Večerný splín ambivalentného introverta

pexels-photo-415484Cítim osamelosť. Nie som v depresii, do toho mám ďaleko, ale som trochu smutná z toho, že nemôžem písať. Osamelosť opäť zaznela v mojej duši a nemôžem ju odtiaľ dostať. Ale to je teraz jedno. Dnes chcem písať o tom, že vôbec neviem… teraz som sa zamyslela a nenapadajú mi slová, ktoré by som mohla použiť. Vôbec neviem čo robiť. Som tak rozpoltená, že neviem, ktorým smerom sa vydať.

Nedávno som tu písala, že momentálne nikoho nechcem, že nebudem hľadať, že na to kašlem. A je to asi pravda. Alebo… ja neviem. Neviem sa v sebe absolútne vyznať. Som dva protiklady v jednom a tie dva sa neustále medzi sebou hádajú. Chcela by som niekoho. Som osamelá. No na druhú stranu to prináša kopec problémov a trápenia. Alebo som už tak sebadeštruktívna, že sa chcem trápiť?

Myslím si však, že ak zostanem takáto, nikdy ma nik nebude chcieť. Sebaláska mi chýba. Väčšina toho, čo by mala tvoriť sebaláska, tvorí sebanenávisť a podceňovanie a pochybovanie a… negativizmus. A potom je tu ten protiklad – pozitívne myslenie, troška tej sebalásky a optimizmu. Neviem čo som skutočne ja, alebo či obe časti sú mnou. Ale som strašne zúfalá z toho, že sa zároveň túžim zmeniť a zároveň v tom nevidím absolútne žiadny zmysel, pretože je to proste zbytočné, alebo mi to zas až tak nevadí.

Problém je, že druhým to vadí, to, že som tučná. Vidím to. Cítim to. A ja viem, že ak sa rozhodnem s tým niečo robiť, tak by som to mala robiť kvôli sebe, ale ako sa mám presvedčiť, že to je správne? Ako vytrvať? Začnem často s plnými nádejami a chuťou a skončím s tým, že to aj tak nemá žiadny zmysel. To je tá vec, ktorú by so na sebe chcela zmeniť. Ten negativizmus je asi mojou súčasťou a to sa vo mne s pozitivizmom biť asi do konca môjho života. Je to zrejme tá… väčšia časť. Myslím.

Ale viem, že stokilového slona nikto chcieť nikdy nebude. Ja chcem aby ma mal niekto rád. Potrebujem priateľov, pretože žiadnych reálnych nemám. Potrebujem niekoho, kto mi dá pocítiť, že ma má rád takú aká som a… že so mnou vydrží všetko. Túžim sa zmeniť a dokázať ľuďom, že to dokážem a že som silná. Chcem to dokázať, aj keď asi veľmi silná nie som. To je to – chcem sa zmeniť kvôli druhým a nie kvôli sebe. Vadí mi to aká som, ale necítim, že to má nejaký zmysel. Občas mi to dokonca ani neprekáža. Otázky o zmysle nejakej činnosti ma trápia každý deň. A to nemusím mať ani depresiu. Mám problém s každodennou hygienou, pretože ak nikam nejdem, nevidím zmysel aj v takejto veci.

Chcem sa zmeniť… alebo nie?

Neviem. Neviem nič.

Dokáže vôbec človek mať rád niekoho len podľa duševných vlastností a nevšímať si jeho vzhľad? Asi ťažko. Čo mám teda so sebou robiť? Nemôžem to vydržať. To neustále hľadanie odpovede v ktorej by som si bola istá.

Teraz si nie som istá ničím. Ani tým, kto vlastne som.

Kým nájdem správnu odpoveď v ktorej si budem istá, bude zo mňa práchnivejúca kostra v hlbinách zeme v drevenej rakve. Dovtedy… dovtedy zostanem sama a len s tichou závisťou pozorovať páry vodiace sa za ruky. Chcem niekoho vo svojej blízkosti ale pochybujem, že bude niekto akceptovať to, aká som, či už sa týka môjho negativizmu či vzhľadu. A ak by sa zdanlivo niekto našiel tak aj tak odíde tak, ako všetci ostatní.

Chcem veriť, že raz sa stane zázrak a niekto taký, kto by ma akceptoval i s tým, že neviem, či sa chcem zmeniť, ale čoraz viac vo mne hlodá pocit, že sa to nikdy nestane.

Oh, toto bol veru zvláštny článok. Potrebovala som sa proste vypísať… z takého večerného splínu. Dúfam, že to neprerastie v depresiu. Ale vlastne… to by mohlo pomôcť k zažehnaniu tvorivej krízy. Vidíte? Ani v tomto neviem čo chcem.

5 Comments on “Večerný splín ambivalentného introverta

  1. Neviem, ale v poslednom čase mám aj ja pochybnosti, či už náhodou dobri ľudia nevymreli. Všetci idú väčšinou po materiálnych stránkach života. Sú ľudia s čistým srdcom len vo filmoch a knihách? Možno píšem od veci, ale ten pocit je stále silnejší.

    Like

  2. Tož vitaj v klube, drahá Elizabeth. Teda v tom splínovom. Keď bude moc smutno, tak pokojne napíš, pokecáme. Však tie pocity dobre poznám. Drž sa a neboj, vždy bude hůř… houby, lepšie 🙂

    Like

  3. Spätné upozornenie: Poďte so mnou na cestu k sebaláske – Mozaika Ticha

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: