Naprieč mojimi myšlienkami

pexels-photo-289998Som šťastná. Na hladine. Čím hlbšie idete, tým prázdnejšia som. Na dne mojej duševnej rieky je množstvo veľkých balvanov. Niekedy sa niektoré z ničoho nič zdvihnú a roztrhnú hladinu môjho šťastia. Tie balvany sú takisto pripomienkou prázdnoty, ktorá sa dotýka mojich ryhami posiatych predlaktí.

Prázdnota je balvan, ktorý roztrhne hladinu môjho šťastia…

Držím sa na tej hladine. Ale balvany do mňa aj narážajú. Občas sa ponorím, no vždy sa mi podarí vytiahnuť sa na hladinu. Aspoň zatiaľ.

Večer si líham do postele s tým, že som prázdna. Ráno sa zobúdzam a som ako znovuzrodená. Viem, že včera bolo včera a nemusí tak byť i dnes. Preto akoby zabúdam na to, čo nosím vnútri, na to, čo sa skrýva za iskrami šťastia v mojich očiach a za úsmevom. Ale je pravda, že o tej prázdnote netuším, keď sa usmievam, alebo keď dokonca plačem od smiechu. Zistím to, až keď tie pomyselné balvany narušia vodnú hladinu mojej spokojnosti a optimizmu.

Po večeroch sa márne snažím zaplniť prázdnotu jedlom.

Dúfam však, že niekde medzi dnom a hladinou musí byť miesto, kde je rovnováha medzi šťastím a prázdnotou. Ak také niečo existuje. Alebo hádam raz… nájdem spôsob, ako zaplniť tú prázdnotu tým správnym spôsobom.

Možno tuším, čo sú dôvody mojej prázdnoty. Aj keď sa trochu bojím pripustiť si to. Bojím sa pripustiť si, že nikdy nespoznám človeka, ktorý by mi mohol pomôcť pozrieť sa na seba ako na vyrovnanú osobu, ktorý by mohol zaplniť prázdno.

Možno sa to skutočne nikdy nestane.

Ale pokúšam sa zo všetkých síl veriť, že áno. Raz musí predsa aj tú najväčšiu temnotu preťať svetlo.

Musí.

Takisto sa bojím pripustiť si, že ja sama som si dôvodom tej prázdnoty. To aká som. To, že sa snažím zmeniť, ale nemám silnú vôľu. To že neviem, či stojím o zmenu a že ju chcem dosiahnuť kvôli iným.

Ach. Asi to tak bude. Sama som si problémom. Sama som si prázdnotou.

Hádam raz pretnem pomyselný uzol samej seba.

Ak je to teda správne, čo netuším.

Minulosť som sa naučila akceptovať. Som vyrovnanejšia než pre tromi rokmi. Ale i tak…

Niečo je ešte vždy zle.

A raz.. Raz, sakra, musím prísť na to, čo.

Musím. 

Liebster tag

pexels-photo-267569Včera som zistila, že som bola nominovaná do Liebster tagu od Andrey, ktorú nájdete na stránkach vysvobozena.cz. Prišlo mi to vhod, pretože som akurát uvažovala nad tým, čo by som mohla zverejniť.

O čo vlastne ide? Je to v podstate tag. Dostanete od toho, kto vás nominoval desať otázok a vy musíte zas vymyslieť ďalších desať otázok a nominovať ďalších blogerov. Slúži to vraj na propagáciu menších blogov a blogerov. A podľa mňa je to fajn, tak sa do toho poďme pustiť. 🙂

Tu je desať otázok, ktoré som dostala.

  1. Ktorý film ťa naposledy rozosmial?

Eh, film som nevidela dlho, skôr momentálne sledujem seriály. A naposledy ma rozosmiali Simpsonovci. Milujem ten seriál, niektoré diely môžem pozerať aj dokola, stále sa na tom dobre bavím. Ale ak by som mala uviesť film, tak možno viete, že sú aj Simpsonovci vo filme. Nevidela som ho síce už veľmi dlho, ale tuším, že to bol posledný film, ktorý som naposledy videla.

2. Keby ti mal vyjsť tvoj školský sen o povolaní alebo smerovaní, čo by z teba bolo?

To bolo rozmanité. Ale myslím, že najdlhšie ma na strednej držala psychologička. Strašne som si verila, že to budem môcť robiť, ale potom mi došlo, že to nie je moja cesta. Až ku koncu strednej som sa najviac prikláňala k svojmu spisovateľskému snu.

3. Čo ti naposledy urobilo radosť?

Strašná kopa vecí! 😀 Včera moje nové tričko, sviečka, predtým Bibliotéka, príchod mojej knižky.

4. Keby si si mala mäso obstarávať úplne sama, zvládla by si zabíjať králikov a podobne, alebo by si bola vegetarián?

Em… asi by som bola vegetarián, pretože by som to nedokázala. Ak by som sa živila nejakým hmyzom, tak by som to bola schopná zabíjať, ale králika či sliepku? Uf, to teda nie. To by som nedala.

5. Čo je tvojou najsilnejšou stránkou?

Asi empatia. Ale aj to je niekedy na škodu. A vlastne aj kvôli tomu by som asi nemohla robiť psychologičku. A možno by sem niektorí z môjho okolia mohli dosadiť inteligenciu, ale… popravde nie som inteligentná. 😀

6. Je nejaká vec, ktorú by si u seba na blogu chcela vylepšiť, ale stále to pokrivkáva? 

Samozrejme že je! Chcem si viac dávať pozor na pravopis. V poslednom čase si všímam, že mi to akosi pokrivkáva… A chcela by som byť viac aktívna na sociálnych sieťach – teda na facebookovej stránke blogu. No… a ešte jedna vec. Vydržať aspoň dva mesiace s jedným dizajnom. 😀

7. Čo ťa na blogovaní najviac vytáča?

Keď dlho pracujem na nejakom článku a po publikovaní ho nikto nekomentuje! Chvalabohu fázu blog.cz a “Dáš mi prosím hlas sem?” mám už za sebou, takže asi len toto…

8. Matika a fyzika, alebo čeština (v mojom prípade slovenčina) a jazyk?

Tak tu to mám jasné ako facka. Slovenčina a jazyk. Aj keď v angličtine či nemčine nie som bohvieako dobrá.

9. Bez čoho sa neobídeš? 

Bez blogu, internetu, dobrého čaju a bez Lakyho. 🙂

10. V ktorom filme by si najradšej žila?

Aj keď viem, že to čo chcem napísať, je v prvom rade knižný svet, ale natočili podľa toho filmy, takže to tak nechávam: vo svete z Harryho Pottera. Ten svet je proste nádherný a chcela by som žiť v tom svete, ktorý bol zachytený vo filmoch aj v knihách od J. K. Rowlingovej. 🙂

Okej, ďakujem za otázky a teraz sa môžeme presunúť k tým mojim. 

  1. Ktorý žáner kníh/filmov je tvoj najobľúbenejší?
  2. Ak by si na sebe mohla niečo zmeniť, čo by to bolo?
  3. Zima alebo leto?
  4. Vieš si predstaviť život bez blogu?
  5. Máš rada umenie (v akejkoľvek forme)?
  6. Aké je tvoje vysnené povolanie?
  7. Čo sa ti naposledy snívalo?
  8. Je niečo, čo by si sa chcela naučiť?
  9. Dokázala by si žiť bez internetu?
  10. Čo by si chcela vo svete zmeniť, ak by sa dalo?

A nominujem…:

Ta Perfektní

Nikol Seven

Majte sa krásne! 🙂

Ciel splnený! Bibliotéka 2017

23517483_1971439353076931_8134324542703107861_nV návštevu Bibliotéky som dúfala už veľmi dlho. Ale keď som sa zapájala do Martinus Ceny Fantázie, tak som začala viac veriť, že sa tam dostanem. Ehm, súťaž u mňa nedopadla vôbec slávne, ale na tom teraz v konečnom dôsledku nezáleží. Potom, keď sa ma vydavateľka pýtala, či neprídem, automaticky som povedala, že sa do Bratislavy nedostanem. Kvôli svojmu hendikepu nemôžem sama cestovať tak ďaleko a nemyslela som si, že niekto z rodiny bude chcieť ísť so mnou.

Nakoniec sa spôsob našiel. Mamina sa ponúkla, že ide so mnou, pretože aj ona miluje knihy tak ako ja. A tak sme včera šli na Bibliotéku! Cesta bola síce dlhá, ale to nevadí. Obe sme sa celkom tešili.

bolo tam neskutočne veľa ľudí, čo som aj očakávala. Snažila som sa to nejako prehrýzť, pretože ja veľmi nemám rada zaplnené priestory. Ale povedala som si, že to nejako vydržím, predsa to nie je len tak nejaká akcia. Je to Bibliotéka! A tak som zaťala zuby a radovala som sa s toho množstva kníh vôkol mňa.

Po chvíli ako sme prišli ma zastavila milá blogerka Sima z Only in dreams. Pochválila moje knižné videá. A mňa to tak zamrzelo, že som už takú dlhú dobu nič nenatočila. Ale bola to prvá vec, ktorá ma namotivovala k tomu, aby som znovu natočila video. Ale o tom až trošku neskôr.

Naša trojčlenná skupinka sa rozdelila a my s maminou sme šli svojou cestou a vydavateľka svojou. Najprv sme sa zastavili v Slovarte, kde bolo asi najviac ľudí. Ale stretla som moju asi najobľúbenejšiu slovenskú autorku Miroslavu Varáčkovú. Akurát som mala v rukách jej novú knihu Drž ma keď padám, ktorú som sa chystala kúpiť. Dohodli sme sa, že by mi mohla podpísať výtlačok, keď vyjdeme zo Slovartu, ale potom sme sa už nestretli. 😦

A ako naschvál, besedy, na ktorých som chcela najviac byť, boli až večer, keď som ja už bola doma. Stihla som akurát besedu s Knižným klubom Paľikerav. Recenzentky recitovali krásne básne až som mala zimomriavky.

Predtým sme skočili do Ikaru, do Albatros Media, neminuli sme ani stánok Elistu a stánok so zľavnenými knihami. Bola tam skvelá atmosféra a bolo cítiť vôňu kníh.

Samozrejme som si aj nejaké knihy odniesla. Konkrétne 11. Ale kúpila som si len 9. Dve som dostala v Ikare zadarmo. Odniesla som si napríklad dve knihy od spomínanej Mirky Varáčkovej (Drž ma keď padám a Prežila som svet), Lov na nevestu, Da Vinciho kód, Mengeleho dievča, Klamárov, Sherlocka od Grahama Moorea, Tak padne náš svet a Kam zmizla Aljaška.

Na konci sme sa rozprávali o tom, že by si to zaslúžilo nejaké video a mňa to strašne motivovalo a uvedomila som si, že mi natáčanie videí celkom chýba. Aj keď mám teraz čitateľskú krízu, mám čo odovzdávať o knihách a rada by som sa k tomu vrátila.

A tak dnes vzniklo po dlhej dobe nové video. Našla som si nejaký strihací program na Obchod play a aby som dala preč vodotlač, zaplatila som si mesačné predplatné. Tak uvidíme.

Bolo to včera úžasné a dúfam, že pôjdem aj o rok. Veľmi som si včerajšok užila.

A zajtra… fotenie! Dúfam, že vyjde. 🙂

Život je nevyspytateľný… (narodeninový výkec)

23319523_1970602256493974_952399495723203787_nPokračujem v mojej zabehnutej blogovej tradícií. Vždy na moje narodeniny píšem taký vykecávací článok o všetkom, čo sa za ten rok, ktorý ubehol, zmenilo. Nechcem to vynechať ani tento rok a na tomto blogu. Som si plne vedomá toho, že posledné tri roky tento článok píšem každý na inom blogu. 8. novembra minulého roku som sa z in-my-black-dreams sťahovala na blogspot. Bol síce fajn, ale ako sa zmenil môj život, aj ja som chcela byť konečne na vlastnom. Chcela som sa posunúť na ten najvyšší level, ktorý bol pre mňa vlastná doména. A musím s nadšením priznať, že Wodpress.com mi vyhovuje perfektne. Akurát sa furt neviem rozhodnúť akú šablónu si nechať. 😀 A to je pre mňa typické, ak sledujete aj moje staršie blogy…

Dnes mám dvadsaťdva. Fú, neskutočne to letí. Včera to bolo sedem rokov, odkedy som začala blogovať. Wau.

A čo sa za posledný rok zmenilo? Vydala som svoju druhú knihu s názvom Odtiene dúhy. Absolvovala som svoje prvé čítanie, ktoré bolo úplne úžasné. Som na invalidnom dôchodku, čo mi umožnilo zmeniť svoju izbu. Som v celkom dobrom psychickom stave a asi za to vďačím novým antidepresívam. Naučila som sa prijať svoju minulosť a neotáčať sa za ňou. A ak, tak len na to dobré, čo sa stalo. To je aj podstatná myšlienka v knihe Odtiene dúhy. Prijať svoju minulosť. Nezmením ju. Bude za mnou stáť ako môj vlastný tieň. Ale nestojí mi za to, aby som sa otáčala. Je v nej mnoho zlých okamihov a už len preto sa za ňou nebudem obzerať. Pozerám dopredu.

Naučila som sa tešiť z maličkostí. Byť šťastná za čokoľvek čo mi život prinesie. Zlé obdobia boli a aj budú, ale treba si užívať tie pozitívne chvíle. Pretože život je nevyspytateľný. Nemôžete si ho naplánovať. Môžete len snívať a svoje sny si plniť. Alebo svoje ciele.

Takisto som sa naučila si práve svoje ciele plniť. Veriť tomu, že sta stanú a že to dokážem. Stále mám o sebe pochybnosti, ale učím sa veriť aj samej sebe. A… trochu sa to bojím napísať, aby sa to nepokazilo, ale… teraz som asi… šťastná. Po dlhých rokoch plných depresií, menejcennosti, smútku, úzkostí, hnevu, nenávisti a bolesti. Po tom dlhom čase som rada, že dýcham, žijem a užívam si to.

Učím sa užívať si to.

Nemôžem povedať, že môj život je teraz bezproblémový. Ale namiesto toho negatívneho sa snažím myslieť na to pozitívne. Každý deň zvádzam boj s tou mojou negatívnou polovicou, ktorá ma chce donútiť myslieť negatívne. Hádam sa s ňou a darí sa mi to zatiaľ vyhrávať.

Prirodzene, ani tento rok sa mi nevyhli depresie. Ale nejako som to zvládla. Vždy som sa snažila nepočúvať ten dotieravý hlas v hlave, ktorý mi hovoril, aby som skončila svoju podľa neho biednu existenciu. A podarilo sa mi to. Neskončila som na psychiatrii. A žijem. Bolo aj pár nových rán na zápästí či na nohe. Ale tie sa zahojili. A aj moje slzy vyschli.

Tak trochu si dávam plány a ciele do budúcnosti aby som sa mala na čo tešiť a nemyslela na to depresívne. Teším sa na sobotu, pretože idem na Bibliotéku. Teším sa na Poetický advent. Na pondelkové fotenie. A tieto maličkosti mi pomáhajú ísť ďalej vtedy, keď príde môj typický večerný splín.

Život sa mení. Ja som sa trochu zmenila. A som za to rada. Veľmi.

A hoci som sa dva krát pokúšala zomrieť, teraz som celkom rada, že žijem. 🙂

Na čo sa teším a čo chystám?

pexels-photo-355302November u mňa nezačal príliš pozitívne, pretože môjmu ocinovi bolo zle a tak ma to veľmi trápilo, bola tu celkom smutná atmosféra aj napriek tomu, že ja som mala celkom dobrú náladu, ktorá bola prerušovaná strachom oňho.

Ale dúfam, že to máme už za sebou a už sa budú diať len pozitívne veci. Je to pomerne nabité, i keď vám to tak nemusí pripadať. Najviac sa teším na príchod Odtieňov dúhy do mojej vlastnej knižnice. To by sa mohlo splniť na budúci týždeň po tomto víkende. V pondelok idem k psychiatričke, predpokladám, že u nej dlho nebudem, pretože je všetko relatívne v poriadku. Až na tie večerné splíny. Do knižnice asi nepôjdem, pretože momentálne sa brodím čitateľskou krízou a mám doma kopec kníh, ktoré chcem prečítať.

V utorok vyšlem maminu do Foto štúdia, aby mi dohodla fotenie čo najskôr. Potrebujem nejakú normálnu fotku na svoj profil autorky a aj kvôli jednej veci, ktorú vám spomeniem neskôr. Ja sa rada fotím (eh, to vyznelo narcisticky), ale nikdy neurobím tak dobrú fotku ako profesionál. Teším sa na to a dúfam, že tam budem vyzerať lepšie ako na fotkách na tablo. Fakt veľmi dúfam.

Vo štvrtok mám narodeniny (22) a takisto idem do Holíča, kúpiť si nejaké normálne topánky. Nedávno som si totiž kupovala jedny fakt pekné, ale strašne, strašne ma z nich bolia nohy. A tak ich bude nosiť mamina. Hlavný dôvod je ten, že budú príležitosti pri ktorých potrebujem byť elegantne oblečená a hoci mám krásne topánky, ktoré sa hodia k bordovému kardiganu, nie sú elegantné.

Jedným z tých dôvodov je niečo úžasné, čo dúfam, že vyjde. Veľmi mi na tom záleží. Je totiž zatiaľ možné, že pôjdem 11. 11. teda v sobotu na knižný veľtrh do Bratislavy. Teda na Bibliotéku. Aaaa, yay! Strašne dúfam, že to vyjde! Zatiaľ všetci doma súhlasia, mamina chce ísť so mnou. Platím si to sama, takže to je okej. Je dokonca možné, že pôjdem autom. Ale na tom mi tak nezáleží. Som dohodnutá s vydavateľkou, že by sme sa tam mohli stretnúť. A ja by som mohla spoznať kopu ľudí – či už autorov, alebo aj blogerov. Je to skvelá príležitosť.

Druhý dôvod je, že 29. 11. som bola pozvaná do Holíča na Poetický advent a mám tam vystúpiť so svojou tvorbou. Čiže si nachystám zopár básní a prečítam ich tam. Budem musieť cvičiť, aby som sa nezakoktala a nepokazila tým dojem z celej básne. Teším sa, i keď viem, že budem mať trému. Preto potrebujem aj nejakú normálnu fotografiu a musím si napísať krátky životopis. Myslím, že akcia je aj pre verejnosť, takže sa môžete zúčastniť aj vy! 🙂

A ešte k tomu sa neskutočne teším na Vianoce (už som si dokonca spievala aj vianočné piesne) a rozhodla som sa, že vyzdobím dom a postarám sa o darčeky – skrátka chcem urobiť pekné Vianoce celej rodine, i keď som vraj na tajnosti okolo darčekov už veľká. To je jedno, mne sa kúzlo Vianoc veľmi páči a ja chcem dodržovať svoje tradície. A chcem, aby boli pekné. A tak teraz v novembri nakúpim výzdobu a v decembri darčeky a stromček.

Takisto mám niečo prichystané na UKP Odtieňov dúhy, ale to zrealizujem až keď bude známy termín. A to si nechám pre seba, aby to bolo prekvapenie.

Na PSA by som mala zverejniť nejaké nové profily, zajtra ukončujem zdieľaciu súťaž a chystajú sa aj nejaké recenzie. Nie odo mňa, ale od novej redaktorky.

Fialku som dlho nepísala, ale chystám sa do toho vrhnúť. Myslím na to stále. Urobila som si aj denný režim a založila diár s TO-DO listmi na každý deň. A snažím sa to plniť.

A to by bolo asi všetko… Je toho veľa, teším sa na to.

Ešte taká otázočka na slovenských spoluobčanov: pôjdete zajtra voliť? 🙂

Báseň: Čakanie

pexels-photo-247114Ahojte. Dnes mám pre vás opäť báseň. Je jemne inšpirovaná týmto ročným obdobím a osamelosťou, ktorá ma stále prenasleduje. Ale to je teraz jedno, podstatná je teraz báseň, ktorú sa vám chystám predstaviť.

Napísala som ju krátko po tom, ako som si zapisovala zopár myšlienok do svojho takzvaného denníka. Rozmýšľala som, čo dnes zverejním, pretože som sem už dlho nič nenapísala a chýbalo mi to. Tak tu máte novú báseň. Myslím, že je fakt dobrá, má aj svoj taký osobitý formát, ktorý som ešte v nijakej básni nepoužila. Dúfam teda, že sa vám bude páčiť a pokojne napíšte komentár ako na vás zapôsobila a čo ste z nej cítili…

Pekný deň vám prajem. 🙂

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čakanie

Iskričky sĺz

v hnedých očiach,

prechádzka

dlhým jesenným večerom.

Plná prázdnoty

zo spadnutých listov.

Srdce v dlaniach

a pod dáždnikom skrytá.

Čaká…

Čaká…

Pod lampou,

ktorá už len bliká.

Osamelá…

Stratená…

Hľadajúca

v jesennom lístí

niečo, čo nemôže byť

nikdy nájdené.

No i tak čaká

na niekoho,

kto vezme jej ruky do dlaní

a jemne ju pobozká…

 

Proste o všetkom…

pexels-photo-295826Tak vás zdravím po týždni. Rozhodla som sa porozprávať vám o všetkom, čo sa teraz v mojom živote deje a dialo.

Najprv to najpodstatnejšie. Odtiene dúhy sú od včera v predpredaji. Do 15. 11. si ich môžete kúpiť za skvelú cenu a ak si na stránkach vydavateľstva Art Floyd kúpite aj moju prvotinu Slovo je nádych, tak na ňu získate zľavu 10 %. Čo je podľa mňa skvelé. Každopádne do menu vám hodím hlavné odkazy na kúpu knižky. Som strašne potešená, pretože neubehol ani rok a ja už budem mať čoskoro v rukách svoju druhú knihu, druhé knižné dieťa. Tento rok bol istým spôsobom pre mňa prelomovým a myslím, že vydanie OD bude len krásne dotvárať tú pozitívnu energiu tohto roka. Už sa nemôžem dočkať chvíle, keď sa kniha dostane k vám a vy dostanete cez písmená a slová kúsok mojej dúhovej duše. Nebudem tvrdiť, že sa nebojím, ako tú knihu budú ľudia vnímať. Som pripravená na to, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť a budú si myslieť, že sa snažím získať niečo na svojom hendikepe a tak. Som na to pripravená, no malilinko sa bojím. Ale verím, že sa bude na druhú stranu ľuďom páčiť a že v nej nájdu to posolstvo, ktoré som do nej ukryla. Je to však niečo na čom mi veľmi záleží a mám pocit, že je správne, že kniha uzrie svetlo sveta.

Takže knihu nájdete zatiaľ na stránkach vydavateľstva >>>> TU <<<< a objednať si ju môžete v predpredaji za špeciálnu cenu >>>> TU <<<<< a nesmiem zabudnúť zmieniť súťaž, o podpísaný výtlačok s venovaním odo mňa, ktorá začala dnes. Nájdete ju >>>> TU <<<<

Všetky dôležité odkazy dám do menu. 🙂

Asi viete, že Facebook zmenil pravidlá. A teraz sa vám príspevky z mojich stránok na FB budú ukazovať v Prieskumníku (a aj to je otázne, pretože mne sa v tej sekcii zobrazujú stránky, ktoré vôbec nesledujem). Preto som založila skupiny. Spojila som stránku Mozaika Ticha a Dominika Elizabeth Hladíková a založila skupinu pre tieto dve. A zvlášť pre PSA. Odkazy na skupiny vám dám tiež do menu, aby ste s mohli pridať a vidieť všetky novinky ohľadom blogu a mňa ako autorky. Na stránku budem tiež pridávať príspevky, ale bude to aj v tých skupinách.

Bola som na pár dní v mojom rodnom meste – v Brezne. Bolo mi tam fajn a ani sa mi nechcelo vrátiť domov, ale chystám veľmi veľké veci, tak som nakoniec pookriala a tešila sa na to, pretože sa to všetkého teraz môžem pustiť. Dúfam len, že mi tie veci vyjdú tak, ako by som chcela, aspoň čo najlepšie sa bude dať. Viac vám prezradím neskôr.

Nedá mi však nespomenúť hororovú cestu domov. Do Banskej Bystrice nás zaviezol tatkov kamarát. Odtiaľ nám vždy ide rýchlik do BA. Cesta je dlhá, ale je to celkom fajn. V pondelok však bola výluka. Museli sme vystúpiť v Podhájskej a do Šurian ísť autobusom a odtiaľ zase na rýchlik. Strašné stresy. Niesli sme Lakyho a do toho pršalo. Tak sme vystúpili v Podhájskej a ja som sa musela dívať pod nohy, pretože to bolo pre mňa úplne nové miesto a nevedela som, kde je schod, kde je jama a neviem čo. Mamina s tatkom sa ponáhľali k autobusu, ktorý bol pred stanicou a ja slepý patrón som musela ísť úplne pomaličky, pretože som nevidela na schody. A oni už boli kdesi za rohom. 😀 A ešte musím spomenúť, že ten vlak z Bystrice do Podhájskej bol jedna veľká špinavá, odporná katastrofa. Nuž, potom sme teda vystúpili v Šuranoch z autobusu a utekali na vlak. Cez koľaje. Prechodník bol kdesi v keli ďaleko a tak som musela ísť tak. Na záver bol veľký schod na perón, kde stál náš vlak. Pritom sa to vôbec ako veľký schod nezdalo. Skoro som sa tam zabila. 😀 Vlak meškal pol hodiny. A my sme mali pol hodinu na prestup v BA. Prišli sme do Bratislavy a aha. Rexo bol už preč (myslím tým REX – regionálny expres). A tak sme museli hodinu čakať na ďalší spoj. Paráda! Obaja s tatkom sme nadávali ako pohani. Týmto chválim ZSSK. A to myslím ironicky.

Chcela som tento článok písať už včera, ale akosi mi bolo celý deň čudne a nechcelo sa mi vyliezť z postele, lebo keď som neležala na bruchu tak som mala čudný tlak v strede trupu. Neviem čo to bolo. A tak to píšem dnes. V Brezne som si kúpila svoju vysnenú červeno-čiernu košeľu a novú kabelku. Takže bolo fajn. Tam ani nejde o to, že by som tam chodila po vonku, skôr o to, aby som bola so starkou a bratancom. Mám ich oboch strašne rada a veľmi, veľmi mi chýbajú. 😦

A to by bolo asi všetko. Ako sa máte vy? Podeľte sa so mnou o to! 🙂