To, čo ma v poslednom čase irituje

Konečne som sa rozhodla niečo nové napísať. Sviatky ubehli ako voda. Ani som si to nestihla všimnúť. Všetci tento týždeň odišli do práce, takže som doma sama. Ale cez deň je to v pohode.

Chcem dnes písať článok o tom, čo ma v poslednom čase fakt silno irituje. Je fakt, že vyzerám na pätnásť. Ba možno aj na menej. A viem, že nie som extrémne skúsená a dospelá, ale nie som malé, hlúpe a naivné dieťa. To, že mám zrakový hendikep neznamená, že mám aj mentálny hendikep. Nie som inteligentná, to o sebe dobre viem, ale viem si dať dve a dve dohromady.

Píšem to asi preto, lebo sa chcem tak trochu posťažovať a zamyslieť sa nad tým, prečo si moja rodina (okrem mamky) a okolie myslí, že som malá, a neberie mňa či moju prácu vážne. Neberú mňa vážne.

Zažívam to neskutočne často. Hovorím o projekte, o písaní o tom, čo ešte potrebujem urobiť a niektorí sa len uškŕňajú. Celý deň sa venujem práci a väčšina si proste len myslí, že sa na notebooku hrám. Hej hrám sa, jasné. A keď si beriem lieky na bolesť hlavy a hovorím, že som akási unavená, začnú sa smiať a pýtajú sa z čoho. Viem, že to je tým, že celá moja rodina pracuje fyzicky a myslia si, že proste psychická práca (viem, že to oficiálne nie je moja práca, ale ja to tak asi beriem) nie je oproti tomu nič.

Ale nie je to len o tomto. To, čo som vám teraz napísala je len niečo, čo ma štve, ale dá sa to zniesť, pretože to ich postoj chápem, ak by som bola na ich mieste v ich veku a tak.

Ale vec, ktorá ma najviac irituje, je, že ma málokto z rodiny berie ako rovnocennú bytosť a neberie ma vážne. Cítim sa potom strašne menejcenná, pretože kedykoľvek sa zapojím do konverzácie na nejakú tému, nie je môj názor braný vážne. Cítim sa menejcenná, pretože sa ku mne ľudia v rodine správajú ako k dieťaťu, ktoré nič ešte nezažilo, nemá žiadne problémy a nič ho netrápi. Opäť hovorím, že nie som absolútne dospelá a mám pred sebou ešte veľa veci, ale niečo som predsa prežila a nebolo toho málo. Mám kopu problémov tak ako každý iný.

Nie som pre nich rovnocenná. 

Uvažovala som nad tým, ako im mám dokázať, že nie som dieťa. Keď idem von maľujem sa. To som začala od nového roku, pretože som sama chcela aby som konečne lepšie vyzerala, nech idem kamkoľvek.

Alebo majú ku mne takýto postoj preto, lebo nemám nejaký vzťah a neplánujem rodinu a deti? Som preto niečo menej než oni? Alebo preto, že normálne nepracujem ako oni? Rada by som, ale nemôžem. Veľmi ma to štve, ale proste to nejde. Tak pracujem takto.

Alebo si niektorí myslia, že si neviem dať dve a dve dohromady, že si nevšímam a neregistrujem problémy rodiny. Pritom je to práve naopak. Zaznamenávam toho viac než by som sama chcela. Či je to tým, že mám 150 centimetrov? Neviem.

Som však šťastná za jednu vec. Že ma mamina berie ako dospelú a rovnocennú. Viem, som jej dieťa a vždy ma bude tak vnímať, ale dokážem sa s ňou rozprávať o všetkom. A keď hovorím o všetkom tak úplne o všetkom. Jej som sa vyrozprávala aj o tomto. Proste ona je pre mňa človek, ktorému sa môžem bez obáv vyrozprávať a tiež bez toho, že by som sa bála, že ma vysmeje.

Koniec-koncov, ona so mnou prežila celé to negatívne obdobie. Veľakrát mi utierala slzy, objímala ma, keď som mala sto chutí si ublížiť. Dávala mi pocítiť, že tu pre mňa stále je.

Možno že ma vnímajú ako dieťa aj preto, lebo nevedia čo presne som prežila, čo za tým všetko stálo. Čo som vlastne prežila, čo som cítila a ako to všetko bolelo.

Neviem čím všetkým to môže byť, ale strašne ma to irituje. Nie som najstarší človek, viem, že toho mám veľa pred sebou, ale nie som malé hlúpe decko, ktoré o živote ešte nič nevie.

Viem, že to bol skôr taký sťažovací článok, ale potrebovala som sa z toho aj vypísať, nie len vyrozprávať. Myslela som si, že po osemnástke sa to nejako zmení. Ale práve naopak.

Ja sa nechcem cítiť menejcenná, keď hovorím o svojej práci, keď som v kruhu rodiny a viem, že keď by som sa zapojila do konverzácie, tak by som bola len sklamaná z reakcií. A tak by som mala asi mlčať. Alebo neviem.

Ale irituje ma to.

Published by

Elizabeth

Som začínajúca spisovateľka, milovníčka kníh a blogovania. Mám rada tiež čaj a leňošenie pri knihe.

2 thoughts on “To, čo ma v poslednom čase irituje

  1. Neviem veru ani ja, prečo ťa neberú ako dospelú osobu. Či je to tým, že ťa videli vyrastať a stále ťa berú ako to malé dievčatko 😟Alebo tým hendikepom, že ti treba pomáhať ako malému dieťaťu 😕 A prácu ako je písanie, nikdy fyzicky pracujúci nepochopí. Veď aj mne povedia, že sa len hrajkám v robote zo zubami. Neviem?! Neviem ako ti pomôcť. Len veriť, že sa to časom zlepší. Alebo napíš nejaký bestseller a potom povieš :”tak a teraz si vás kúpim všetkých.”

    Like

  2. Ani nevíš, jak ti rozumím. Mně vychovali prarodiče a tudíž žiji s nimi a mám je moc ráda, ale tím jak jsou o tolik starší generace, tak už vše znají, vše zažili a spoustu mých problému podceňují. Psychické problémy, to je hned “to si vymýšlíš”, vlastně kdykoliv mi něco je, tak si to vymýšlím a nemá mi z čeho být špatně 😀 to samé popisuje kamarádka, které je 16. Ti starší si myslí, že mi mladí nemůžeme mít žádné problémy a že ničemu nerozumíme, to je ale blbost.

    LENN

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s