sama dobre viem, že niekedy mi stačí aj jediné slovo, či slovné spojenie a zrodí sa báseň či poviedka. Alebo sa môžete inšpirovať dojmom z celej básne.

Poézia rozhodne stojí za pozornosť a dúfam, že som vás aspoň trochu presvedčila a nejakú básnickú zbierku si prečítate. A ak to bude aj tá moja Slovo je nádych, tak budem veľmi rada. 🙂

Moje najlepšie blogerské miesto – WordPress.com

pexels-photo-262508Pokiaľ ma sledujete už dlhší čas, viete, že len pred rokom som z blog.cz, ktorý zrejme pomaly upadá, prešla na o niečo lepší blogger.com. Tam som vydržala do konca júla. Bol to pre mňa veľký krok, pretože ak poznáte blog.cz, tak viete, čo ponúka, respektíve, že funkcie sú tam minimálne. Blogger sa zo začiatku javil ako veľmi dobrý a myslela som, že na ňom vydržím dlhšie. Najprv som bola jeho funkciami a možnosťami totálne uchvátená, pretože som bola zvyknutá na minimum z blog.cz. Aby bolo jasné: blog.cz neodsudzujem, ale v dnešnej dobe toho ponúka fakt málo pre dobrý a fungujúci blog.

No potom som postupne zisťovala, že tam je kopec vecí, ktoré sa mi nepáčili. Najmä to, že ak som si chcela prispôsobiť design stiahnutý z internetu, musela som sa hrabať v html kódoch a s mojím hendikepom to bolo pomerne ťažšie, pretože po hodine hrabania sa v tom, ma boleli strašne oči. Je fakt, že aj tu by sa dalo hrabať v CSS, ale zatiaľ to nepotrebujem. 🙂 Ak som chcela rozbaľovacie menu, musela som to riešiť cez kód. A navyše tie klasické designy neboli responzívne. Bolo súce skvelé, keď pridali tie nové responzívne dizajny, ale ani jeden mi veľmi nevyhovoval. Ja som človek, ktorý má rád na blogu bočný panel. A tam mi to chýbalo.

Potom, keď sa Sonya presťahovala späť z blog.cz na wordpress, dostala som taký impulz, že aj ja by som si mohla splniť svoj najvyšší level a zaplatiť so doménu. Už som mala peniaze a mohla som. Najprv som si to tu len vyskúšala na free verzii a potom bolo jasno. Idem na vlastnú doménu.

Ja viem, že mnohí majú radšej wordpress.org, ale ten som neskúšala a zatiaľ mi bohate vystačí tento. Nie že vystačí, ale som s ním absolútne spokojná. Oproti bloggeru je toto oveľa jednoduchšie a priamejšie. Máte tu množstvo možností dizajnov a keď si zaplatíte prémiový balíček tak ešte viac.

Je to podľa mňa skvelá blogovacia služba. Prostredie administrácie mi veľmi vyhovuje. Dokonca možno ešte viac ako administrácia na Bloggeri. Veľkú výhodu WordPressu vidím v tom, že všetky dizajny sú responzívne a majú prispôsobenie aj na mobily aj na tablety. Teraz som tak trochu alergická na neprispôsobivé stránky, pretože väčšinou blogy čítam na mobile, alebo na tablete.

Navyše sú tu prispôsobivé aj obrázky, takže ak chcete mať pekný dojem na blogu, alebo ukázať svoje fotografie, nemusíte to manuálne zväčšovať a báť sa, že to bude zasahovať až do bočného panelu, ale samo sa vám to prispôsobí. V menu môžete pridávať rozbaľovanie.

Na Bloggeri som takisto neznášala, že keď som niekomu napísala komentár pod článok, po kliknutí na moje meno sa nezobrazil môj blog, ale len môj Google+ profil. Tam som síce mala blog vypísaný, ale zas to bolo pre iného kliknutie navyše. Tu si v profile nastavíte stránku, na ktorú po kliknutí máte prejsť.

Takže ak sa rozhodujete medzi Bloggerom a WordPress.com, tak rozhodne odporúčam WordPress. Som tú len pár mesiacov, ale som spokojná.

A ešte taká malá vsuvka: nedávno som sa prihlásila do svojho starého blogu na blog.cz a komentáre boli samý spam. Takže som nakoniec rada, že som odtiaľ odišla. 🙂

Nepopieram, že raz nebudem chcieť skúsiť WP.org, ale teraz to rozhodne nebude, pretože mi to tu absolútne vyhovuje. 🙂 A ešte niečo som k tomuto chcela, ale už neviem čo. Ak by som mala porovnať všetky  tri služby na ktorých som blogovala dlhší čas tak blog.cz by skončil na poslednom mieste, Blogger na druhom a prvý by bol jednoznačne WP.com.

Ktorú blogovaciu službu máte najradšej vy?

Naprieč mojimi myšlienkami

pexels-photo-289998Som šťastná. Na hladine. Čím hlbšie idete, tým prázdnejšia som. Na dne mojej duševnej rieky je množstvo veľkých balvanov. Niekedy sa niektoré z ničoho nič zdvihnú a roztrhnú hladinu môjho šťastia. Tie balvany sú takisto pripomienkou prázdnoty, ktorá sa dotýka mojich ryhami posiatych predlaktí.

Prázdnota je balvan, ktorý roztrhne hladinu môjho šťastia…

Držím sa na tej hladine. Ale balvany do mňa aj narážajú. Občas sa ponorím, no vždy sa mi podarí vytiahnuť sa na hladinu. Aspoň zatiaľ.

Večer si líham do postele s tým, že som prázdna. Ráno sa zobúdzam a som ako znovuzrodená. Viem, že včera bolo včera a nemusí tak byť i dnes. Preto akoby zabúdam na to, čo nosím vnútri, na to, čo sa skrýva za iskrami šťastia v mojich očiach a za úsmevom. Ale je pravda, že o tej prázdnote netuším, keď sa usmievam, alebo keď dokonca plačem od smiechu. Zistím to, až keď tie pomyselné balvany narušia vodnú hladinu mojej spokojnosti a optimizmu.

Po večeroch sa márne snažím zaplniť prázdnotu jedlom.

Dúfam však, že niekde medzi dnom a hladinou musí byť miesto, kde je rovnováha medzi šťastím a prázdnotou. Ak také niečo existuje. Alebo hádam raz… nájdem spôsob, ako zaplniť tú prázdnotu tým správnym spôsobom.

Možno tuším, čo sú dôvody mojej prázdnoty. Aj keď sa trochu bojím pripustiť si to. Bojím sa pripustiť si, že nikdy nespoznám človeka, ktorý by mi mohol pomôcť pozrieť sa na seba ako na vyrovnanú osobu, ktorý by mohol zaplniť prázdno.

Možno sa to skutočne nikdy nestane.

Ale pokúšam sa zo všetkých síl veriť, že áno. Raz musí predsa aj tú najväčšiu temnotu preťať svetlo.

Musí.

Takisto sa bojím pripustiť si, že ja sama som si dôvodom tej prázdnoty. To aká som. To, že sa snažím zmeniť, ale nemám silnú vôľu. To že neviem, či stojím o zmenu a že ju chcem dosiahnuť kvôli iným.

Ach. Asi to tak bude. Sama som si problémom. Sama som si prázdnotou.

Hádam raz pretnem pomyselný uzol samej seba.

Ak je to teda správne, čo netuším.

Minulosť som sa naučila akceptovať. Som vyrovnanejšia než pre tromi rokmi. Ale i tak…

Niečo je ešte vždy zle.

A raz.. Raz, sakra, musím prísť na to, čo.

Musím. 

Zákulisie Mozaiky Ticha (blogerská výzva)

Prajem vám krásny, zahmlený, utorkový deň. Nedávno som narazila u Canli na jednu zaujímavú blogerskú výzvu. Už dlho som nič podobné nepublikovala a toto ma celkom zaujalo, a tak som sa rozhodla prispieť svojou troškou. Dodávam, že zapojiť sa môže každý bloger a myslím, že to môže byť celkom zábava zodpovedať na tieto otázky. Zároveň to môže byť istým spôsobom zaujímavé aj pre čitateľov. 🙂

Tak šup do toho! 🙂cropped-cropped-pexels-photo-5299261.jpeg Čítať ďalej

Prestala som so sebapoškodzovaním?

pexels-photo-262272Predpokladám, že to, že som trpela sebapoškodzovaním vie väčšina čitateľov, ktorí ma sledujú už nejaký ten piatok. Nie je to nič, čo by som chcela tajiť, a nie, ani to nie je nič, čím by som sa chcela naopak chváliť. Myslím si, že mnoho ľudí pred týmto problémom zatvára oči a práve preto vznikli Odtiene dúhy (ktoré uzrú svetlo sveta teraz v októbri) a preto vzniká aj Fialka, či niečo menšie ako je tento článok. Povedala som si, že v knihách, ktoré napíšem a ktoré sa dočkajú vydania, budem tento problém ponúkať čitateľovi, aby si uvedomil, že aj niečo takéto, normálnemu človeku nepochopiteľné, existuje a trpí tým množstvo ľudí.

Ja som so sebapoškodzovaním začala v novembri (listopadu) 2009. Mala som kopu problémov v rodine, škole a ešte k tomu zlomené srdce. Vtedy sa skrátka preukázalo, že akosi neviem normálne zvládať stresové situácie. Ale aby som neklamala… Hoci uvádzam, že so sepapoškodzovaním som začala práve vtedy v roku 2009, istou formou to začalo už odmalička. Ako? Nahneval ma niekto? Potajomky som si “uštedrila” pár rán päsťou do hlavy. Urobila som niečo zle? To isté. Chcela som upútať pozornosť? Tak som sa škrabala kolenom o omietku, aby som si spôsobila odreninu. Viem, že to znie pomerne bláznivo a pre mnohých je to nepochopiteľné. A ja to beriem. Ale keď to nechápete, nezatvárajte pred tým oči, akoby to neexistovalo. Ten problém tu je už dlho a treba o ňom HOVORIŤ.

V tom roku 2009 začalo také vážnejšie sebapoškodzovanie. Začala som sa rezať. Preto to považujem za taký začiatok celého toho zlého obdobia. Viac sa o tom dočítate práve v zmienených Odtieňoch dúhy. Sebapoškodzovala som sa asi… do roku 2014. Začiatkom 2015 som sa rozhodla prestať. Odvtedy to robím sporadicky. Sú obdobia, kedy to robím raz-dva krát do mesiaca, inokedy vydržím aj viac ako pol roka. Momentálne som bez toho od februára.

Nemôžem teda tvrdiť, že som úplne OK, pretože viem, že to tam stále vo mne je a čaká kedy ma môže zasiahnuť. Viem, že ak sa privalí nejaké sklamanie či viac problémov, tak to nebudem vedieť emočne zvládnuť bez žiletky. Ale budem sa snažiť. Vždy.

Takisto nemôžem povedať, že teraz je môj život bez problémov a je to pre mňa períčko. Tak to ani nikdy nebolo a myslím, že to tak ani nikdy nebude. Problémy mám stále či už tie zdravotné alebo iné. A áno, asi každý deň si spomeniem na to, aké by bolo skvelé urobiť si ešte jednu takú veľkú jazvu akú mám na pravom zápästí. Pomyslím si na to, že by sa k nej hodila ešte jedna. Ale neurobím to. Prečo? Neviem. Proste tá myšlienka príde a aj odíde.

Myslím, že za veľa vďačím novým antidepresívam (a nie, zrejme nespôsobili výpadok kreativity). Som celkom v poriadku, i keď večerným splínom sa nevyhnem. Tie prídu vždy. Pocity osamelosti sú tu tiež. A niekedy sa cítim zase strašne rozpoltene, že zároveň nemám depresiu, som na normálnom bode nálady a napriek tomu sa cítim strašne zbytočná a prázdna. Niekedy sa v sebe jednoducho nevyznám. Ale AD zrejme zatiaľ zaberajú. A možno mám skutočne tak dobré obdobie. Ale to zistíme až časom, či sa depresia ešte prejaví a či AD nezaberajú. Ale prikláňam sa skôr k tej možnosti že zaberajú.

Preto by som chcela vyzvať všetkých, ktorí si prešli sebapškodzovaním, alebo si tým len prechádzajú, aby o tom hovorili. Ostatní to síce nepochopia, ale musia vedieť, že tento problém je tu stále. Ani nemôžete vedieť kto z vašich blízkych týmto trpí.

Ja sa svojimi jazvami nechcem chváliť, ale ani sa za to nehanbím, pretože je to dôkaz, že som už niečo prežila a že som stále tu. Aj napriek emočnej labilite a nestabilite píšem tento článok a verím si, že k starým jazvám nové už nepribudnú.

Nikdy nezačínajte so sebapoškodzovaním. Je to zlá závislosť. A hoci ja sa momentálne držím, viem, že to tam stále vo mne je. A asi nikdy to neodíde. Ale záleží od toho, či tej závislosti dovolím, aby sa prejavila navonok a aby mi pomotala hlavu. A ja jej to nechcem dovoliť. Tak jej to nedovoľte ani vy, pokiaľ tým trpíte. Viem, že to nie je jednoduché, ale verte tomu, že raz to zvládnete. A zistíte, že ste vnútorne veľmi silní.

Hovorte o svojom probléme. Neduste to v sebe. Inak vás to celkom zničí. Viem o čom hovorím.

Bola by som zlá matka – nechcem mať deti

pexels-photo-592940Už dlho mám v pláne písať o tom, že ako niektoré iné ženy, ani ja nechcem mať deti. Najprv som si myslela, že som asi z iného vesmíru, alebo čo, ale teraz čoraz častejšie zisťujem, že je nás viac. A to ma istým spôsobom utešuje.

Na jednu stranu som nezadaná a pravdepodobnosť toho, že budem mať nejaký normálny dlhodobý vzťah je asi mizivá. Na druhú stranu ak by sa stal nejaký zázrak a mala by som normálny vzťah tak… si proste vôbec neviem predstaviť, že JA, budem vychovávať dieťa, a vôbec že ho privediem na svet. Na TENTO svet. Keď sa teraz pozerám na to, aký je dnes svet strašný a padá pomaly do záhuby, tak by som nechcela priviesť dieťa na takéto miesto a nechať ho nech sa popasuje s tým, čo sme my všetci odovzdali ďalším generáciám. Či už sa to týka nenávisti vo svete, alebo rôznych katastrof, ktoré sú čim ďalej častejšie. To dieťa by muselo trpieť to, čo sme my ostatní nadrobili. A to nie je pekný odkaz ďalšej generácii.

Ale odhliadnuc od toho, už teraz viem, že by som nebola dobrá matka. Myslím, že niektoré ženy proste nemajú v osude byť matkami a vidno to podľa toho, keď sú práve takéto ženy matkami. Vidno to na tom, ako sú niektoré ženy schopné dieťa opustiť či dokonca niečo horšie. A ja cítim, že by som nebola dobrá matka. Dieťa by si so mnou mnoho vytrpelo. Asi by som ho postupne priviedla do šialenstva. Veď ja mám problém vydržať sama so sebou, tak ako by so mnou mohlo vydržať dieťa, ba či nakoniec partner. A ak by malo byť dieťa po mne, tak by to bola ďalšia katastrofa. 😀

Proste si to vôbec neviem predstaviť. Viem však, že od žien sa očakáva, že si založia rodinu, vydajú sa a budú mať deti. Ale ja to proste nechcem. Nehovorím, že časom by  sa to nemohlo zmeniť, ak by sa skutočne stal ten zázrak a mala by som nejaký dlhodobý a normálny vzťah, ale teraz som si istá tým, že deti nechcem. Vždy som mala isté predstavy o ideálnom živote s vlastnou rodinou, ale čím som staršia, tým viac som presvedčená o tom, že nič také sa mi nestane.

Navyše ja sa rozčúlim aj keď môj pes raz zašteká a čo by som preboha robila ak by mi dieťa začalo plakať? Nezvládla by som to. Ja tak všeobecne nemusím deti. Keď niekto príde s kočíkom a s malým dieťaťom, všetci sa rozplývajú a čičíkajú ho a ja stojím obďaleč a ignorujem. Ja na to proste nie som. A viem, že môžu mnohí tvrdiť, že som ešte mladá, ale proste necítim. že som ten správny človek na to, aby som niekedy mala a vychovávala dieťa.

A či už sa teda od žien očakáva, že budú rodiť deti a budú sa starať o svoju krásnu rodinku, tak ja som proste jedna z výnimiek. Chcem žiť slobodne, písať, venovať sa len tomu čo ma baví.

Mne bude v živote stačiť pes a moje knižné deti. Viac nepotrebujem.

Je pravda, že si možno chcem niekoho nájsť, ale to je všetko. Aspoň zatiaľ nechcem nič viac.

PS: Mimochodom, tie vlasy si ostrihám cez víkend, vykašľala som sa na ostatných, sú to predsa len moje vlasy. Ak neviete o čo ide, písala som o tom v minulom článku.

Asi vysadím antidepresíva

pexels-photo-460566To, že mám tvorivú krízu, som spomínala už v predminulom článku. Všimla som si, že sa moja kríza začala pár týždňov po tom, ako som začala brať nové antidepresíva, ktoré mi predpísala psychiatrička začiatkom augusta. Najprv som sa z tejto zmeny fakt potešila, ale teraz neviem. Myslím, že pomáhajú, pretože sa fakt cítim lepšie, ba dokonca skvelo, ale tá kríza…

Postavilo ma to pred zásadnú otázku: som ochotná obetovať dobrú náladu a život bez depresie kvôli písaniu? Momentálne sa najviac asi prikláňam k tej kladnej odpovedi i keď nepopieram, že by mi tieto dobré časy chýbali. Ale ja bez písania žiť nebudem. To radšej skočím z balkóna. Vážne.

Aj krstná mi potvrdila, že antidepresíva môžu ničiť kreativitu. A napriek tomu, že mi asi zaberajú, nemôžem byť bez písania. Chcem pracovať na knihe, na zbierke, ale proste to nejde a strašne ma to frustruje. Som ochotná obetovať dobrú náladu. A keď bude najhoršie, budem to musieť vydržať a inšpirovať s tým a písať. Asi len tak prežijem.

Neviem teraz však čo mám robiť. Povedať psychiatričke, čo je vo veci, alebo na to kašlať. Ale potom by som jedine musela predstierať, že som v pohode, pretože inak by mi mohla predpísať ešte silnejšie lieky prípadne ma poslať do PL v Pezinku ako to chcela urobiť minule a tam ja ísť nechcem.

Takže asi lieky vysadím a budem prestierať a mlčať. Nechcem ďalšie lieky. Iba antipsychotiká si nechám, pretože bez nich už nezaspím a je to záruka toho, že sa mi vyhnú nočné mory. Ak tú krízu nespôsobujú ony. To by bola iná vec.

Nebudem žiť bez písania. A ak to s týmito liekmi nejde, tak ich vysadím a hotovo. Viem, že toto je taký kratší článok. ale chcela som to napísať a trochu nad tým pouvažovať. Zhrnula som si pre a proti a z tých pre najviac kričí to, že sa obnoví moja kreativita a budem môcť písať. A to hovorí za všetko. Budem mať depresie, ale budem to musieť vydržať, ale s písaním to hádam pôjde.

Obetujem dobrú náladu kvôli písaniu.

Som zlomená. Vrátim sa na zoznamku? (upravené)

Len pred týždňom som sem písala o tom, ako sa roztápam pri dopisovaní s pánom Y. A dnes som pre vás mala nachystaný článok o tom, ako dokážeme počas života upustiť od svojich ideálov. Dnes však nemám náladu na iné úvahy. Dnes sa chcem len vypísať, pretože pociťujem dosť veľkú bolesť.

Do pána Y. som sa asi zamilovala. Začala som to pociťovať už v piatok. Cítila som sa tak zvláštne, tak ako som sa cítila už predtým, keď som sa zamilovala. Viem, že si väčšina z vás pomyslí, že som sa zamilovala akosi prirýchlo, ale ja som jednoducho taká. Priveľmi rýchlo som sa zamilovala aj do pána G. aj do pána D. Včera som zistila, že to mám asi po ocinovi. Povedal mi: “To prejde. Daj si pivo.” A musela som sa zasmiať. Ja som si myslela, že som sa za tie roky už nejako poučila a už sa nebudem schopná bezhlavo zamilovať. Ale človek sa asi nikdy nepoučí čo sa týka lásky. Opäť si nadávam, že som naivná a hlúpa.

Najprv bol tak milý a už som si skutočne myslela, že som našla niekoho, kto ma bude akceptovať a komu sa budem páčiť, bude ma mať rád. Opäť sa moja intuícia sekla. A poriadne. Pánu Y. som sa snažila pomáhať v ťažkom období, snažila som sa ho počúvať a dať mu pocítiť, že som tu pre neho. Že niekto je na tej druhej strane a počúva. Iba to som chcela a snažila sa.

Dostala som za to vyhodenie z priateľov a nedostala som absolútne žiadne vysvetlenie prečo sme sa odlúčili. Strašne ma to zlomilo, pretože ja som predsa nič neurobila. Len som sa snažila pomôcť. Alebo to je kvôli tomu aká som? Že mám hendikep a psychické problémy? Že som sa dvakrát pokúsila o samovraždu? Keby mi to bol schopný aspoň na rovinu napísať. Bolelo by to, iste, ale takto to bolí ešte viac, pretože neviem dôvod toho náhleho odlúčenia práve vtedy, keď s ním chcem komunikovať a spoznať ho viac a viac.

Mám pocit, že je to aj trochu neslušné takto sa zachovať. Strašne ma to mrzí. Viem, že je v ťažkej situácii, ale ja za to nemôžem, Ja som sa snažila byť oporou. Tak prečo toto? Momentálne mi fakt chýbajú jeho slová.

Som zlomená. A poriadne. Bolí ma to.

Mamka povedala že klin sa klinom vybíja a mala by som sa na zoznamku prihlásiť znovu. Ale neviem či o to vôbec stojím. Bude pre mňa sakra ťažké prestať zbožňovať pána Y. A mám si dopisovať s ďalším, znovu sa zamilovať a skončiť takto. Som fakt strašne naivná. Potrebujem aby ma niekto poriadne prefackal. Asi by som si zaslúžila.

Neviem, či sa chcem vrátiť na zoznamku. Neviem či chcem ale zostať sama. Na jednu stranu je to fajn, pretože nemáte takéto problémy, nemá vás kto sklamať. Ale mám skutočne zostať celý život sama ako prst? Bez kamarátok, bez priateľa… Rodičia pri mne nebudú večne. Som dnes úplne bez nálady.

Som však presvedčená o tom, že ak sa pán Y. o nejaký čas znovu ozve, zase budem zbláznená ako psík do novej hračky. Ak sa teda ozve…

A teraz? Každých desať minút kontrolujem facebook, či mi nepísal na moju stránku ako autorky. A stále nič. Zostalo mi len slovíčko “Zobrazené”, polámané srdce a oči pre plač.

Ak to má byť za to, že som bola oporou, či za to, že som taká, aká som, tak…

.. asi pekne ďakujem.

EDIT: Nakoniec sme si všetko vysvetlili a všetko dobre dopadlo. Mám opäť skvelú náladu a opäť si píšeme. 🙂 Znovu som sa presvedčila o tom, že nič sa neje za horúca. 🙂