Poetka: prvá kapitola

Ahojte, rozhodla som sa, že na svoj blog budem dávať príbeh na pokračovanie s názvom Poetka. Áno, správne, je to to, čo som začala písať ako knihu. Samozrejme by som bola rada, ak by z toho niekedy vznikla kniha, ale po novom roku sa chystám na pokračovanie Na krídlach noci, takže chcem mať čistý stôl a toto chcem brať zatiaľ ako blogový príbeh. Kapitoly by tu mohli pribúdať raz za týždeň – uvidíme. Snáď sa vám bude prvá kapitola páčiť. 🙂


Život je nevyspytateľný.

Pripadá mi to zvláštne, že začínam svoj príbeh práve tým slovom. Život. Obdobia radosti, smútku, nadšenia, pádov, hojenia, lámania. A to všetko v jednom. V jednej duši. Teda v miliardách duší, aby som bola presnejšia.

Ale jednotlivec vníma najviac svoj vlastný život. Svoje vlastné obdobia. Pritom každý z nás má ten život iný. Ale všetci máme svoje trápenia a bôle. Hoci, niektorí ich majú asi málo, keď sú schopní súdiť iných a tvária sa, že sú najmúdrejší. No nemôžeme to naisto vedieť.

Volám sa Lenka, mám osemnásť a už som stihla zistiť, že život vie byť poriadne na nič. Teda zistila som to ešte skôr ako v osemnástich. Neviem, kedy nastal ten okamih, ale odvtedy to všetko ide dolu kopcom.

Alebo… možno to šlo dolu kopcom už keď som sa narodila.

Vo svojich osemnástich rokoch som dievča, ktoré nosí oblečenie zo second-handu. Dievča, ktoré potajomky po nociach plače. Niekedy bezdôvodne, inokedy kvôli všetkému.

Som tiež dievča, ktoré miluje poéziu.

Neustále vkladám do veršov kúsky svojej rozpáranej duše.

A vďaka tomu asi ešte stále žijem.

Niekedy si predstavujem, aké by to bolo vymeniť si s niekým iným život.

Možno by to bolo jednoduchšie. Možno naopak nie, ale to vie len Boh.

Nevyberáme si, kam sa narodíme, ale keby sme mohli, možno by sa predišlo množstvám samovrážd a nešťastných ľudí.

Ale to len čisto hypoteticky.

Koniec-koncov, možno nebudem mať stále tento postoj.

Život môže byť aj pekný.

Len neviem, že či to môže byť aj ten môj.

Možno raz bude…

Ale pekne od začiatku.


Septembrová streda.

Všade navôkol už voňala jeseň. Trochu som sa tohto obdobia bála. Začína sa skôr stmievať, počasie je sychravé, všade cítiť melanchóliu.

Táto streda však iná. Slniečko svietilo a na nebi bolo vidno len sem-tam pár belasých obláčikov, ktoré však nevyzerali byť plné dažďa. A to bolo len dobre.

Vyšla som z veľkých, hnedých školských dverí a prehodila si cez rameno ruksak. Začínala som vo štvrtom ročníku a vôbec sa mi to nepáčilo.

Študovala som na gymnáziu a väčšinu predmetov som skutočne neznášala. Hoci to nebolo navonok vidno, pretože som väčšinou dostávala jednotky a dvojky.

Predstava maturity ma však natoľko desila, že sa mi dvíhal žalúdok už v septembri.

A podľa reakcií ostatných spolužiakov, som sa tak necítila len ja.
Kráčala som uličkami Skalice priamo k obľúbenej kaviarni. Objednala si mandľové kapučíno a s téglikom, ktorý mi zohrieval ruky som šla k lavičkám, ktoré boli hneď oproti potravinám uprostred aleje. Mesto bolo pomerne rušné, avšak to mi nevadilo. Sem-tam okolo mňa prechádzali ľudia a ja som sa posadila na jednu z lavičiek po tom, ako som skontrolovala, či nie je špinavá. Ruksak som položila po svojej ľavici a vytiahla z neho svoj zápisník.

Bol už takmer celý popísaný mojimi básňami. Niektoré boli krátke, iné dlhšie, vždy záležalo od toho, koľko slov som mala na srdci.

Otvorila som zápisník na stane, kde končila posledná báseň a pozorujúc ľudí som hľadala vhodné slová.

Keď som pocítila šteklenie inšpirácie, šťukla som s perom a rozpísala sa. Zrazu reálny svet vôkol mňa prestal úplne existovať.

Bola som len ja a moje verše.

Nič iné vtedy neexistovalo.

Bol to môj takmer každodenný rituál. Pozorovať mesto, inšpirovať sa a potom písať až kým som nebola celkom prázdna. Obrazne. Niekedy vznikla jedna báseň, inokedy som ich bola schopná napísať viac. Ale písanie poézie som nadovšetko milovala. Bola to moja očista. Moja terapia.

Jej priaznivé účinky však netrvali príliš dlho. Väčšinou ma dobrý pocit prešiel v okamihu, keď som prekročila prah domu. Ale o tom neskôr.

Z poetického tranzu som precitla až keď som cítila, že sa ochladilo a zdvihol sa vietor. Stránky zápisníka sa mi chceli otáčať ako im radil vietor, a tak bolo písanie skôr boj, ako kreatívny čas. Keď som to vzdala a vložila zápisník do ruksaku, spomenula som si, že mám vedľa seba stále položený téglik s teplou kávou.

Teda, keď som sa zbadala, tak už bola studená. Náhlivo som ju vypila a vstala. Prázdny téglik skončil v smetnom koši a ja som sa pozrela na hodinky na zápästí. Štvrť na tri. Čas ísť na autobus domov.

A to ma veru netešilo.

Keď som kráčala popri potravinách na zastávku, začula som za sebou hlas. „Počkaj!“

Otočila som sa a zbadala, ako za mnou beží chlapec. V jednej ruke držal cigaretu a v druhej moje pero. Bol mi veľmi sympatický, hoci mi k nemu vôbec nesedela tá cigareta. Nemala som rada fajčiarov. Možno preto, lebo fajčila moja matka.

Mal oblečenú horčicovožltú mikinu a svetlo modré ošúchané džínsy. A jeho čierne tenisky vyzerali, akoby prešli tisíce kilometrov.

Napriek štýlu obliekania, ktorý ma u väčšiny chlapcov neohúril, to bol fešák. Neposlušné hnedé vlasy mu padali do sivomodrých očí. Na tvári mu sem-tam svietili pehy a mal veľmi chudú postavu. Oproti mne bol ako prútik.

Usmieval sa a kráčal ku mne. „Nechala si si na lavičke pero.“

Podával mi ho a zároveň si potiahol z cigarety.

„Ehm, ďakujem,“ pero som si vložila do vrecka na ruksaku a chystala sa na odchod.

„Počkaj,“ zastavil ma a položil mi ruku na rameno. Pri tom dotyku som sebou trhla. Nebola som zvyknutá na dotyky cudzích ľudí.

„Všímam si ťa tu už dlhší čas. Čo si to stále píšeš?“

Zostala som stáť a nevedela som, čo mám povedať. On mi pozrel do očí a povedal: „No, už som ťa tu videl asi pred týždňom. A… keďže takto prechádzam každý deň, tak som ťa tu vídal aj viackrát.“

„Ja… píšem poéziu,“ odpovedala som hanblivo.

Zdvihol obočie. „Poéziu? Vážne?“

„Hej,“ pritakala som.

„To by som teda nečakal,“ zasmial sa.

„Je ti to smiešne?“ spýtala som sa trochu ohromene.

„Nie, nie,“ pokrútil hlavou. „len som netušil, že dnes ešte niekto píše poéziu. Mám rád poéziu.“

„Fakt? Ja som zase netušila, že niekto ešte má rád poéziu.“

„Vidíš, sme na tom podobne.“

„No… áno,“ cítila som, ako sa červenám.

„Som Félix,“ predstavil sa, zadusil cigaretu a podal mi ruku.

Chvíľu som váhala. Potom som mu gesto opätovala. „Lenka.“

„Fajn, Lenka. Budeš tu aj zajtra?“

„Asi áno.“

„Tak sa uvidíme. A rád by som si niekedy niečo od teba prečítal.“

„No… ja…“ jachtala som. Nebola som pripravená na to, aby niekto okrem mojej starkej čítal moje básne.

„Maj sa,“ pozdravil ma a zrazu zmizol. Ani som nestihla nič namietnuť.

Zvláštny chalan, pomyslela som si.

2 comments

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.