Priveľa osamelosti

Rozhodla som sa, že si dám so starým blogom pauzu a vyskúšam blogovať tu. Uvidíme, ako sa mi tu bude dariť a či ma to presvedčí o tom, že si tu založím neskôr vlastnú doménu. Inak sa mi to tu veľmi páči, krásny design a všetko. Za skúšku mi nik facku nedá a myslím, že by to bol opäť celkom dobrý posun. Ak sa nakoniec skutočne presuniem na vlastnú doménu. 

Opäť píšem občasník, aj keď mám v pláne niekoľko nápadov na články, nič z toho sa mi nejako nechce písať, skôr mám chuť písať o tom, ako sa cítim, čo prežívam a podobné veci.

A ako sa cítim teraz? Neskutočne osamelo. Vždy som bola taká, že ja nikoho nepotrebujem, vystačím si sama, zvládnem to sama. Teda zvládať to musím tak či tak sama, ale niekoho potrebujem. Nemám ani len najlepšiu kamarátku. Okej, viem, že to vyznelo ako strašná sebaľútosť, som si toho patrične vedomá, ale je to proste tak. Nemôžem si klamať, nemám proste nikoho okrem mamky a ocina. A ich nechcem zaťažovať. Majú predsa svojich problémov dosť, načo im pridávať ešte tie moje.

Problém je u mňa v tom, že nechcem nikoho otravovať, preto nikomu nepíšem, pretože viem, že všetci majú svojich najlepších priateľov a ja budem vždy len piatym kolesom na voze. Rada by som napísala niekomu, kto by mi mohol rozumieť v tom, čo prežívam, ale aj oni majú svoje problémy a ja sa nechcem vnucovať. Viem, že to je asi zle, mať takýto postoj, že by som mala niečo robiť, aj ja, ale ja sa cez toto proste neviem preniesť. Som tak zvyknutá.

Možno by som aj mohla mať jednu kamarátku, ktorá sa občas správa veľmi prívetivo a občas prejaví o moju zbytočnú existenciu nejaký ten záujem, ale to je tak raz za mesiac a potom som opäť tam, kde som bola. Ak by to mala byť najlepšia kamarátka, tak by sme spolu mali tráviť viac času a mala by som jej dokázať napísať čokoľvek. Lenže to tak nie je.

A tak som tu. Osamelá ako kôl v plote. Bojím sa, že budem navždy takto osamelá. Možno to je môj osud. A možno to ani nebude trvať dlho a…

Život je nanič. Mám chuť so všetkým seknúť, vykašľať sa na projekt, na YT kanál, na všetko. Ale to budem na tom ešte horšie, než som. Asi… Nemôžem to urobiť. Nemôžem ľudí sklamať. Všetci do projektu vkladajú nádej, že budem propagovať slovenských autorov, a tak to musím plniť. Nemôžem sa na to vykašľať.

Ale toto už dlho nevydržím, mám pocit.

Musím…

Published by

Elizabeth

Som začínajúca spisovateľka, milovníčka kníh a blogovania. Mám rada tiež čaj a leňošenie pri knihe.

9 thoughts on “Priveľa osamelosti

  1. Ja viem,že si osamelá. Vidím to každý deň a aj nad tým stále rozmýšľam. Ale ver tomu,že to tak nebude navždy. Nájdeš spriaznenú dušu,buď trpezlivá. Možno ti to príde ako klišé, frázy, ktoré hovorí každý, ale ja to tak cítim v srdci ❤ ❤ ❤

    Liked by 1 person

  2. Eliz, tiez som osamela, prisla som teraz aj o priatela, s matkou si nerozumiem, s bratmi sa vacsinou skor ignorujeme a byvam teraz v podstate sama. Stve ma to, ta osamelost, nie ze nie, jediny clovek, ktoremu sa da vykecat, je psychologicka. Nuz ale co, treba sa nejak naucit fungovat hlavne sama so sebou, pretoze kazdy skor ci neskor opusti (a tym teraz nemyslim, ze umrie), ale so sebou si stale, treba to vydrzat. Myslim, ze na tu samotu sa zvyknut da, drzim palce.

    Like

      1. Tak buď by som došla ja, len neviem, či by ma niekto pustil (mám 25, ale to nevadí, však pýtať sa treba 😀 ), alebo by som ťa počkala a šli by sme si niekam sadnúť a pokecať 🙂

        Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s