Poviedka: Muž, ktorý chcel spáliť svoj život

Na Facebooku sledujem stránku Writers write a tam dávajú tuším každý deň taký obrázok že “Write about…” a včera, alebo predvčerom tam bolo niečo v zmysle: “Napíšte niečo o mužovi, ktorý chcel spáliť svoje veci.” A to ma veľmi inšpirovalo a rozhodla som sa napísať krátku poviedku. Tak nech sa vám páči! 🙂 

Muž, ktorý chcel spáliť svoj život

Kráčala som lesom. Bola jeseň, novembrový deň, ktorý bol veľmi pekný. Azúrová obloha bola tak krásna, že som sa z toho každým pohľadom rozplývala viac a viac. Bolo chladno a myslím, že ráno aj trochu mrzlo. Bolo to typické pre takýto novembrový čas. Stromy strácali listy a ja som si vychutnávala vôňu prírody.

Kráčala som lesnou cestičkou a užívala som si tieto okamihy. Chodila som takto často. Každý deň som sa zastavila v lese, aby som relaxovala a pozrela sa, ako zo stromov pomaličky opadávajú jesenné listy.

Nemohla som prísť do lesa skôr, a tak som sa tam vybrala, keď slnko už pomaličky zapadalo. Z jasného dňa sa stávalo šero a bolo to nádherné. Rozpustila som si ryšavé vlasy z vrkoča, ktorý mi ráno zaplietla mama. Vedela, že som už dosť stará na to, aby som si účes robila sama, ale ona milovala hrať sa s mojimi vlasmi, a tak som jej v tom nebránila. Napokon, bolo mi to celkom príjemné.

Ako som kráčala hlbšie do lesa, zacítila som pach spáleného papiera. Dokonca som v diaľke zbadala dym stúpajúci k tmavnúcemu nebu. Čo sa tu deje? pýtala som sa samej seba a pridala do kroku, aby som to čo najrýchlejšie zistila.

Utekala som za pachom a zišla z lesnej cestičky. Nasledovala som svoj čuch a vedela som, že som bližšie a bližšie.

V ubúdajúcom svetle som zazrela blikajúce svetlo ohňa. Blížila som sa k nemu a zbadala som, ako tam sedí chlapec, asi dvadsaťročný, tak ako ja. Aj napriek stmievaniu som videla jeho výrazné sivé oči, ktoré žiarili vo svetle ohňa. Vedľa neho som zbadala škatuľu plnú rôznych vecí. Chlapec, teda v podstate muž, niečo neustále trhal na drobné kúsky a hádzal do ohňa.

Muž si ma vôbec nevšímal. Zasnene hľadel na oheň a občas som z jeho úst začula jemné zastonanie.

„Čo to tu robíte?“ nabrala som konečne odvahu prehovoriť.

Muž sa preľakol a prebodol ma svojím pohľadom, plným smútku a bolesti.

„Pálim…“ povedal zlomeným hlasom. „… svoje staré veci.“

„Prečo, preboha?“ založila som si ruky na hrudi.

Privrel oči a zapozeral sa inam. Hľadal slová a zrejme nevedel, ako mi to vysvetliť.

„Chcem sa zbaviť svojej minulosti a možno potom…“ nedokončil.

„Ste v poriadku?“ spýtala som sa s nepokojom v hlase.

„Áno, som okej, nerobte si starosti a choďte ďalej.“

„Neverím vám ani slovo,“ priznala som. Urobila som pomaly krok vpred, potom ďalší a prisadla som si k nemu. Oheň blikotal a napriek smutnej atmosfére, ktoré okolo seba muž šíril, sa mi to páčilo.

„Mrzí ma to,“ zašepkal.

„Čo?“

„Že vám tu kazím vzduch,“ povedal so zaťatými zubami.

„Prestaňte,“ riekla som. „Ako sa voláte?“

„Martin.“

„Ja som Eleonóra.“

Martin mykol plecom a vybral zo škatule sklenenú guľôčku so stromami vo vnútri. Zatriasol ňou a v guľôčke začalo snežiť. Vzdychol si a hodil to do ohňa.

„Prečo ste to urobili?“

Pripomína mi to moju celoživotnú lásku,“ zamyslel sa. „Teda bývalú celoživotnú lásku.“

„Čo všetko v tej škatuli máte?“

„Všetko. Zavrel som svoj život do škatule a teraz sa ho chystám spáliť. Všetok.“

Siahla som do škatule, ktorá bola položená medzi nami a vybrala z nej jednu fotografiu. Bola na nej dievčina o niečo mladšia odo mňa. Mala hnedé vlasy a veľmi krásne, veselé oči. „To bola vaša… ehm, láska?“

Pozrel očkom na fotografiu, ktorá sa jemne leskla vo svetle ohňa. Prikývol a vytrhol mi ju z rúk. Zapozeral sa na ňu a potom ju roztrhal a hodil do tlejúcich plameňov.

„Prepáčte,“ riekla som zahanbene.

„Ale to nič. To je v poriadku.“ Vybral zo škatule vlnený sveter. Bol tmavý a vyzeral byť aj jemný na dotyk. Šmaril ho do plameňov. „Ten mi kedysi uštrikovala. Kamarátili sme sa od základnej školy, asi od štvrtej triedy. Bola vždy úžasná, len ja som bol vždy nemehlo. Ale ona ma mala i tak rada. Až nakoniec som spackal aj svoj najlepší vzťah, čo som kedy mal.“

„Hm,“ nezmohla som sa na slová.

„Tak som sa rozhodol všetko zničiť. Nemám už nič. Nič nemá pre mňa zmysel. Všetkým zmyslom, ktorý som kedy mal, bola ona. A teraz ma nenávidí.“

„Čo sa medzi vami stalo?“

„Neviem či to mám povedať vám, keď… ste v podstate cudzí človek…“

„Chápem,“ prikývla som a zberala sa na odchod. Keď o tom nechcel rozprávať, nechcela som mu pridávať smútok.

„Nie, počkajte, chcem vám to povedať. Aj tak mi to už môže byť jedno.“ Ignorovala som jeho poznámku o tom, že mu to môže byť jedno a znovu som si sadla vedľa neho a jeho škatule ešte vždy plnej rôznymi vecami. Zrejme to bolo všetko, čo mu ju pripomínalo.

„Mám nejakú psychickú poruchu. Netuším čo to je zač, ale ona to nevedela zniesť. Vykričala mi, že si so mnou prežila kopec bolesti, i keď som si vždy myslel, že je šťastná. A povedala mi, že so mnou nechce zostať, pretože si myslí, že som psychopat.

Odišiel som zo školy po tom, ako som sa dorezal na školských toaletách. Chceli ma odviezť na psychiatriu, ale ja som si vzal všetky tieto veci a zmizol som sem.“

„Aha, to ma mrzí,“ povedala som do zvuku praskajúceho ohňa.

„Nezľakli ste sa ma teraz, či?“

„Ale nie,“ pokrútila som hlavou. „Študujem psychológiu.“

„To je skvelé. Keď vyštudujete, rád budem chodiť k vám.“ Zamyslel sa a dodal: „Ak ma ešte niekto vôbec dokáže zachrániť…“

„Nehovorte tak. Všetko sa dá do poriadku, určite. A myslím, že bude lepšie, ak začnete chodiť ku psychológovi. Pomôže vám.“

„Mne už nepomôže nik.“ Vstal, vzal škatuľu a celú ju prevrhol do ohňa. Plamene stúpali čoraz vyššie.

Otočil sa ku mne a v očiach sa mu zalesklo. „Zbohom, Eleonóra. Dobre sa mi s vami rozprávalo. Škoda, že musím odísť.“

 „Nie, nie, nie, nie!“ okamžite som vstala a chytila ho za ruky. „Zostaň, prosím. Všetko sa dá do poriadku. Pomôžem ti!“

„Ja musím odísť. Nemám tu prečo žiť.“

„Ale ja nedopustím, aby si to urobil. Dovoľ mi ukázať ti, že život môže byť krásny!“ zvolala som.

„Kedy sme si začali tykať?“

„To je jedno. Ver mi. Cítim, že dnes nezomrieš. Chcem ti pomôcť.“

„Pomôžeš mi tým, že ma necháš ísť.“ Vytrhol si ruky z mojich dlaní a pobral sa k ohňu. Ešte sa otočil ku mne. „Ale si naozaj krásna žena. A vyžaruje z teba čosi nádherné. Budeš skvelá psychologička.“

„Tak mi dovoľ dokázať ti, že ti môžem pomôcť. Ak zostaneš tu, ukážem ti, že spolu môžeme zvládnuť všetko. Ja viem že ti tvoja láska ublížila, ale ja taká nie som. A viem, že sa poznáme ani nie hodinu, ale cítim, že potrebuješ vedieť, že tu pri tebe niekto bude. A ja sa na to podujmem.“

„Vážne? To by si urobila?“

Zrýchlene som dýchala a snažila som sa zo všetkých síl upokojiť seba a odvrátiť Martina od nebezpečenstva. „Áno. To by som urobila.“

„Ale…“ nedokončil. „Nevykašleš sa na mňa keď sa nechám odviezť do nemocnice? Uvidíme sa potom ešte niekedy?“

„Samozrejme.“

Martin po dlhej chvíli mlčania odstúpil od plameňov a ja som ho jemne objala. Odviezli ho nakoniec na psychiatrické oddelenie.

Keď som ho pred tým videla naposledy, povedal mi: „Vieš, že ťa budem asi za to, že si mi zachránila môj život, nenávidieť?“

„Viem,“ odpovedala som. „Ale verím, že raz budeš rád.“

Po tom, ako sme sa videli pred tým, než ho odviezli, som za ním chodila veľmi často. Zblížili sme sa a ja som získala skvelého priateľa, i keď trochu psychotického. A on mi nakoniec bol predsa len vďačný.

4 thoughts on “Poviedka: Muž, ktorý chcel spáliť svoj život

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s