Ambivalentné dni…?

Úprimne sa priznám, že neviem, kam sa dostanem s týmto článkom. Mám chuť proste len písať. Pred chvíľou som dopísala pár odstavcov Terezy a teraz mám chuť len tak písať o všetkom, čo cítim.

Cítim sa fakt dobre. Darí sa mne, projektu a asi aj blogu. Strašne ma teší robiť tie veci do projektu. Je za tým neskutočne veľa práce, ale baví ma to. Som šťastná, že ľudia mi píšu, že súťažia o knižky, zapájajú sa, majú chuť recenzovať knihy, poskytujú nám ich. Je to vec, s ktorou musím proste pokračovať, pretože už teraz si to nemôže dovoliť skončiť. A ani neskončí. Depresie sa mi vyhýbajú, včerajšiu neskutočne silnú chuť dorezať si zápästie som zahnala pár pohárikmi vína s maminou.

Viete, ja by som sa strašne rada vypísala, vyrozprávala a vykričala z tých vecí, ktoré sa teraz dejú a udiali. Strašne, strašne by som to chcela. No nemôžem. Jediné, čo vám môžem povedať je, že som sa opäť nechala zlomiť a opäť si ma dotyčný obmotal okolo prstu. A ja chcem aby to skončilo, snažím sa veriť, že to raz skončí, no akosi mi to nejde. Som naštvaná, smutná a plná obáv. Na druhú stranu som šťastná. Ambivalencia ako prasa.

Včera som mala záchvat plaču. A tak som si otvorila biele víno – Rulandské šedé – a naliala si. Dostala som sa do dobrej náladičky a aj keď mi ju dotyčný na záver takého škaredo-pekného-fajn-hnusného večera pokazil, bolo to fajn. A ja mám na vínko chuť znovu. Ale namiesto toho si pôjdem dať čokoládu…

To je ďalšia vec. Búchala som sa do pŕs, ako sa mi podarí krásne schudnúť po novom roku. Myslíte, že som to zase nepokazila? No jasné, že hej. Ale nech. Netrápi ma to. Dobre, trošku ma to trápi, ale teraz na to s… kašlem.

Strašne to potrebujem zo seba ešte dostať. Včera niečo vyšlo von, ale potom… Ešte sa potrebujem vyrozprávať, len ma štve, že to nemôžem napísať tu a teraz do článku. No, ak by sa našiel niekto, kto toto číta a nie je priamo z môjho okolia a tak nemá komu hovoriť klebety, tak prosím, ak máte chuť vypočuť si ma, tak sa mi ozvite na FB. Ale pochybujem, že sa taký niekto nájde. A vlastne ani neviem, prečo som to napísala, pretože to ide proti môjmu štýlu: “nebudem nikoho otravovať…” Ambivalentný introvert. Nie nadarmo sa tak nazývam.

Viem, že by to na blogu chcelo nejaký pekný seriózny článok (úvahu a tak), ale akosi na to nemám momentálne chuť.

No a ešte čosi: bola som v piatok na endokrinológii a výsledky mám pomerne v norme, akurát mám zníženú činnosť štítnej žľazy, takže som dostala lieky (paráda, lebo ich mám málo, že? 😀 ) a ešte ma hnusne dopichali tak, že vyzerám, akoby som brala nejaké drogy. Sestrička bola nie len že drzá, ale ani nevedela brať poriadne krv.

Takže potešilo.

Som šťastná, smutná, nahnevaná, pokojná, zúrivá a neviem čo ešte. A to je priveľa protichodných pocitov. Ale tak to jednoducho je.

A ja teraz budem čakať na knihy, ktoré som si objednala. Budem asi natáčať unboxing. Uvidíme ako mi to vyjde. Neviem, prečo som si kúpila ďalších sedem kníh, keď mi čítanie ide v poslednej dobe ako v lete na saniach. Však knihomoľ, no.

No a budem dúfať, že život pôjde nejako ďalej..

Majte sa krásne.

Untitled 1

Autor: Elizabeth

Som začínajúca spisovateľka, milovníčka kníh a blogovania. Mám rada tiež čaj a leňošenie pri knihe.

3 thoughts

  1. Neviem, čo ti mám napísať. Asi len dúfať, že sa to obráti na dobré 😉. Ja som sa v živote naučila brať všetko, čo mi život dá. Asi ma to naučila choroba, ktorá ma donútila prehodnotiť naozaj všetky hodnoty. A možno je to aj dobre, ktovie akým by som bola človekom.

    Liked by 1 person

  2. Tyhle protichůdné pocity dobře znám, celkově mi přijde, že lidé jsou během těch zimních měsíců mnohem více smutnější a zasmušilejší. Přeju ti, ať je brzy lépe, rozumím ti. Sama jsem napsala teď takový vážný článek a mám z toho hrozně zvláštní pocit. Vždycky po něčem takovém přemýšlím o tom, kolik lidí vlastně vůbec nezajímám. Bude líp 🙂

    LENN

    Like

  3. Ja som sa konečne teraz viacej rozčítal, čítam po ceste do práce a z práce, ak sa dá (doma nie, doma na to seriem) a celkom ma to teší. Konečne nečítam jednu knihu dva roky!
    Momentálne mňa samotného zas prepadávajú pocity totálnej prázdnoty, ale tak hlbokej a pustej, že je to na nevydržanie.
    Čo už, človek zomrieť na niečo musí.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s