Nič… a vlastne úplne všetko

ilustračnePrinášam vám opäť niečo z dúhového zápisníka. Sú to len také zápisky pocitov, ktoré mi pretekajú cez prsty.


“Čo ti je?”

“Nič…”

“…”

“… vlastne úplne všetko.”

Takto by sa to dalo zhrnúť. Okej, hovorí to za všetko, takže tým by sa to dalo ukončiť. Ale neurobím to, pretože to potrebujem vypísať. Pre tých, ktorí sa práve začali báť, že som zase spadla do depresií – nie, nie je to tak. Nemám depresie.

Len sa cítim… Zvláštne. Vystresovane, trochu smutne, priveľmi rozmýšľam, priveľmi sa bojím. Na hrudi cítim tlak. Spútava ma akási popínavá rastlina, ktorá ma nechce pustiť. Obmotáva okolo môjho tela zelené halúzky a čím viac sa chcem hýbať, tým pevnejšie ma zovrie. Je to ako tá rastlina na ktorú dopadli Harry a spol v prvom dieli (tuším). Lenže zatiaľ som nenašla správne zaklínadlo, ktoré by mi pomohlo dostať sa zo zovretia. Svetlo by pomohlo, ak by som ho brala metaforicky.

Chcem ujsť. Aspoň na mesiac-dva. Zatvoriť dvere a zamknúť ich. Odtrhnúť chápadlá myšlienok od toho všetkého a nechať ich voľne poletovať. Ujsť niekde na chatu do lesa, oddýchnuť si, naliať si pohárik ružového vína. Sedieť na terase s krásnym výhľadom, v tichu, odňať ten tlak z hrude. Zahodiť ho a utopiť.

Kiež by sa to dalo. Kiež by teraz prišiel niekto, kto by ma vzal za roku a odviedol preč a povedal mi, že sa môžem vrátiť, až keď to všetko prejde.

Zbabelé. Viem.

Ale samota je momentálne moja najlepšia kamarátka. Inak ma všetko štve, bojím sa, do očí sa mi tisnú slzy, hoci ich snažím zadržiavať.

Väčšina z vás netuší, čo sa vlastne deje, prečo toto píšem. Úprimne mi na tom nezáleží. Len som potrebovala vydýchnuť. Aj keď mi to nejde a ťaží ma bolesť. Spojila sa s mojou dušou a nechce ísť preč.

Ja chcem ísť preč od nej. Nechať ju tu. Alebo vlastne vyhodiť ju odtiaľto preč, aby sa už k nikomu nemohla pripútať. Je čierna ako smola a lepí sa na päty. Cez deň ju nevidno, skrýva sa v tieňoch podvečerov strávených strachom. Potom sa z ničoho nič objaví a neviem sa jej striasť. Až kým nezavriem oči. Občas ma prebudí v noci. Zašepká, že je stále tu.

Ráno je preč.

A to stále dokola.

Vážne sa mi chce plakať. Som asi citlivka. Chcela by som byť aspoň na chvíľu človekom, ktorý pláva na hladine. Nič nerieši do hĺbky, nad ničím priveľmi nedumá. Netúži sa ponoriť a pozrieť sa na veci inak. Vidí len hladinu a to mu stačí.

Chcela by som to. Aspoň na chvíľu. Bola by to pre mňa sloboda.

Som strašná citlivka, ale čím dlhšie som tu, tým viac ma tá rastlina vlastní. Dochádza mi kyslík.

Potrebujem sa nadýchnuť. Slzy kvapkajú na klávesnicu.

Tlak na hrudi neprestáva.

Tak, idem ďalej. Utrieť slzy, kráčať vpred.

Každá búrka raz predsa musí prehrmieť. Hoci mám pocit, že čím dlhšie to trvá, tým viac som unavená a slabá. A vystresovaná.

A plná obáv. Bezmocná.

PS: Vážte si svoje zdravie, i zdravie blízkych. Lebo nie je nič horšie, keď vidíte toho druhého trpieť a nemôžete mu nijako pomôcť. 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s