Život v jednom dni

20180324_174512

Dobrý podvečer prajem. Rozhodla som sa sem pridať ďalšiu rubriku s mojou tvorbou a to Z dúhového zápisníka. Budú tu také úvaho-poviedky. Ako prvá tu je táto, ktorú som napísala pred nejakým časom. Sú to také krátke prózy z môjho dúhového zápisníka. Tak, ako hlása názov rubriky. A teda tentokrát to bude o živote. O tom, aký je. O tom, že človek môže byť šťastný i smutný zároveň. O strachu, i nádeji. Pretože to všetko život je. Tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. Potom mi napíšte, či chcete ďalšie krátke prózy z dúhového zápisníka. Majte sa. 🙂


Život v jednom dni

Ráno vstávame a nevieme čo očakávať od dňa, do ktorého sme sa práve zobudili. U mňa to nie je iné. Vstávam o pol siedmej, obliekam sa, snažím sa rozčesať si strapaté vlasy. Kontrolujem čas. V hrudi ma bodne strach. A potom sa usmejem, lebo musím byť v pohode. Lebo to potrebuje. Lebo to ja potrebujem.

Vychádzam z domu a zamykám. A cítim sa, akoby som na chvíľu zamkla ten strach. To, že neuvidím to trápenie. Za zvuku klopkajúcich opätkov sa vydám ulicami na autobusovú zastávku. Pocítim šťastie, voľnosť. Možno práve preto, že som odišla. Hoci len na chvíľu.

No ten strach tam aj tak je. Strach z toho, že ho uvidím znovu trpieť. I po tom, ako ma polámal, zlepil a znovu polámal. Napriek tomu mi jeho bolesť spôsobuje… bolesť. Cestou autobusom pozorujúc zelenajúce sa koruny stromov popri ceste, sa snažím upriamiť myseľ na to krásne. Na teplú kávu v mojich rukách. Na hudbu, ktorá mi znie v slúchadlách. Na vôňu knihy, ktorá leží v mojej kabelke a čaká na chvíľu, keď ju otvorím. Na zápisník, ktorý otvorím a odhalím mu dušu. Myslím na nádej.

Že mi raz znovu povie…

“Konvalinka.”

Snažím sa zo všetkých síl veriť tomu, že sa to stane znovu. Že už nebude trpieť. Upieram oči k nebu a prosím Boha, aby sa nad ním zľutoval. Aby sa nad nami všetkými zľutoval.

Pokúšam sa presvedčiť sa, že aj keď niektoré veci sú osudové a keď sa majú diať, tak sa dejú, ale verím, že práve toto také nie je.

Cítim sa zbabelá, že som ušla a zamkla to všetko.

Aj keď len na chvíľu.

Cítim sa beznocná, lebo mu neviem pomôcť.

Po čase si sadám v aleji pod koruny stromov na lavičku. V ruke zvieram kelímok s kávou a usmievam sa, lebo som ochutnala tú najlepšiu kávu na svete. Usmievam sa lebo svieti slniečko a na chvíľu sa cítim voľná.

Odpútaná od toho, že v noci trpel. Že bol zlomený. Že ulicu presvetľovali svetlá sanitky.

Usmievam sa, i keď ma strach v hrudi bodá ako ostrie noža.

Tak ako včera, dnes i možno zajtra.

Som šťastná i smutná zároveň. Ale to je život.

Ale verím, že sa raz dočkám.

A že bude lepšie.

A povie mi…

“Konvalinka.”

4 Comments on “Život v jednom dni

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: