Ako sme uviedli knihu “Slovo je nádych” do predaja

Screenshot_2016-12-05-08-48-55Včera bol jeden z najlepších večerov v mojom živote. Ak nie ten úplne najlepší. Prečo? Pretože som sa zúčastnila prvého čítania knihy Slovo je nádych a uvedenia tejto zbierky básní do predaja. A nie ako divák, ale ako autorka a v podstate hlavný bod večera, i keď to vyznie trochu… divne. A celé to bolo úžasné.

Ale začnime pekne krásne od začiatku. Keď prišla mamka z práce, začali sme sa chystať, pretože sme mali odvoz vybavený na pol štvrtú. Zamotali sa mi do toho ešte nejaké opletačky, takže sme prišli do knižnice až o štvrť na päť. Nikde nikoho nebolo, boli sme prví.

Došlo nám, že budeme trošku meškať, ale nikomu to nevadilo a všetci sme sa tešili, čo bude nasledovať. Miestnosť, kde sa to udialo nebola veľmi veľká, ale v pohode sa tam vopchalo tých pár ľudí čo tam bolo. No ono to vlastne ani nebolo pár. Osobne som predpokladala, že tam príde menej ako desať ľudí, ale bolo ich tam viac, bolo ich tam asi pätnásť, ba možno o čosi viac. To ma fakt potešilo, aj keď som bola v strašnom strese.

Ja s vydavateľkou – Denisou Kancírovou – sme sedeli za stolom oproti všetkým ľuďom. Pred nami boli rozložené naše hudobníčky Táňa Danková a Ivona Nagyová. Všetci boli pripravení, ticho sedeli, keď sa v miestnosti rozozvučali tóny klavíra na začiatku piesne Odtrhnutá. Áno, dievčatá zhudobnili moje básne. Bolo to tak nádherné, že mi behal mráz po chrbte a skutočne som mala zimomriavky. A myslím, že som nebola jediná. Ku klavíru sa pridala aj gitara a spev a bolo to nádherné.

Po prvej piesni sa Denisa pustila do predstavenia vydavateľstva a mňa. Robila so mnou vlastne rozhovor. Pýtala sa na projekt Podporujme slovenských autorov a hovorila o mne a o knihe.

Potom zaznela ďalšia pieseň – Bezcitná – opäť moja báseň, ale zhudobnená. Opäť sa spustili zimomriavky, nektorí zo zúčastnených plakali (nečudujem sa, aj ja som mala slzy v očiach, ale zahnala som ich kvôli mejkapu :D) a potom sme pokračovali v našom rozhovore.

Tentokrát to bolo o mojich plánoch v literatúre, o plánoch v projekte. Denisa zmienila aj moju novinku čo je natáčanie knižných videí. Rozprávali sme sa o zbierke básní, o tom, prečo sú tam tri časti, čo tieto časti opisujú, čo chystám a podobne.

Mimochodom, zabudla som spomenúť, že zo začiatku nás natáčal i pán zo skalickej televízie, ktorý so mnou vraj chce urobiť rozhovor, čo ma neskutočne teší a vôbec som niečo také nečakala.

Nasledovala zhudobnená báseň Možno. A po nej hudobníčky zarecitovali tri básne zo zbierky. Bolo to nádherné a bolo to celkom iné počuť recitovať svoje básne niekoho iného než seba samú. Takisto som nespomenula to, že moje odpovede boli trošku divné, pretože som od stresu nevedela, čo rozprávam a tak moja odpoveď niekedy vyzerala ako keby som pochádzala z Maďarska. 😀 Dievčatám sa však darilo odrecitovať to nádherne. Porozprávali sme sa aj o ilustráciách a o tom, ako vznikali.

Po zaspievanej básni Papierová sme sa presunuli k hlavnému bodu programu. Bola som vyzvaná, aby som prečítala svoju najobľúbenejšiu časť. Bola to pre mňa báseň Rovnováha vesmíru. A tak som ju celú prečítala i keď s chybami. Stres, čo vám poviem. Povedala som o nej prečo je moja najobľúbenejšia a potom to začalo.

Slávnostne som s venovaním podpísala výtlačok a pred zrakmi všetkých ostatných ho odovzdala zástupkyni knižnice. Nakoniec zaznela posledná báseň v tónoch – Rubíny života. Potom mali priestor zúčastnení, aby mi položili nejakú otázku.

Dostala so od Denisy nádhernú červenú ružu a mohlo sa prejsť k autogramiádke. Kopec ľudí sa nahrnula k Denise, aby si mohli kúpiť knihu a potom sa nahrnuli všetci pred môj stôl. A začalo podpisovanie, gratulovanie a veľmi milé slová. Od mamky som dostala kyticu ruží. Podával sa tradičný Skalický trdelník, z ktorého som si nestihla ani uchmatnúť ( 😀 ) a podpisovala som a podpisovala.

Dostala som pozvanie na ďalšie posedenie tentoraz do strednej školy kam som chodila a profesori so spolužiačkami, ktorí prišli sa so mnou vyfotili. Rozprávala som sa s milými ľuďmi z knižnice a dohodla sa, že dám vedieť, kedy sa tam budem chystať kvôli tomu rozhovoru.

A po čítaní sme všetci, ktorí šli so mnou z domu, zakotvili v peknej kaviarni v Skalici na pohári teplého kapučína a pri poháriku vína. Skrátka dokonalý, úžasný večer. Všetkým, ktorí tam boli som neskutočne vďačná a hádam sa budeme môcť stretnúť aj na ďalších mojich akciách.

Stres si vybral svoju daň a doma som ľahla do postele a ani neviem ako som zaspala.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: