Čo sa skrýva za vydávaním knihy? MOJE POSTREHY I.

pexels-photo-891674.jpeg

Včera pri dopisovaní si s Nikol Seven (navštívte určite jej blog, píše veľmi dobré články :)) som uvažovala nad tým, čo by som dnes napísala na tento blog. No a Nikol mi práve poradila nejaké postrehy zo zákulisia vydávania knihy. A ja som si pomyslela: “To vôbec nie je zlý nápad!” A tak vás vítam u článku: Čo sa skrýva za vydávaním knihy. Vopred upozorňujem, že to je môj osobný postreh a každý autor, ktorý vydáva knihu to môže pociťovať úplne inak. Toto sú len moje vlastné pocity a postrehy. 🙂

Celý ten proces začína tým, že dokončíte svoj rukopis. Keď si poviete, že už to nemá zmysel opravovať, lebo ďalšie úpravy by to mohli ešte pokaziť. A tak si teda zaumienite, že rukopis pošlete do nejakého vydavateľstva. Osobne si myslím, že nie je dobré posielať rukopis viacerým vydavateľstvám. Pekne postupne. Ak vám ho niekde odmietnu, tak to skúste inde. Ale nie posielať ho naraz niekoľkým.

Ale s odoslaním rukopisu sa pripravte na jednu vec: na ČAKANIE. Čakáte na vyjadrenie, na korektúru, na obálku, prípadne ešte na ilustrácie, na dátum vydania, na to, keď ju budete držať v rukách. Dlhé, dlhé a ešte raz dlhé čakanie. Ale stojí to za to. To vám môžem úprimne povedať.

Keď som rukopis poslala, tak sa ma zmocňoval strach. Upravovala som ho a snažila sa dávať pozor na to, aby to bolo uveriteľné a dobre sa to čítalo i mne samej. Ale aj keď už som bola s rukopisom relatívne spokojná (keď som vedela, že to bude potrebovať korektúru a aj by som ešte niečo zmenila, ale bojím sa, že čím viac to budem opravovať, tým viac to pokazím) a poslala ho už internetovými a mailovými vodami do vydavateľstva, tak ten strach tam bol. U Odtieňov dúhy a Slovo je nádych ani nie, ale teraz, keď som začiatkom apríla posielala Medzi riadkami, tak tam ten strach bol.

V prípade Odtieňov dúhy to bol strach, či to nie je priveľmi krátke. To isté som sa obávala aj u Medzi riadkami. Odtiene dúhy mali 110 strán A4 vo Worde. A tam by sa to už ani predlžovať nedalo, pretože som chcela, aby skončili tak, ako skončili. No ale ani u MR som nechcela predlžovať. Pretože by sa mohlo stať, že čím viac predlžujete príbeh, tým vznikajú hluché miesta. A to som nechcela. MR mali 112 strán, tuším. Aj s úvodkou, s poďakovaním, venovaním, básňou na záver a poznámkou.

pexels-photo-313690.jpeg

Tento môj strach som postovala aj na facebooku, no bola som ubezpečovaná, že nemám mať strach. A tak som sa upokojila. Treba písať tak, ako si vyžaduje príbeh.

Dostala som od maminy otázku: “A nenapísala by si viac než 112 strán?” Áno, napísala, ale MR to nepotrebuje. Stačí to. Koniec-koncov, v knižnom formáte to má zase iný počet strán.

S MR (skratka Medzi riadkami) som bojovala aj so strachom, či je to všetko uveriteľné. Stále som sa sama seba pýtala: “Mohlo by sa toto reálne stať?” Keďže ide o príbeh bez fantasy prvkov. A myslím, že toto uisťovanie mi len pomohlo v tom, aby som to dokázala urobiť uveriteľným. Už len počkať, ako sa vyjadrí vydavateľstvo… Som trošku netrpezlivá. 😀

“Jedeme dál!” ako by povedala triedna profesorka zo strednej.

Nuž, keď mi rukopis Odtieňov dúhy prijali, tak o nejaký čas sa riešila korektúra. Dostala som od korektorky rukopis s poznámkami o veciach, ktoré by bolo treba opraviť. Takže na chvíľu som odložila čakanie a pustila sa do práce. U toho sa ukázalo, že nie som taký strašný “mantinel” na gramatiku, ako som si o sebe myslela. Chybička se vždy vloudí, ale viac som mala problém s preklepmi.

Možno to niektorí autori poznáte: píšete v plnom nasadení, úplne unesení tým, čo tvoríte. A keď sa preberiete z toho spisovateľského “tranzu” a čítate si po sebe to, čo ste napísali, tak to vyzerá nejako takto: “Vložila osm si ruky do dlaní a rozplakala.” Proste vynechávate slovíčka, alebo z hlavnej postavy urobíte osobu, ktorá odrezala niekomu inému ruky a vložila si ich do dlaní. Alebo máte maďarský syndróm a vynechávate napríklad “sa”.

Takže také veci som opravovala asi najčastejšie (a nevýhoda môjho hendikepu u písania je tá, že si nedokážem všimnúť všetky chyby aj keď si text čítam niekoľkokrát – neviem vychytať úplne všetko, pretože mi zvykne ujsť dĺžeň, ktorý tam mám a nemal by tam napríklad byť). Takže pre mňa bolo opravovanie trošku náročnejšie, ale čo som zabudla, to za mňa opravila korektorka, takže som sa až tak nestresovala, no tie najväčšie chyby som si dokázala opraviť. Napríklad slovosled.

(Mami aj mne sprav kávu, prosím. 😀 Keď počujem, že mamka stavia vodu na kávu a ja namiesto, aby som jej to zakričala, to napíšem do článku.)

Takže opravovanie rukopisu je kapitola sama o sebe, ale osobne si myslím, že je to super, pretože sa tak môžete niečo priučiť, pokiaľ máte občas rezervy ako ja. Skutočne som zistila, že nie som až taký “mantinel”, aj keď som sa mnohým veciam z úprav od korektorky poučila.

A mám toho ešte viac, ale aby tento článok nebol extrémne dlhý a bavilo vás to, tak som sa to rozhodla rozdeliť na dve časti. V tej budúcej časti vám poviem zopár vtipných postrehov a niečo o tvorbe obálky a budeme sa venovať aj snívaniu a čakaniu. 🙂

Majte sa!

Published by

Elizabeth

Som začínajúca spisovateľka, milovníčka kníh a blogovania. Mám rada tiež čaj a leňošenie pri knihe.

11 thoughts on “Čo sa skrýva za vydávaním knihy? MOJE POSTREHY I.

  1. Super článok. Myslel som si, že som asi jediný kto má toľko chýb v článkoch a tento článok ma upokojil, kedže sa ti chybičky našli aj v knihe. Môj problém s gramatikou je skôr s čiarkami, niekde ich dám tam kde byť nemajú a inokedy ich nedám vôbec 😀

    Liked by 1 person

      1. To našťastie už nie, pri prvom blogu som sa vďaka kritike pustil do učenia sa gramatiky a teraz je to oveľa, oveľa lepšie 😀

        Liked by 1 person

      2. Moja gramatika na prvom blogu bola strašná, ale človek sa čo-to naučí aj keď stále píše, píše a píše. Čím viac som sa tomu venovala, tým viac som sa naučila. 🙂

        Like

  2. Skvělý článek 🙂 S chybami ti rozumím. Největší problém mám s překlepy. Je pravda, že autoři textů ve svých dílech často chyby ani nevidí, protože to čtou “automaticky”. A od toho jsme tady my, korektoři 🙂

    Liked by 1 person

  3. A ako dlho si čakala kým sa ti ozvali z vydavateľstva? Týždeň alebo mesiac? Koľkým vydavateľstvam si poslala rukopis?

    Like

    1. Vďaka za otázky, zabudla som sa o tom v článku zmieniť. Schválenie rukopisu väčšinou trvá dva až tri mesiace. No a prvé dve knihy som posielala Art Floyd a teraz som skúsila Magna Publishing. Takže uvidíme, ako to u nich dopadne. 🙂

      Like

    1. Áno, práve preto som to písala, pretože viem, že nie každý vidí, čo je za vydanou knihou. Väčšina vidí len ten výsledok, ale netuší, čo všetko za tým je. 🙂

      Like

  4. Hendikep podľa mňa tak úplne nemá na svedomí preklepy a chybičky krásy, lebo to by sme ho potom mali asi my, autori, všetci do jedného. Tu podľa mňa hrá veľkú úlohu vypísanosť. Všetko sa zlepšuje tréningom. Ver mi, ak budeš ďalej písať, tých chýb si všimneš viac a zároveň ich budeš mať v texte menej. To je proste zručnosť autorov, učia sa tým, že píšu a píšu. Taktiež je tu problém s tým, že ako autorka poznáš svoj text najlepšie, vytvorila si ho, čítala si ho niekoľkokrát… a naša úžasná myseľ funguje tak, že čím viac niečo po sebe čítame, o to je menšia pravdepodobnosť, že si všimneme nejaké chyby. Preto sú editori nevyhnutí. Taktiež ako autori nevieme byť objektívni, pokiaľ ide o náš text, aj na to treba človeka, ktorý nám povie, čo je kravina a čo nie.
    Veď ja som editorka a vo vlastnom texte mávam tiež preklepy alebo veci, ktoré som si nevšimla. Naposledy napríklad moja postava kričala na hrdinu: “Uspokoj sa!” namiesto “Upokoj sa!”. Autor sa musí vyrovnať s tým, že nikdy nebude písať dokonalo, aj keď sa o to všemožne snaží.

    A ty si asi prvý človek, ktorý napísal, že korektúry sú super. To sa ti čudujem. väčšinou je to veľmi bolestivý proces, pri ktorom sa autor musí často zbaviť aj svojich obľúbených častí. Čo však nespravíme pre dobrú knihu, nie?

    A to čakanie je vážne hrôza. Ja čakám už skoro rok a pol. Dvakrát mi posunuli vydanie a možno mi ho posunú zas. Tiež mi zmenili editora, takže zase ma čaká ďalšie, rovnaké a bolestivé škrtanie/prepisovanie. Už ma to niekedy aj štve – veď som rukopis prepisovala osem rokov -, ale stále si vravím, že to vydržím. Predsa len chcem mať v ruke vlastnú knihu. To asi motivuje každého autora.

    Inak zaujímavý článok 🙂

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s