Začala som znovu kresliť a maľovať?

Asi to tak bude. Ale teším sa z toho. Vždy som mala rada kreslenie a maľovanie. Od detstva. Občas sa mi podarilo vyhrať aj nejakú tú výtvarnú súťaž. Vždy som vedela, že s mojím katastrofálnym zrakom to nikdy nebude také úžasné. Často ma to veľmi trápilo, že som nevedela vychytať detaily a že som nikdy nevedela nakresliť postavu presne podľa anatómie. Fakt strašne dlho ma to trápilo a aj keď sa niektoré kresby mne samej páčili, vedela som, že iným sa zrejme páčiť nebudú.

V posledných dňoch som si povedala: “Prečo by to muselo byť do detailu presné podľa anatómie? Je toľko autorov, ktorí sa tým neriadia a sú skvelí.” A tak som si proste kreslila. Urobila som si taký vlastný štýl kreslenia tváre a postavy. Veľká hlava, štíhly krk, veľké oči, plné pery. To je proste môj štýl. Je mi jedno, že to nie je podľa reality. Ja som snílek a môžem si vytvoriť svoju realitu. A v mojej realite vyzerajú ľudia takto. 😀

A verte mi, že ma to začalo znovu tak baviť. Keď sa riadim len podľa svojej predstavy a nie podľa toho, ako by to malo vyzerať. Baví ma to, pretože aj keď zdanlivo robím nejakú chybu v tom kreslení či maľovaní, vie sa to obrátiť v zaujímavý detail, ktorý v podstate nebol plánovaný.

V pondelok som si kúpila akvarely. Odhliadnuc od toho, že to nebola celkom lacná záležitosť, sa mi s tým maľuje fakt dobre. Skúšala som to zatiaľ dvakrát, prvýkrát sa mi to až tak nepodarilo, ale včera to vyšlo celkom pekne. Myslím, že ak ma sledujete na IG, tak viete, pretože tým spamujem aj na insta stories. Viac tam je teraz tých fotiek mojich kresieb než mňa a toho, čo by som fotila normálne. 😀

Je pravda, že niekedy keď idem dať kresbu na istagram, tak ju skúšam upravovať v Prisme – čo je taká aplikácia, ktorá vytvára fotky ako namaľované podľa rôznych štýlov -, ale v poslednom čase som pridávala tie neupravené. Avšak iste ste si všimli, že sa zmenila ikona tohto blogu a aj môj obrázok. Ten obrázok som kreslila len z nudy. Mám ho teraz vystavený v rámčeku v originále na nočnom stolíku. A ten upravený sa mi tak páčil, že sa to stalo mojou ikonou. A včera mi prišlo aj tričko s tou kresbou.

Kreslím, alebo maľujem takmer každý deň. Dokonca mám viac nápadov na obrázky než na písanie. Pravda, písanie Fialky momentálne fakt zanedbávam, i keď nechcene. Ale zas máme tu aj návštevu a tak na to nemám ani čas ani chuť.

A keďže obrázkami spamujem instagram, tak sa teším z toho, že mi to ľudia lajkujú. Už pár krát som sa zamýšľala nad tým, že ak by to nebolo aspoň trochu pekné, tak by to nelajkol ani ratlík. Takže to asi má niečo do seba. Dúfam. 🙂

Inak, áno, viem, nie je to perfektné, ale mne sa to páči práve také nedokonalé aké to momentálne je.

Už dva razy mi povedali, že by som si mala ilustrovať nejakú moju knižku. A ja som sa toho celkom chytila. Toho ľudského motýľa, ktorého môžete vidieť hore v galérii som maľovala k jednej “básní” v próze.

Mimochodom, zahájila som môj tretí pokus na zoznamke… Ehhh, neviem, či to niečo vôbec spraví, ale… raz snáď motyka vystrelí. A ak nie, tak… Si kúpim ešte dvoch ratlíkov a bude snáď dobre. 😀

Ako sa máte vy?

podpis

6 vecí, ktoré milujem na Vianociach

pexels-photo-257909Sľúbila som, že tento článok napíšem ešte včera, ale bola som dokúpiť posledných pár darčekov, takže som prišla domov mokrá a unavená, lebo pršalo. Nemala som už náladu nič písať. A tak to píšem dnes. Niektoré darčeky som už zabalila a odložila do skrine. Pustili sme si k tomu s mamkou vianočné pesničky a šlo nám to pekne od ruky.

Ja mám Vianoce skutočne rada. Chápem, že pre niektorých to je stres, ale ja sa nestresujem vôbec. Darčeky mám nakúpené, výzdobu spravenú a už len budeme piecť. Nechcela som nič robiť na poslednú chvíľu a navyše sú to prvé Vianoce, kedy môžem aj ja blízkych niečím obdarovať. Pretože, priznávam, nie som dobrá v robení všakovakých DIY darčekov.

Ale poďme sa pozrieť, čo na tých Vianociach tak milujem.

 

Atmosféra

Tá atmosféra všade navôkol je úžasná. Nemám veľmi príležitosť ísť na vianočné trhy, ale to nevadí. Krásnu atmosféru cítiť všade. Ja už mám nad posteľou svetielka, ozdobený vianočný stromček a počúvam vianočné piesne. Strašne to mám rada. Síce nesneží, čo ma trochu mrzí, ale cítiť to. Že idú Vianoce. Majú pre mňa takú špecifickú vôňu, ktorú nemôžete cítiť čuchom, ale ju cítite tak nejako… v duši. A to je omnoho krajšie.

 

Čas s blízkymi

To je podľa mňa to najdôležitejšie. Bez toho by Vianoce neboli Vianocami. Je pravda, že s blízkymi sa stretávam každý deň, ale na Vianoce je to proste krásne. Všetci u štedrovečerného stolu. Rozprávame sa, pozeráme rozprávky, rozdávame si darčeky. Proste je to skvelé. Áno, zažila som aj Vianoce, ktoré boli zlé, ale k tomu sa vracať nechcem a orientujem sa viac na to dobré. Najlepšie by však bolo, keby som mohla mať každý rok pri sebe aj blízkych z Brezna. Veľmi mi chýbajú.

 

Spomienky

Na Vianoce sa mi často vynárajú krásne spomienky z môjho detstva, alebo z minulých rokov. A ja ten čas milujem práve kvôli tomu, že aj tento rok sa môže zaradiť k tým krásnym spomienkam. Alebo pri večeri spomíname na to, aký bol tento rok, aké boli minulé Vianoce.

 

Darčeky

Áno, viem, že nie sú dôležité, ale je to predsa len krásne. Najmä to, keď vy môžete niekoho obdarovať a potom mať radosť z jeho radosti. To je na tom to najkrajšie. Ale aj to, keď dostanete to, čo ste si priali. Samozrejme, že zdravie si človek nekúpi, ak by sa to dalo, tak by som bola ako rybička. Ale aj keď ide o materiálne veci, človeka to poteší. No nie? 🙂

 

Rozprávky

Milujem vianočné rozprávky. Sú už možno ohrané, ale pozerám sa na ne každé Vianoce a neprestávajú ma baviť. Alebo film Pelíšky. To je tiež u nás taká vianočná klasika. Nie sú Vianoce a celé to obdobie bez toho, aby sme si nepozreli Pelíšky. A aj keď vyslovene pred telkou nesedím, rada si rozprávku pustím aj tak a robím si pritom niečo iné, hrám sa a podobne. Proste to poteší či už zvukom, alebo obrazom.

 

Jedlo

To je jasné samo o sebe nie? 😀 Proste všade sa to hemží dobrým jedlom. Zákusky, koláčiky, na Štedrý deň ryba a šalát, kapustnica s vianočkou, oblátky s medom. Dobroty. A potom sa po novom roku na seba pozriem a poviem si: “Katastrofa.” A po chvíli: “Ale veď boli Vianoce…” A tak.

A ako ste na tom vy? Máte radi Vianoce? Ak nie: prečo nie?

podpis

Báseň: Keď sa slzy topia v čaji

pexels-photo-606542Vítam vás pri novej básni. Pôvodne som dnes nemala v pláne zverejniť nič, pretože zajtra chystám jeden článok (na ktorý sa však aj tak môžete tešiť), ale neskôr som si povedala, že túto báseň proste musím zverejniť. A tak je tu. Inšpirovala som sa aktuálnou situáciou v mojej duši. Ale to si asi domyslíte. Nechcem toho veľa napísať, pretože zmysel básne musí zostať utajený. Pretože tak je to dobre. Pretože dotyčný by to aj tak nepochopil.

Napísala som ju dnes večer, pri hrnčeku čaju. A so slzami v očiach, ako už hovorí samotný názov.

Tak nech sa páči. 🙂

:::::::::::::::::::::::

Keď sa slzy topia v čaji

Keď sa moje slzy
topia v šálke čaju,
večer padá mi na ramená
a moja duša je zranená.

Lebo som uverila,
že zostaneš motýľom
a budeš na mojom pleci
šepkať mi do ucha,
že dnes večer zostaneš.

No miesto toho
topím slzy v čaji
a počúvam v sebe
ticho zívajúcu
prázdnotu.

V duchu si prehrávam,
ako otáčaš kľúčom v zámke
a povieš, že zostaneš.

A ak sa to stane,
o deviatej ráno
bude neskoro.

22 rokov, 22 lekcií

24232452_1980815688805964_8379525988972279194_nNedávno som na blogu Gabux narazila na skvelý “tag”, s ktorým začala pôvodne táto blogerka. Prišlo mi to ako veľmi zaujímavý nápad.

Ide vlastne o to, že si napíšte toľko lekcií, koľko máte rokov. Majú to byť akože také odkazy vášmu budúcemu ja. Pretože niekedy sa stávajú situácie, po ktorých si poviete: “Ach, keby som toto vtedy vedel/a…”, takže si dáte takéto lekcie a možno o rok neskôr zhodnotíte, čo sa zmenilo, alebo sa usmejete.

Tak teraz tu je mojich 22 lekcií.

  1. Mysli pozitívne. Toto je pre mňa veľmi dôležité. Som pomerne pesimista a to považujem za svoju slabú stránku, pretože by som mala myslieť predovšetkým pozitívne, inak si môžem to negatívne privolať.
  2. Usmievaj sa. Pretože s úsmevom je deň hneď krajší. A môžem ten deň niekomu úsmevom aj zlepšiť. 🙂
  3. Nebuď priveľmi empatická. Empatia je fajn, ale ja som schopná vcítiť sa fakt do všetkého a potom ma to veľmi ovplyvňuje v nálade. Sama sa tým v podstate ničím, aj keď nechcene.
  4. Nezaznamenávaj všetko. Hoci mám problém so zrakom, som schopná zaznamenávať aj detaily a robí mi to len zle, niekedy. Napríklad zaznamenávam aj takú vec, ktorá sa ma netýka, mám potrebu to riešiť a trápim sa tým.
  5. Teš sa z maličkostí. To sa učím už teraz, ale musím sa to učiť aj v budúcnosti. 🙂
  6. Plň si svoje ciele/sny. Už som si splnila sen vydať prvú knihu. Ale tým to nekončí. Mám kopec cieľov a snov. A tie si treba plniť.
  7. Ži naplno. Treba si užívať každú pozitívnu chvíľu, využiť ten čas a robiť všetko pre to, aby som žila tak, ako som chcela a chcem.
  8. Neobviňuj sa. Stalo sa kopec vecí, o ktorých som si myslela (a občas ešte myslím), že som zavinila ja. Alebo sa obviňujem za veci, ktoré by som mohla len ťažko zaviniť. Musím to prestať robiť.
  9. Nauč sa mať rada. Veľmi dôležitá vec. Možno už k sebe necítim takú nenávisť ako kedysi, ale stále sa nemám rada stopercentne. Ale učím sa. A ešte sa budem.
  10. Staraj sa o seba. Vzhľad nie je všetko, ale aspoň trochu sa treba o seba starať. Musím sa ešte veľa učiť.
  11. Netráp sa vecami, ktoré neovplyvníš. To som už trošku spomenula. Proste si niektoré veci veľmi beriem a aj keď sa ma priamo netýkajú, ale týkajú sa mojich blízkych. Mám dosť svojich problémov a nemôžem si pripúšťať aj tie “cudzie”.
  12. Nebuď náročná. Som náročná čo sa týka výberu partnera. Chcela by som, aby som narazila na človeka, pre ktorého nie je najdôležitejší… sex. Som asi priveľmi náročná, ale nepomôžem si. Fakt je, že som si prestala písať s niekým len kvôli tomuto. Som asi divná. Červenám sa…
  13. Nezamiluj sa len do krásnych slov. Už som sa veľakrát popálila. A už by toho aj stačilo, no nie?
  14. Ver si. Musím sa naučiť si viac veriť. V niektorých veciach si verím aj teraz, ale musím to zlepšiť. Musím byť viac sebavedomá. Zdravo sebavedomá.
  15. Neboj sa priamo povedať kto si. To ste si možno mohli všimnúť v článku o poetickom advente. Proste sa bojím nazývať sa spisovateľkou, poetkou či prozaičkou. A myslím, že by som sa nemala báť.
  16. Nenechaj sa zlomiť. Musím byť silná, nech sa deje čo chce. Nemôžem sa nechať zlomiť len tak.
  17. Nenechaj sa zlomiť niekým, kto ťa láme pričasto. Sú ľudia, ktorí ma často sklamú. A ja v istých chvíľach naivne verím, že už sa nič také nestane. A stane sa to znovu.
  18. Keď je ti zle, nezaháňaj to jedlom, ani rezaním. Píš! Veľmi dôležité práve večer. Musím písať viac ako robiť niečo, čo mi neprospieva.
  19. Nauč sa variť. Myslím, že toto je celkom potrebné. Okej, dnes som si urobila kus-kus s tuniakom, ale musím vedieť viac.
  20. Mlč, keď vieš, že nemá zmysel hovoriť. Toto býva pri rozhovore s niektorými blízkymi. Proste keď viem, že niečo nepochopia a začnú sa smiať, tak musím radšej mlčať, pretože potom bývam sklamaná z toho, že ma neberú vážne.
  21. Nenechaj sa využívať. Vždy som bola bútľavá vŕba a chcem byť oporou pre každého, ale stalo sa mi, že ma už niektorí využili. A ja sa nemôžem nechať.
  22. Neľutuj sa. V ťažkej chvíli nie je dobré sa sťažovať a ľutovať. Ja nie som zvyknutá ľutovať sa tak, aby ma ostatní ľutovali, ale niekedy, keď som sama a mám splín, tak sa ľutujem, a nie je to správne.

24131350_1981079552112911_5344727119257003583_n

Tak, to sú všetky moje lekcie. Uvidíme, aké to bude, keď sa na to pozriem o rok. 🙂

Báseň: V tme

pexels-photo-696407Dnes na mňa doľahol menší splín. A tak som napísala báseň. Je v nej strach z budúcnosti, moja prázdnota a inšpirácia jednou piesňou.

Tomu strachu z budúcnosti by som sa ešte rada venovala v článku, tak hádam niekedy nabudúce. Tá prázdnota je vo mne stále a neviem čo s ňou mám robiť. Pripomína sa už aj ráno. Mám pocit, že čím ďalej tým viac som prázdnejšia. Áno, som istým spôsobom šťastná a celkom sa mi darí (aby som to nezakríkla), ale vo vnútri som spráchnivená, zhnitá a neskutočne prázdna. Niekedy to dokonca aj akosi “bolí”.

Nuž, musím ísť ďalej. Musím to zvládnuť. V januári si mám zavolať psychologičke, tak hádam mi s tým pomôže.

No teraz si už vychutnajte báseň.

:::::::::::::::

V tme

Zažínam sviečky a
pozorujem vločky za oknom.

Osamelá slza stečie mi
po líci...

Nepozeraj na mňa!
Nie som kompletná,
nie som svoja,
ani celkom živá.

Moja budúcnosť je
nejasná.
A ja zabúdam obracať stránky
kalendára.

Čas sa mi rozsýpa v dlaniach.

Zavri radšej oči.
Budeme ako v bezmesačnej
noci.

Si môj tieň,
pripomienka prázdnoty.

Zhasni aj sviečky.
Tmy sa nebojím.

Len toho,
keď ťa znovu uvidím.

Nepozeraj na mňa.
Viem, že tu si.

 

Poetický advent a tréma

24068026_1565106136861193_563310283672385521_nVčerajší deň bol celkom nabitý. Ráno sme s ocinom smerovali do Bratislavy nakúpiť pár darčekov, po sto milión rokoch sme sa najedli v Mekáči a bolo fajn. Na pošte ma čakal balík z Martinusu, v ktorom boli tri básnické zbierky: Čistá duša, Vpísané do noci (Vladimír Roy) a Spiatočný lístok na západ (Viktória Laurent-Škrabalová). Strašne som sa z nich potešila.

24293890_1978984825655717_8537480068250342831_nPár hodín som mala oddych a potom obliecť šaty, nachystať knihu, pozrieť ako idú básničky za sebou a šup na autobus. Musím povedať, že vonku bola riadna zima.

V Holíči sme našli Zámockú vináreň a hneď sme videli, že tam bolo neskutočne veľa ľudí. A potom sa to zaplnilo ešte viac a bolo to totálne plné. A moja tréma rástla.

Zoznámila som sa s vedúcou knižnice a dostala pár pokynov. Bolo mi povedané, že keď bude KAPL (Klub autorov a priateľov literatúry) usporadúvať nejakú akciu, tak sa to bude týkať aj mňa, takže som sa stala ich ďalšou členkou. A to ma strašne teší, pretože už v minulosti som hľadala nejaké kluby autorov a narazila som aj na KAPL. A teraz k nim asi patrím. 🙂

Zoznámila som sa aj so samotným vedúcim klubu Jánom Rakom ml.. Bola to pre mňa česť. Zabudla som spomenúť, že so mnou prišla na akciu aj mamina, ktorej veľmi ďakujem za to, že tam bola a že mi dodávala pozitívnu energiu, keď som mala trému. Sadla som si k stolu pre autorov a o chvíľu som bola opäť na nohách, pretože so mnou chceli urobiť krátky rozhovor do TV WYWAR, čo je holíčska televízia. Boli to len dve otázočky, ale bola som rada. Jedna z otázok bola, či som poetka, alebo prozaička. Ja som bola mierne zaskočená, pretože sa “bojím” nazývať sa jedným či druhým pomenovaním. Ja proste len píšem, pomyslela som si. Poetka a prozaička? Môžem sa tak vôbec nazvať?

24232638_1565106226861184_2463225539107080404_n

Program bol krásny. Boli to štyri bloky, tak ako sú štyri sviečky na adventnom venci. Mala som tú česť vychutnať si naozaj krásnu poéziu. Celé som si to veľmi užívala. Občas som mala pocit, že tam ani nepatrím so svojou poéziou.

Keď prišiel na rad posledný, štvrtý, blok, pani Lukovičová ma predstavila a prečítala môj krátky životopis. Na plátne bola prezentácia, na ktorej bola tiež moja fotografia, obrázky oboch mojich kníh a krátko o mne.

A šlo sa pred plnú vináreň. Na úvod som povedala pár slov o tom, čo pre mňa znamená poézia a prečo som začala písať.

24131572_1565105866861220_5714936310238972053_nOtvorila som knihu a začala recitovať Odtrhnutú, potom Echo, Pokrivený obraz, Možno a Papierovú. Mala som strašnú trému, ale veľmi som sa nezakoktávala. Možno preto, že som asi týždeň pred akciou cvičila. Akurát bolo na nič to, že mi zavadzal mikrofón a nemohla som si dať knihu bližšie. Ale nejako som to zvládla. Odmenili ma potleskom a ja som si vydýchla.

Mojou zbierkou si listoval aj pán, ktorý prednášal veľmi vtipnú poéziu aj s rôznymi historkami. Povedal, že sú to vraj “samé seriózne básne”.

Nakoniec som sa posadila opäť k mamine a dali sme si kávu a čaj. Niektorí ma zastavili a pochválili moju tvorbu. Vždy som sa len usmiala a povedala ďakujem. Nečakala som to. Ani omylom.

A navyše som dostala aj básnickú zbierku od zakladateľa klubu Jána Raka ml. s názvom Hudba slov. Som na ňu veľmi zvedavá.

Bol to čarovný večer so skvelou atmosférou. Dúfam, že takých bude viac. 🙂

Čas začať konečne niečo robiť

pexels-photo-58457Tento článok slúži na to, aby som sa konečne motivovala k tomu, začať niečo robiť so životom. Alebo respektíve so svojou prokrastináciou. Celý deň ma štve, že nič nerobím a ešte viac nič nerobím.

Už by som to mala konečne zmeniť.

Potom celý deň pozerám seriál a večer si nadávam, že som zas nič produktívne neurobila. Mám predsa výhodu, že som celý deň doma a nepracujem. Tak prečo to nevyužívam?

Čo musím začať robiť?

  • Pravidelne jesť antidepresíva
  • Pravidelne jesť zelenú kávu v kapsulách
  • Pravidelne cvičiť a prestať zapĺňať večernú prázdnotu jedlom
  • Pravidelne písať
  • Udržať si publikovanie článkov na blogu 2-krát do týždňa
  • Rozbehnúť znovu projekt Podporujme slovenských autorov
  • Strihať a natáčať videá
  • Ísť sa aspoň raz do týždňa prejsť (so psom samozrejme chodím von, ale myslím na takú dlhú prechádzku do lesa – tam nechcem so sebou brať psa, lebo sa bojím, že mi zdrhne)
  • Komentovať ostatné blogy, objavovať nové
  • Viac čítať
  • Vstávať v normálnom čase a nie o jedenástej doobeda
  • Pravidelne raňajkovať.

A to by bolo zrejme všetko. Strašne ma mrzí, že som tak zanedbala projekt, ktorý asi má šancu na úspech. Šlo to tak skvelo, neviem čo sa pokazilo. Možno som to práve ja pokazila.

Do leta som dodržiavala aj to pravidelné písanie, zas som to zanedbala. Dokončila som Odtiene dúhy a potom to s novou knihou šlo ako v lete na saniach. Asi vtedy nebol správny čas začať práve s takým žánrom. Bolo to niečo medzi fantasy a príbehom zo života. Fialka ma momentálne stále baví a dúfam, že sa mi ju podarí na budúci rok dokončiť.

Chcem si vyskúšať kúpiť aj nejaký ten motivačný diár. Neviem či tento článok nakoniec nebude plný sľubov, ale už s tým vážne musím niečo robiť. Na jednu stranu mi tie veci strašne chýbajú, najmä čo sa týka projektu, videí a písania. Ale na druhú stranu sa mi tak nič nechce! Nakoniec vždy len čučím na seriál, alebo hrám hry na tablete.

Moderná technológia je zabijak. 

Som plná nádeje, že to všetko zvládnem, pretože to chcem a snažím sa veriť si, že to všetko dokážem. Neviem dokedy mi to vydrží, ale urobím všetko pre to, aby to vydržalo čo najdlhšie, alebo aj nastálo.

A ak vám chýba motivácia, tak si verte aj vy a zvládnete všetko. Ak sa pýtate prečo niečo máte robiť, porozmýšľajte nad tým, čo všetko by ste tým mohli získať (a nemyslím materiálne veci).

Musím si vymedziť nejaký pracovný čas na to, čo potrebujem robiť, čo je moja práca a zároveň moja záľuba. Na písanie a veci ohľadom blogu a projektu.

Dosť bolo prokrastinácie! Je čas začať niečo robiť!

Tak, len aby to vydržalo, že?

Máte aj vy nejaké veci, ktoré stále odkladáte a namiesto robenia niečoho produktívneho robíte niečo iné?

PS: musím vám povedať, čo sa mi túto noc snívalo. Snívalo sa mi, že som musela ísť do Číny robiť besedy o Odtieňoch dúhy, pretože tú knihu preložili do čínštiny. 😀 Nechápem, kde sa to vo mne vzalo. 

Päť dôvodov, prečo čítať poéziu

pexels-photo-172367Ja mám teraz obdobie, kedy nemám absolútne chuť na čítanie prózy. A aj keby som neviem ako chcela, proste sa mi nedarí sa do ničoho prozaického začítať. Bažím však po tom, aby som si mohla prečítať nejakú dobrú poéziu. Práve dnes som si z Martinus.sk objednávala tri básnické zbierky. Strašne sa na ne teším.

Veľmi ma mrzí, že v dnešnej dobe nie je poézia tak obľúbená ako prozaické diela. Myslím, že je to škoda, pretože pokiaľ poéziu nečítate, tak ani neviete o čo prichádzate. Mnohí si myslia, že poézia je len to, čo sa učili v škole. A teraz nechcem, aby to vyzeralo, že poéziu, o ktorej sme sa učili, odsudzujem, to nie. Ale nesadla mi všetka. Dnes to v poézii nie je o rýmoch. Dnes to je o citoch. Aspoň ja to tak vnímam.

Rozhodla som sa vám predstaviť mojich päť dôvodov, prečo čítať poéziu.

Číslo jeden: Môžete ju čítať miliónkrát

Samozrejme, že tak je to aj u niektorých prozaických kníh, ale u poézie je to trošku iné. Keď si listujete svojou obľúbenou básnickou zbierkou (môže to byť aj moja Slovo je nádych 😉 ), každý raz v nej môžete nájsť niečo nové. Je to totiž o tom, že keď ste naposledy čítali tú zbierku, tak ste mohli byť v inom rozpoložení ako ste dnes. A práve v tom rozdielnom stave nachádzate nové veci, ktoré sa vás dotknú.

Číslo dva: Stotožnenie, dotyk poézie na duši

S prvým bodom súvisí aj to, že vám niektoré verše, či celé básne, môžu pomôcť. Napríklad pochopiť ťažkú situáciu. Alebo vám pomôžu zistiť, že v nejakej situácii nie ste sami. Môžete sa naučiť čítať medzi riadkami. Skrátka sa vás niektoré časti básní môžu dotknúť na duši a priniesť vám do života niečo, čo by ste možno inde márne hľadali. Myslím si, že čítanie poézie je istým druhom terapie. Tak, ako jej písanie.

Číslo tri: Relax

Pri čítaní poézie sa dá skvelo relaxovať. Pustíte si klavírnu hudbu, zapálite sviečky, uvaríte si čaj, či kávu a môžete zahnať tmavý, zimný večer dobrou poéziou. Nemusí byť taká, s ktorou sa musíte stotožňovať. Niektorá vás môže pobaviť, pri inej sa môžete rozplývať nad romantikou obsiahnutou vo veršoch. Každá báseň má svoje osobité kúzlo a je jedno, či je to osobná poézia, alebo poézia inšpirovaná prírodou, vlasťou či dajme tomu posledným hororom, ktorý autor naposledy videl. 🙂

Číslo štyri: Je rozmanitá

Podobne ako u tretieho bodu. Je veľmi rozmanitá. Niektorú poéziu treba pochopiť, iná je krásna vďaka tomu, že je nepochopiteľná. Niektorá je zábavná, iná smutná, no silná. Niektorá má rýmy, iná je písaná voľným veršom. Hľadajte to, čo by vás mohlo zaujať a keď to nájdete, verte mi, že si poéziu zamilujete. Ako som povedala na začiatku, už to nie je len poézia ako v romantizme. Je to rozmanité. A každá oblasť poézie, každá možná téma či forma je svojím spôsobom čarovná.

Číslo päť: Inšpiruje

Ak sa venujete nejakej tvorivej činnosti, čítanie poézie vás môže úžasne inšpirovať. Či už píšete, alebo maľujete. Pre mňa osobne je poézia veľmi inšpirujúca a milujem ju. Ak vás trápi nedostatok inšpirácie, otvorte nejakú poetickú zbierku a začítajte sa. Ak sa vás poézia nejako dotkne, tak budete mať inšpiráciu čo nevidieť. Nehovorím však, samozrejme, o kopírovaní básne. To nie! Ale sama dobre viem, že niekedy mi stačí aj jediné slovo, či slovné spojenie a zrodí sa báseň či poviedka. Alebo sa môžete inšpirovať dojmom z celej básne.

Poézia rozhodne stojí za pozornosť a dúfam, že som vás aspoň trochu presvedčila a nejakú básnickú zbierku si prečítate. A ak to bude aj tá moja Slovo je nádych, tak budem veľmi rada. 🙂

Moje najlepšie blogerské miesto – WordPress.com

pexels-photo-262508Pokiaľ ma sledujete už dlhší čas, viete, že len pred rokom som z blog.cz, ktorý zrejme pomaly upadá, prešla na o niečo lepší blogger.com. Tam som vydržala do konca júla. Bol to pre mňa veľký krok, pretože ak poznáte blog.cz, tak viete, čo ponúka, respektíve, že funkcie sú tam minimálne. Blogger sa zo začiatku javil ako veľmi dobrý a myslela som, že na ňom vydržím dlhšie. Najprv som bola jeho funkciami a možnosťami totálne uchvátená, pretože som bola zvyknutá na minimum z blog.cz. Aby bolo jasné: blog.cz neodsudzujem, ale v dnešnej dobe toho ponúka fakt málo pre dobrý a fungujúci blog.

No potom som postupne zisťovala, že tam je kopec vecí, ktoré sa mi nepáčili. Najmä to, že ak som si chcela prispôsobiť design stiahnutý z internetu, musela som sa hrabať v html kódoch a s mojím hendikepom to bolo pomerne ťažšie, pretože po hodine hrabania sa v tom, ma boleli strašne oči. Je fakt, že aj tu by sa dalo hrabať v CSS, ale zatiaľ to nepotrebujem. 🙂 Ak som chcela rozbaľovacie menu, musela som to riešiť cez kód. A navyše tie klasické designy neboli responzívne. Bolo súce skvelé, keď pridali tie nové responzívne dizajny, ale ani jeden mi veľmi nevyhovoval. Ja som človek, ktorý má rád na blogu bočný panel. A tam mi to chýbalo.

Potom, keď sa Sonya presťahovala späť z blog.cz na wordpress, dostala som taký impulz, že aj ja by som si mohla splniť svoj najvyšší level a zaplatiť so doménu. Už som mala peniaze a mohla som. Najprv som si to tu len vyskúšala na free verzii a potom bolo jasno. Idem na vlastnú doménu.

Ja viem, že mnohí majú radšej wordpress.org, ale ten som neskúšala a zatiaľ mi bohate vystačí tento. Nie že vystačí, ale som s ním absolútne spokojná. Oproti bloggeru je toto oveľa jednoduchšie a priamejšie. Máte tu množstvo možností dizajnov a keď si zaplatíte prémiový balíček tak ešte viac.

Je to podľa mňa skvelá blogovacia služba. Prostredie administrácie mi veľmi vyhovuje. Dokonca možno ešte viac ako administrácia na Bloggeri. Veľkú výhodu WordPressu vidím v tom, že všetky dizajny sú responzívne a majú prispôsobenie aj na mobily aj na tablety. Teraz som tak trochu alergická na neprispôsobivé stránky, pretože väčšinou blogy čítam na mobile, alebo na tablete.

Navyše sú tu prispôsobivé aj obrázky, takže ak chcete mať pekný dojem na blogu, alebo ukázať svoje fotografie, nemusíte to manuálne zväčšovať a báť sa, že to bude zasahovať až do bočného panelu, ale samo sa vám to prispôsobí. V menu môžete pridávať rozbaľovanie.

Na Bloggeri som takisto neznášala, že keď som niekomu napísala komentár pod článok, po kliknutí na moje meno sa nezobrazil môj blog, ale len môj Google+ profil. Tam som síce mala blog vypísaný, ale zas to bolo pre iného kliknutie navyše. Tu si v profile nastavíte stránku, na ktorú po kliknutí máte prejsť.

Takže ak sa rozhodujete medzi Bloggerom a WordPress.com, tak rozhodne odporúčam WordPress. Som tú len pár mesiacov, ale som spokojná.

A ešte taká malá vsuvka: nedávno som sa prihlásila do svojho starého blogu na blog.cz a komentáre boli samý spam. Takže som nakoniec rada, že som odtiaľ odišla. 🙂

Nepopieram, že raz nebudem chcieť skúsiť WP.org, ale teraz to rozhodne nebude, pretože mi to tu absolútne vyhovuje. 🙂 A ešte niečo som k tomuto chcela, ale už neviem čo. Ak by som mala porovnať všetky  tri služby na ktorých som blogovala dlhší čas tak blog.cz by skončil na poslednom mieste, Blogger na druhom a prvý by bol jednoznačne WP.com.

Ktorú blogovaciu službu máte najradšej vy?

Naprieč mojimi myšlienkami

pexels-photo-289998Som šťastná. Na hladine. Čím hlbšie idete, tým prázdnejšia som. Na dne mojej duševnej rieky je množstvo veľkých balvanov. Niekedy sa niektoré z ničoho nič zdvihnú a roztrhnú hladinu môjho šťastia. Tie balvany sú takisto pripomienkou prázdnoty, ktorá sa dotýka mojich ryhami posiatych predlaktí.

Prázdnota je balvan, ktorý roztrhne hladinu môjho šťastia…

Držím sa na tej hladine. Ale balvany do mňa aj narážajú. Občas sa ponorím, no vždy sa mi podarí vytiahnuť sa na hladinu. Aspoň zatiaľ.

Večer si líham do postele s tým, že som prázdna. Ráno sa zobúdzam a som ako znovuzrodená. Viem, že včera bolo včera a nemusí tak byť i dnes. Preto akoby zabúdam na to, čo nosím vnútri, na to, čo sa skrýva za iskrami šťastia v mojich očiach a za úsmevom. Ale je pravda, že o tej prázdnote netuším, keď sa usmievam, alebo keď dokonca plačem od smiechu. Zistím to, až keď tie pomyselné balvany narušia vodnú hladinu mojej spokojnosti a optimizmu.

Po večeroch sa márne snažím zaplniť prázdnotu jedlom.

Dúfam však, že niekde medzi dnom a hladinou musí byť miesto, kde je rovnováha medzi šťastím a prázdnotou. Ak také niečo existuje. Alebo hádam raz… nájdem spôsob, ako zaplniť tú prázdnotu tým správnym spôsobom.

Možno tuším, čo sú dôvody mojej prázdnoty. Aj keď sa trochu bojím pripustiť si to. Bojím sa pripustiť si, že nikdy nespoznám človeka, ktorý by mi mohol pomôcť pozrieť sa na seba ako na vyrovnanú osobu, ktorý by mohol zaplniť prázdno.

Možno sa to skutočne nikdy nestane.

Ale pokúšam sa zo všetkých síl veriť, že áno. Raz musí predsa aj tú najväčšiu temnotu preťať svetlo.

Musí.

Takisto sa bojím pripustiť si, že ja sama som si dôvodom tej prázdnoty. To aká som. To, že sa snažím zmeniť, ale nemám silnú vôľu. To že neviem, či stojím o zmenu a že ju chcem dosiahnuť kvôli iným.

Ach. Asi to tak bude. Sama som si problémom. Sama som si prázdnotou.

Hádam raz pretnem pomyselný uzol samej seba.

Ak je to teda správne, čo netuším.

Minulosť som sa naučila akceptovať. Som vyrovnanejšia než pre tromi rokmi. Ale i tak…

Niečo je ešte vždy zle.

A raz.. Raz, sakra, musím prísť na to, čo.

Musím.