Poďte so mnou na cestu k sebaláske

pexels-photo-937606
Zdroj – pexels.com

Dnešný článok bude taký odkaz. Motivujúci, Povzbudzujúci. O tom, že som sa vydala na cestu. Obula si topánky a začala kráčať po kľukatej a tŕnistej ceste. Kam? K sebaláske. Už niekoľkokrát som tu rozoberala môj problém s váhou. O večných hádkach v hlave, alebo som sa o tom zmieňovala vo večernom splíne ambivalentného introverta. Ale dnes zaháňam hádky.

Včera som bola u psychologičky a tam sme to všetko preberali. To, že ja vlastne nechcem schudnúť. Len okolie mi to neustále podsúva. Teda. len asi jeden človek, možno dvaja. Cítim od nich tlak, ktorý mi vôbec neprospieva. Nejdem tu obezitu obhajovať ani nič podobné, ale zistila som, že pokiaľ ja necítim, že chcem zmenu, tak to nemám robiť. Cítim sa skvelo. Fyzicky aj psychicky. Ja necítim, že ma nadváha ťaží. Cítim sa úžasne. Pozitívne. Učím sa mať rada. Dnes som stála pred zrkadlom a vravela som si:

“Áno, som tučná. Ale nevadí mi to. Cítim sa skvelo, užívam si života. Mám rada na sebe svoje oči, tvár, vlasy, húsenkovité prsty, bradavičky na krku a pod okom. Svoje jazvy, úsmev, keď som šťastná. Viem, že som tučná. Ale som to ja. A mám sa rada.”

Usmiala sa na seba. Postla fotku s kvetovanou čelenkou a popisom: “Nie som dokonalá. Som malý, 150-centimetrový sloník. Ale nevadí mi to.” A je to pravda. Áno, ešte stále mám pochybnosti o tomto tvrdení. Ale verím, že raz pochybnosti zmiznú, keď sa budem o tomto presviedčať.

Keď sa hlasy v mojej hlave hádali, o tom, že mne samej to, že som tučná nevadí a ten druhý povedal, že druhým to vadí, tak som sa snažila zmeniť kvôli okoliu. Kvôli pohľadom, ktoré som si myslela, že vidím. Kvôli tomu, že som okamžite myslela na to, ako ma ľudia vnímajú. Že si hovoria: “Ježiš, tá je ale tučná!”

Celé zle!

Psychologička to nazvala “centrum hodnotenia“. Tí, ktorí sa hodnotia podľa toho, ako na nich pozerajú iní, ho majú mimo seba. A tí, ktorí sa hodnotia podľa toho, ako na seba oni sami pozerajú, ho majú v sebe. A je to fakt.

Stále, stále a stále som sa posudzovala len podľa toho, ako ma vnímajú druhí. Posudzovala som sa podľa toho, že som si myslela, že na mňa ľudia divne pozerajú. Alebo že sa nejakí pubertiaci v diaľke smejú (možno ani nie na mne, ale možno niektorí poznáte takú tú paranoju). Podľa toho som o sebe tvrdila, že som škaredá a nikto ma nebude mať rád.

Ale ako to môžem tvrdiť? Sú ľudia, ktorým som možno sympatická, potom sú takí, ktorým som nesympatická a tí, ktorý si ani nevšimnú, že som okolo nich práve prešla. Nemôžeme vedieť, čo si ľudia myslia. A aj keby nám to povedali, tak stále je na nás, čo my sami cítime.

Mne jedna osoba neustále hovorí, že mám schudnúť. Lenže moje vnútro si nežiada zmenu. Moje vnútro je spokojné také, aké je. Áno, poviem si, že som tučná. Ale necítim nič, čo by mi povedalo: “Śup, ideme to zhodiť.”

Zatiaľ nie.

Nemôžem tvrdiť, že to takto bude stále. Človek sa mení a s ním aj jeho postoje, tak, ako som o tom písala v článku Zmena je život. Môže sa stať, že pocítim nejaké zdravotné problémy a zmení sa môj názor a budem mať dôvod, na ktorom by mi záležalo, na zmenu. Alebo možno to ani nemusí byť zdravotný problém. To moje vnútro si zmenu môže vyžiadať kedykoľvek. Možno zajtra. Možno o rok. Možno nikdy. A na to, aby ste niečo zmenili musíte mať pádny dôvod, ktorý vy sami považujete za dôležitý. Inak to nemá zmysel.

Takže som sa vydala na cestu k tomu, aby som sa mala rada. Teraz si to hovorím, ale ešte sa o tom musím dlho presviedčať. Aby som si to raz mohla povedať s pocitom, že to je pravda. Počúvam to, čo mi hovoria pocity, srdce.

Snažím sa nevšímať si (možno neexistujúce) pohľady iných. Snažím sa nesúdiť samu seba podľa druhých. Myslím občas na to, ako ma ľudia vnímajú, keď vyjdem von. Ale prečo by som sa tým mala zaoberať? Keď sú takí, ktorí si ma ani nevšimnú? A prečo by som mala strácať čas, ktorým som nesympatická a súdia ma len podľa vzhľadu?

A teraz to poviem takto: Som taká, aká som. Zatiaľ sa zmeniť nechcem. Pokiaľ sa vám nepáči, môžete sa otočiť a odkráčať.

Myslím, že toto je pre nás všetkých dôležité. Neposudzujte sa podľa iných. Snažte sa mať radi. Pretože aj život bude potom krajší. Tak na tú cestu poďte so mnou, aby ste si aj vy raz so mnou vedeli povedať, že sa máte radi. Že vám nezáleží na názoroch iných.

Ja.. Ja teraz môžem priznať toto: Našla som odpoveď na to, čo je správne.

A táto cesta, na ktorú som sa práve vydala…

… je tá správna. 

2 thoughts on “Poďte so mnou na cestu k sebaláske

  • Pekne si to napísala a so všetkým s tebou súhlasím. Najdôležitejšie je mať sa rada, byť so sebou spokojná a keď sa s tým tí druhí nevedia vyrovnať, je to ich problém. Ten ty vôbec nerieš. Držím palce, aby si neodbočila z cesty, na ktorú si sa vydala 😆

    Liked by 1 person

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s