Prestala som so sebapoškodzovaním?

pexels-photo-262272Predpokladám, že to, že som trpela sebapoškodzovaním vie väčšina čitateľov, ktorí ma sledujú už nejaký ten piatok. Nie je to nič, čo by som chcela tajiť, a nie, ani to nie je nič, čím by som sa chcela naopak chváliť. Myslím si, že mnoho ľudí pred týmto problémom zatvára oči a práve preto vznikli Odtiene dúhy (ktoré uzrú svetlo sveta teraz v októbri) a preto vzniká aj Fialka, či niečo menšie ako je tento článok. Povedala som si, že v knihách, ktoré napíšem a ktoré sa dočkajú vydania, budem tento problém ponúkať čitateľovi, aby si uvedomil, že aj niečo takéto, normálnemu človeku nepochopiteľné, existuje a trpí tým množstvo ľudí.

Ja som so sebapoškodzovaním začala v novembri (listopadu) 2009. Mala som kopu problémov v rodine, škole a ešte k tomu zlomené srdce. Vtedy sa skrátka preukázalo, že akosi neviem normálne zvládať stresové situácie. Ale aby som neklamala… Hoci uvádzam, že so sepapoškodzovaním som začala práve vtedy v roku 2009, istou formou to začalo už odmalička. Ako? Nahneval ma niekto? Potajomky som si “uštedrila” pár rán päsťou do hlavy. Urobila som niečo zle? To isté. Chcela som upútať pozornosť? Tak som sa škrabala kolenom o omietku, aby som si spôsobila odreninu. Viem, že to znie pomerne bláznivo a pre mnohých je to nepochopiteľné. A ja to beriem. Ale keď to nechápete, nezatvárajte pred tým oči, akoby to neexistovalo. Ten problém tu je už dlho a treba o ňom HOVORIŤ.

V tom roku 2009 začalo také vážnejšie sebapoškodzovanie. Začala som sa rezať. Preto to považujem za taký začiatok celého toho zlého obdobia. Viac sa o tom dočítate práve v zmienených Odtieňoch dúhy. Sebapoškodzovala som sa asi… do roku 2014. Začiatkom 2015 som sa rozhodla prestať. Odvtedy to robím sporadicky. Sú obdobia, kedy to robím raz-dva krát do mesiaca, inokedy vydržím aj viac ako pol roka. Momentálne som bez toho od februára.

Nemôžem teda tvrdiť, že som úplne OK, pretože viem, že to tam stále vo mne je a čaká kedy ma môže zasiahnuť. Viem, že ak sa privalí nejaké sklamanie či viac problémov, tak to nebudem vedieť emočne zvládnuť bez žiletky. Ale budem sa snažiť. Vždy.

Takisto nemôžem povedať, že teraz je môj život bez problémov a je to pre mňa períčko. Tak to ani nikdy nebolo a myslím, že to tak ani nikdy nebude. Problémy mám stále či už tie zdravotné alebo iné. A áno, asi každý deň si spomeniem na to, aké by bolo skvelé urobiť si ešte jednu takú veľkú jazvu akú mám na pravom zápästí. Pomyslím si na to, že by sa k nej hodila ešte jedna. Ale neurobím to. Prečo? Neviem. Proste tá myšlienka príde a aj odíde.

Myslím, že za veľa vďačím novým antidepresívam (a nie, zrejme nespôsobili výpadok kreativity). Som celkom v poriadku, i keď večerným splínom sa nevyhnem. Tie prídu vždy. Pocity osamelosti sú tu tiež. A niekedy sa cítim zase strašne rozpoltene, že zároveň nemám depresiu, som na normálnom bode nálady a napriek tomu sa cítim strašne zbytočná a prázdna. Niekedy sa v sebe jednoducho nevyznám. Ale AD zrejme zatiaľ zaberajú. A možno mám skutočne tak dobré obdobie. Ale to zistíme až časom, či sa depresia ešte prejaví a či AD nezaberajú. Ale prikláňam sa skôr k tej možnosti že zaberajú.

Preto by som chcela vyzvať všetkých, ktorí si prešli sebapškodzovaním, alebo si tým len prechádzajú, aby o tom hovorili. Ostatní to síce nepochopia, ale musia vedieť, že tento problém je tu stále. Ani nemôžete vedieť kto z vašich blízkych týmto trpí.

Ja sa svojimi jazvami nechcem chváliť, ale ani sa za to nehanbím, pretože je to dôkaz, že som už niečo prežila a že som stále tu. Aj napriek emočnej labilite a nestabilite píšem tento článok a verím si, že k starým jazvám nové už nepribudnú.

Nikdy nezačínajte so sebapoškodzovaním. Je to zlá závislosť. A hoci ja sa momentálne držím, viem, že to tam stále vo mne je. A asi nikdy to neodíde. Ale záleží od toho, či tej závislosti dovolím, aby sa prejavila navonok a aby mi pomotala hlavu. A ja jej to nechcem dovoliť. Tak jej to nedovoľte ani vy, pokiaľ tým trpíte. Viem, že to nie je jednoduché, ale verte tomu, že raz to zvládnete. A zistíte, že ste vnútorne veľmi silní.

Hovorte o svojom probléme. Neduste to v sebe. Inak vás to celkom zničí. Viem o čom hovorím.

3 Comments on “Prestala som so sebapoškodzovaním?

  1. Som na teba hrdá, že si to takto zvládla. Si proste úžasná ❤️ Držím ti palce,aby to tak bolo už vždy. A ak sa ti postaví nejaká nedobrota do cesty, pošli ju za mnou, ja si to s ňou vybavím 😁

    Like

  2. Suppa, len tak ďalej ❤ Tiež sa držím. Ale nie preto, že chcem, ale že musím. Kvôli priateľovi. To je to jediné, čo ma drží ďalej od žiletky. Asi lepšie než nič, huh? Ale že on fajčí, kurňa, mu akceptujem 😀
    Inak, veľmi sa mi teraz páči vzhľad tvojho blogu. Neviem, ako dlho si šablónu ponecháš, napokon, tiež mením podchvíľou, ale vyzerá to výborne. Tak!

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: