Poviedka: Ako snežná búrka v lete

Opäť som napísala krátku poviedku. Inšpirovala som sa na stránke Writers Write a takisto som sa chcela nejako ochladiť. A snežná búrka v lete nie je zlý nápad. Mimochodom, ak vás bavia moje krátke poviedky, odporúčam čítať moje poviedky na pokračovanie na Wattpade. Publikujem tam ešte nedokončenú poviedku s názvom Mirrorria a dokončenú novelu Zatratení. Takže ak máte chuť, tak poďte čítať. 🙂

Ako snežná búrka v lete

Martina sedela na vani. Bolo horúce leto, vonku zúrili tie najväčšie horúčavy aké neboli desiatky rokov. Meteorológovia hlásili až tridsaťosem stupňov v tieni. Martina vo svojom malom bytíku mala celkom chládok. Sedela na vani v kúpeľni a obväzovala si svoje dorezané zápästie. Počiatočná úľava z vytekajúcej krvi ju prešla a teraz sa opäť nenávidela. Nenávidela sa dokonca aj za to, čo práve urobila. Keď si predstavila, že v týchto horúčavách bude musieť mať zaviazanú ruku, pocítila k samej sebe takú zúrivosť, že skoro vzala žiletku do rúk znovu. No to nemohla. Dala sľúb Andrejovi. Aj keď ten už v podstate porušila.

Andrej bol jej priateľ už takmer rok. Milovala ho, no i nenávidela práve za tieto jeho ultimáta. „Ak sa porežeš, odsťahujem sa!“ alebo „Ak si niečo urobíš, prisahám že to poviem tvojej matke.“ A ono to možno tak nevyzeralo, ale to, že to povie jej matke bola skutočne silná vyhrážka, pretože mama rovnako ako Andrej neznášala jej výkyvy nálad a cholerické správanie.

Martina si práve teraz uvedomovala, ako ho tým, že si po troch mesiacoch opäť ublížila, sklamala. Nemohla to vydržať. Nemala vôbec dôvod. Mala by byť v podstate šťastná. Študovala školu, ktorá ju bavila, mala skvelého priateľa, milujúcu rodinu, krásny, hoci maličký byt. Mala by byť šťastná. Ale nebola. Nemala v podstate žiadny dôvod na výkyvy nálad, depresie a samovražedné tendencie. Ale nenávidela sa. Možno to bolo tým. Najradšej by rozbila všetky zrkadlá v ktorých sa kedy objavila jej opálená tvár a bacuľatá postava. Neznášala sa tak veľmi, že by sa snáď každú minútu nejako ničila.

Psychiatri ju dopovali liekmi, no nič nepomáhalo. Nič nemalo absolútne žiadny zmysel. Ani jej existencia, ani jej liečba. Tak si to aspoň myslela. Andrej mal iný názor. Nevedela, či ju skutočne miloval, ale staral sa o ňu a jej výkyvy nálad bral s rezervou. Ešte si nevšimla, že by to niesol nejako veľmi ťažko. Snažil sa to všetko vydržať.

V zámke zrazu zaštrkotal kľúč a Martina sa v okamihu postavila. Spláchla toaletu, akože sa nič nedeje a s pravou rukou za chrbtom vyšla z kúpeľne, snažiac sa všemožne skryť to, čo sa stalo.

V predsieni zbadala spoteného Andreja ako si vyzúva tenisky. Zrejme si bol ako každé ráno zabehať do neďalekého parčíku. Martina si sadla v kuchyni za stôl a pravú ruku skryla pod stôl.

„Ahoj,“ pozdravil celý zadýchaný.

„Ahoj,“ usmiala sa, akoby sa nič nedialo.

Vošiel so kuchyne, napustil si pohár vody a sadol si oproti nej za vrch stola. Pohár vypil na dúšok a ústa si utrel do trička. Premeriaval si ju svojím pohľadom spoza okuliarov. Uhladil si spotené hnedé vlasy a oprel sa o stôl.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa. Opäť si utrel rukou spotené čelo.

„Nie, malo by sa?“ usmiala sa.

„Prečo skrývaš tú pravú ruku?“ zaťal do živého.

„Ja… nič neskrývam.“

„A je to tu zas,“ povzdychol si. Vstal a podišiel k nej. Jemne ju chytil za pravú ruku a keď uvidel obväzy znovu si vzdychol. Odmotal obväz a keď uvidel niekoľko hlbokých rán na jej zápästí, cúvol.

Pozrel na ňu. „Zase?“

Martina si hrýzla spodnú peru až jej praskla a objavil sa pramienok krvi. Prudko vstala a znovu si zaviazala ruku. „Vydržala som tri mesiace! To je málo? Vieš čo to vôbec je, pasovať sa s tým celý život a snažiť sa nevšímať si tú chuť ublížiť si?“

„Dala si mi sľub!“

„Viem, Andrej,“ odmlčala sa. „Ale ja už nevládzem.“

„Martina…“

„Ak chceš, môžeš odísť. Bude to bolieť, ale nedržím ťa. Viem, čo som sľúbila.“

„Neodídem od teba. Sú to len silné reči, vieš…“

„Ale ja to už neviem zniesť!“ zvolala a bežala ku dverám. Obula si sandále a vybehla von z bytu. Nepovedala nič viac, len utekala čo jej nohy stačili, aby ju už nikdy nikto v živote nenašiel.

Vedela kam ujde. Do lesa. Tam rada chodievala a chcela tam ísť aj teraz. Mala tam svoj vlastný kútik, ktorý nik nikdy nevidel. Bolo to blízko koryta rieky. Cez rieku bol spadnutý strom a ona na ňom rada sedávala. Veľa ľudí tam nechodievalo, pretože to bolo odľahlé miesto.

Keď po dlhých desiatkach minút prešla doprostred padnutého stromu, sadla si a začala plakať. Zase ho sklamala. Nedokázala to už viac vydržať. Bolelo ju to, ako sa trápil. Je to všetko jej vina. Nemala by byť na svete. Mala by zomrieť, rozmýšľala.

Nevedela, ako dlho tam sedela. Zrazu sa však začalo rapídne ochladzovať až jej začalo byť v čiernom tričku s krátkym rukávom zima. Roztriasla sa. Rozfúkal sa silný vietor a v ňom začali poletovať veľké chumáče snehu.

Vietor silnel a silnel a cez sneh vôbec nebolo vidno. Martina sa dotackala k brehu rieky a snažila sa ísť po vyšliapanej cestičke. Nevidela však poriadne ani na tú a rýchlo ju stratila z dohľadu. Všade bolo len bielo a vietor burácal v ušiach.

„Martina!“ ozvalo sa z diaľky.

„Tu s…“ vietor bol tak silný, že nedokázala ani rozprávať. Tackala sa lesom, ktorý bol ponorený do snežného pekla.

„Martina, ozvi sa!“

Martina nemohla ani poriadne kráčať. Bola tak šokovaná náhlou snežnou búrkou, že nevedela, ako sa teraz vlastne dostane z tohto lesa. Zrazu čo si zaprašťalo a pred ňu sa zvalil strom. Veľmi sa vyľakala. Nechýbalo málo a bolo by po nej.

Vzdala to a posadila sa chrbtom oproti vetru a oprela sa o kmeň stromu. Nevedela ako dlho to trvalo, kým snehová búrka ustúpila. Ale zdalo sa jej to ako večnosť. Teplota pomaly stúpala a sneh sa začal topiť. Neskôr sa teplota ustálila na príjemné letné hodnoty.

„Martina!“ ozvalo sa. Pozrela hore a nad ňou stál Andrej. Podával jej ruku. „Vďakabohu, že som ťa našiel. Myslel som, že sa ti niečo stalo.“

„Prepáč mi to,“ šepla som. „Prepáč mi, že som taká impulzívna.“

Pomohol jej vstať a nastúpiť do jeho čierneho auta. Keď nastúpil aj on, silno ju objal.

„Vieš čo?“ pozrel jej do orieškových očí. „Tvoje nálady sú ako snežná búrka. Prídu si kedy chcú aj uprostred krásneho teplého leta.“

„Asi to tak bude,“ usmiala sa. „Neodídeš odo mňa aj napriek tomu čo som urobila?“

„Nie, zostanem,“ povedal a vtisol jej bozk na čelo.

One thought on “Poviedka: Ako snežná búrka v lete

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s