Ambivalentné dni…?

Úprimne sa priznám, že neviem, kam sa dostanem s týmto článkom. Mám chuť proste len písať. Pred chvíľou som dopísala pár odstavcov Terezy a teraz mám chuť len tak písať o všetkom, čo cítim.

Cítim sa fakt dobre. Darí sa mne, projektu a asi aj blogu. Strašne ma teší robiť tie veci do projektu. Je za tým neskutočne veľa práce, ale baví ma to. Som šťastná, že ľudia mi píšu, že súťažia o knižky, zapájajú sa, majú chuť recenzovať knihy, poskytujú nám ich. Je to vec, s ktorou musím proste pokračovať, pretože už teraz si to nemôže dovoliť skončiť. A ani neskončí. Depresie sa mi vyhýbajú, včerajšiu neskutočne silnú chuť dorezať si zápästie som zahnala pár pohárikmi vína s maminou.

Viete, ja by som sa strašne rada vypísala, vyrozprávala a vykričala z tých vecí, ktoré sa teraz dejú a udiali. Strašne, strašne by som to chcela. No nemôžem. Jediné, čo vám môžem povedať je, že som sa opäť nechala zlomiť a opäť si ma dotyčný obmotal okolo prstu. A ja chcem aby to skončilo, snažím sa veriť, že to raz skončí, no akosi mi to nejde. Som naštvaná, smutná a plná obáv. Na druhú stranu som šťastná. Ambivalencia ako prasa.

Včera som mala záchvat plaču. A tak som si otvorila biele víno – Rulandské šedé – a naliala si. Dostala som sa do dobrej náladičky a aj keď mi ju dotyčný na záver takého škaredo-pekného-fajn-hnusného večera pokazil, bolo to fajn. A ja mám na vínko chuť znovu. Ale namiesto toho si pôjdem dať čokoládu…

To je ďalšia vec. Búchala som sa do pŕs, ako sa mi podarí krásne schudnúť po novom roku. Myslíte, že som to zase nepokazila? No jasné, že hej. Ale nech. Netrápi ma to. Dobre, trošku ma to trápi, ale teraz na to s… kašlem.

Strašne to potrebujem zo seba ešte dostať. Včera niečo vyšlo von, ale potom… Ešte sa potrebujem vyrozprávať, len ma štve, že to nemôžem napísať tu a teraz do článku. No, ak by sa našiel niekto, kto toto číta a nie je priamo z môjho okolia a tak nemá komu hovoriť klebety, tak prosím, ak máte chuť vypočuť si ma, tak sa mi ozvite na FB. Ale pochybujem, že sa taký niekto nájde. A vlastne ani neviem, prečo som to napísala, pretože to ide proti môjmu štýlu: “nebudem nikoho otravovať…” Ambivalentný introvert. Nie nadarmo sa tak nazývam.

Viem, že by to na blogu chcelo nejaký pekný seriózny článok (úvahu a tak), ale akosi na to nemám momentálne chuť.

No a ešte čosi: bola som v piatok na endokrinológii a výsledky mám pomerne v norme, akurát mám zníženú činnosť štítnej žľazy, takže som dostala lieky (paráda, lebo ich mám málo, že? 😀 ) a ešte ma hnusne dopichali tak, že vyzerám, akoby som brala nejaké drogy. Sestrička bola nie len že drzá, ale ani nevedela brať poriadne krv.

Takže potešilo.

Som šťastná, smutná, nahnevaná, pokojná, zúrivá a neviem čo ešte. A to je priveľa protichodných pocitov. Ale tak to jednoducho je.

A ja teraz budem čakať na knihy, ktoré som si objednala. Budem asi natáčať unboxing. Uvidíme ako mi to vyjde. Neviem, prečo som si kúpila ďalších sedem kníh, keď mi čítanie ide v poslednej dobe ako v lete na saniach. Však knihomoľ, no.

No a budem dúfať, že život pôjde nejako ďalej..

Majte sa krásne.

Untitled 1

To, čo ma v poslednom čase irituje

Konečne som sa rozhodla niečo nové napísať. Sviatky ubehli ako voda. Ani som si to nestihla všimnúť. Všetci tento týždeň odišli do práce, takže som doma sama. Ale cez deň je to v pohode.

Chcem dnes písať článok o tom, čo ma v poslednom čase fakt silno irituje. Je fakt, že vyzerám na pätnásť. Ba možno aj na menej. A viem, že nie som extrémne skúsená a dospelá, ale nie som malé, hlúpe a naivné dieťa. To, že mám zrakový hendikep neznamená, že mám aj mentálny hendikep. Nie som inteligentná, to o sebe dobre viem, ale viem si dať dve a dve dohromady.

Píšem to asi preto, lebo sa chcem tak trochu posťažovať a zamyslieť sa nad tým, prečo si moja rodina (okrem mamky) a okolie myslí, že som malá, a neberie mňa či moju prácu vážne. Neberú mňa vážne.

Zažívam to neskutočne často. Hovorím o projekte, o písaní o tom, čo ešte potrebujem urobiť a niektorí sa len uškŕňajú. Celý deň sa venujem práci a väčšina si proste len myslí, že sa na notebooku hrám. Hej hrám sa, jasné. A keď si beriem lieky na bolesť hlavy a hovorím, že som akási unavená, začnú sa smiať a pýtajú sa z čoho. Viem, že to je tým, že celá moja rodina pracuje fyzicky a myslia si, že proste psychická práca (viem, že to oficiálne nie je moja práca, ale ja to tak asi beriem) nie je oproti tomu nič.

Ale nie je to len o tomto. To, čo som vám teraz napísala je len niečo, čo ma štve, ale dá sa to zniesť, pretože to ich postoj chápem, ak by som bola na ich mieste v ich veku a tak.

Ale vec, ktorá ma najviac irituje, je, že ma málokto z rodiny berie ako rovnocennú bytosť a neberie ma vážne. Cítim sa potom strašne menejcenná, pretože kedykoľvek sa zapojím do konverzácie na nejakú tému, nie je môj názor braný vážne. Cítim sa menejcenná, pretože sa ku mne ľudia v rodine správajú ako k dieťaťu, ktoré nič ešte nezažilo, nemá žiadne problémy a nič ho netrápi. Opäť hovorím, že nie som absolútne dospelá a mám pred sebou ešte veľa veci, ale niečo som predsa prežila a nebolo toho málo. Mám kopu problémov tak ako každý iný.

Nie som pre nich rovnocenná. 

Uvažovala som nad tým, ako im mám dokázať, že nie som dieťa. Keď idem von maľujem sa. To som začala od nového roku, pretože som sama chcela aby som konečne lepšie vyzerala, nech idem kamkoľvek.

Alebo majú ku mne takýto postoj preto, lebo nemám nejaký vzťah a neplánujem rodinu a deti? Som preto niečo menej než oni? Alebo preto, že normálne nepracujem ako oni? Rada by som, ale nemôžem. Veľmi ma to štve, ale proste to nejde. Tak pracujem takto.

Alebo si niektorí myslia, že si neviem dať dve a dve dohromady, že si nevšímam a neregistrujem problémy rodiny. Pritom je to práve naopak. Zaznamenávam toho viac než by som sama chcela. Či je to tým, že mám 150 centimetrov? Neviem.

Som však šťastná za jednu vec. Že ma mamina berie ako dospelú a rovnocennú. Viem, som jej dieťa a vždy ma bude tak vnímať, ale dokážem sa s ňou rozprávať o všetkom. A keď hovorím o všetkom tak úplne o všetkom. Jej som sa vyrozprávala aj o tomto. Proste ona je pre mňa človek, ktorému sa môžem bez obáv vyrozprávať a tiež bez toho, že by som sa bála, že ma vysmeje.

Koniec-koncov, ona so mnou prežila celé to negatívne obdobie. Veľakrát mi utierala slzy, objímala ma, keď som mala sto chutí si ublížiť. Dávala mi pocítiť, že tu pre mňa stále je.

Možno že ma vnímajú ako dieťa aj preto, lebo nevedia čo presne som prežila, čo za tým všetko stálo. Čo som vlastne prežila, čo som cítila a ako to všetko bolelo.

Neviem čím všetkým to môže byť, ale strašne ma to irituje. Nie som najstarší človek, viem, že toho mám veľa pred sebou, ale nie som malé hlúpe decko, ktoré o živote ešte nič nevie.

Viem, že to bol skôr taký sťažovací článok, ale potrebovala som sa z toho aj vypísať, nie len vyrozprávať. Myslela som si, že po osemnástke sa to nejako zmení. Ale práve naopak.

Ja sa nechcem cítiť menejcenná, keď hovorím o svojej práci, keď som v kruhu rodiny a viem, že keď by som sa zapojila do konverzácie, tak by som bola len sklamaná z reakcií. A tak by som mala asi mlčať. Alebo neviem.

Ale irituje ma to.

Báseň: Decembrová sedmokráska

Už nejaký čas vám tu sľubujem novú báseň. Podľa nej som premenovala svoj YT kanál a veľmi sa mi tento názov páči. Zakladá sa to na skutočnosti. Keď som šla na návštevu 25. decembra, tak sme šli cez náš malý park a pri úzkom chodníčku kvitlo pár sedmokrások. Bola som z toho hotová. A vtedy ma to tak inšpirovalo, že som to jednoducho musela napísať. Nemala som po ruke pero a papier, mobil bol vybitý. A tak som si požičala mamkin a napísala si to do mailu. Je o tom, že aj napriek tomu, že sa snažím byť silná, som zraniteľná a bohužiaľ je tu človek, ktorý ma ustavične láme. Potom mi obviaže pomyselné rany a potom opäť zlomí. A ja mám toho dotyčného človeka rada, že na každé obviazanie rán skočím a verím, že už ma viac nezlomí. No vždy, vždy sa mýlim. Som asi naivná.

Tak nech sa vám páči. 🙂

Decembrová sedmokráska

Som ako sedmokráska v decembri.
Som puknutá mrazom
polámaná a zraniteľná.
Som zašliapnutá a pozerám sa
ako odchádzáš.

Som jednou z venčeka,
ktorý si mi dal v sne.
Bol si to ty.
A ja som bola tvojou
sedmokráskou z decembra.

Mám ťa rada.
Aj keď si mi raz
obtrhal všetky lupienky.
A potom ma zašliapol.
Rozdrvil ma v pästi.

Potom si mi obviazal rany.
A znovu zlomil.

Leto bolo nezabudnuteľné.

Vtedy si bol tým, ktorého potrebujem.

No to sa už skončilo…

A tak teraz som decembrová.
Sedmokráska.

Ako som prežila Silvester?

Zas nový dizajn. Som strašný človek. Ale tento som nastavila a strašne s mi to zatiaľ páči a dám si predsavzatie, že musí vydržať aspoň do… 11. 3. 2018. Tak som zvedavá, či mi to vôbec vydrží. Teraz som s týmto spokojná. Vraciam sa k tejto verzii dizajnu, tak by mi to malo aspoň chvíľu vydržať.

Nuž, toto je prvý článok v novom roku. Úprimne ani nemám pocit, že je nový rok. Čas neskutočne plynie. A aký bol môj Silvester? Vcelku fajn. Preorganizovala som opäť knižnicu, napísala vyše dvetisíc slov novej knihy, pozrela pár dielov obľúbeného seriálu. Celý večer sme však počúvali petardy a Lakyho štekot, pretože sa strašne bál. Aj teraz tu trieskajú a vôbec nechápem prečo, lebo už je dávno po Silvestri, tak by si s tým mali dať pokoj.

A takisto som sa včera zamýšľala nad tým, že vlastne vôbec nemám rada Silvester a príde mi zbytočné trieskať s tými petardami a ohňostrojmi. Okej, okej, beriem, je to krásne tie ohňostroje, ale príde mi to jednoducho zbytočné. Veď to sa opakuje každý rok. Chápem, že to berieme ako oslavu toho, že sme zvládli ďalší rok, no mne by stačilo si na to o polnoci pripiť a hotovo, nepotrebovala by som k tomu takýto buchot akoby bola tretia svetová. Chudáci psi.

Ale nechajme Silvestra Silvestrom, je to za nami a máme tu nový rok. Ja som pred pár dňami začala písať novú knihu. Vo štvrtok (alebo v piatok? Teraz neviem…) som dostala na WC skvelý nápad. Je to niečo pre mňa úplne iné, pretože som začala písať žáner, ktorý nečítam veľmi často, ale je to zároveň čosi zo žánru, s ktorým som v podstate… začínala. Nechcem vám toho veľa prezrádzať, pretože ešte neviem, ako to presne bude.

Nechávam sa totiž viesť intuíciou. Samozrejme, naplánované to mám, ale menej ako keď plánujem nejaký fantasy príbeh. No… dobre. Toto je v podstate príbeh zo života. Bude v ňom láska i romantika. Ale i tvrdá realita. Už som niekde spomínala, že nebudem teraz pracovať na fantasy čo sa týka kníh. Potrebujem sa v písaní tohto žánru oveľa viac zlepšovať ako v písaní takých prác zo života. Ja neviem vlastne ako ten žáner mám pomenovať. Ale úplne ma to chytilo a ako vravím, len včera sa mi podarilo napísať dvetisíc slov. Neviem ešte vôbec ako sa bude kniha volať, ale ja jej zatiaľ hovorím Tereza, podľa hlavnej hrdinky.

Takže som včera aj pracovala. Dala som si do uší slúchadlá, zapla počítač a nechala sa unášať na vlnách príbehu vznikajúceho pod mojimi prstami.

Fialku tiež plánujem dokončiť, ale momentálne som sa v nej akosi nevedela pohnúť a tak som si ju odložila na neskôr. Bože môj, uvedomujem si, že mám rozpracované štyri rukopisy a ak počítam aj zbierku poézie v próze tak päť. Ale pracujem len na jednom – na Tereze.

No a musím si kúpiť novú stoličku do izby, lebo táto na kolieskach ma extrémne irituje. Mimochodom, slovíčko “irituje” je v poslednej dobe moje obľúbené. Keď píšem, stále sa mi stolička rozchádza od stola a potom ma bolí chrbát. Už som si jednu aj vyhliadla, len neviem, kedy to stihnem kúpiť, keďže teraz v januári by som mala objednať pár výtlačkov Odtieňov dúhy.

Včera som chcela vydať video na kanál, ale vôbec sa mi to nechcelo spracovať. Vždy mi to zlyhalo. Nahrávam to z tabletu a tuším to budem musieť skúsiť na notebooku. Ale tak ma to nahnevalo, pretože to malo byť posledné video roku, včera som na to mala deadline, ktorý som si dala. Grrr.

Okrem toho som si dala cieľ prečítať 40 kníh za tento rok, tak uvidíme ako to pôjde. Ešte neviem, či sem dám knižnú výzvu, alebo nie… Ale cieľ mám stanovený.

Aký bol váš Silvester?

PS: nabudúce už určite bude básnička. 🙂

Untitled 1

Bilancia splnených cieľov v roku 2017

O pár dní sa nám skončí tento rok a ja som sa rozhodla napísať bilanciu tohto roka v cieľoch, ktoré nájdete tu na blogu. Nesplnilo sa ich až tak veľa, ale to je aj tým, že som si ich dávala až nejako v auguste. Keby som si ich spísala začiatkom roka, tak ich iste splním viac. Ale to je teraz jedno. Napíšem vám o cieľoch, ktoré som splnila aspoň zatiaľ a určím si z toho celého zoznamu niekoľko cieľov, ktoré chcem splniť zase na ďalší rok 2018.

Tak si poďme zrekapitulovať, ktoré ciele som splnila z celého zoznamu, ktorý nájdete TU.

Prvý splnený cieľ: Prerobila som svoju izbu.

To ste istotne mohli zaznamenať, písala som o tom v jednom článku. Dávala som vám aj nejaké tie fotografie. Áno, podarilo sa to a som za to neskutočne vďačná, pretože moja stará izba sa mi vôbec nepáčila a mohla som vtedy presúvať nábytok hore-dole, aj tak som nikdy nebola spokojná na sto percent. Ale teraz som. Mám to presne tak, ako som si predstavovala a to som v podstate ani nečakala. Ja som si ju zaplatila, ale montovali mi ju mamka s ocinom a strašne im ďakujem. Narobili sa u toho, ale zvládli to. Splnilo sa to začiatkom septembra.

Druhý splnený cieľ: Dať si kávu v Starbuckse.

Všade som videla ako všetci pijú Starbucks. Chcela som to skúsiť, ako to chutí, aká je to káva, čo na tom všetci vôbec majú. Musím povedať, že najprv to vyzeralo, že tento cieľ ani nesplním, pretože káva je tam sakra drahá a normálne si to nemôžeme dovoliť kupovať stále, alebo tak. Ale dali sme si tam s maminou nakoniec tú najlacnejšiu kávu čo tam mali – malé latte a ja som mala dobrý pocit, že som mala možnosť skúsiť to. Pohárik mám vystavený v knižnici, ale nechystám sa tam ísť každý krát, čo budem v Brne. Možno si ešte niekedy doprajem, ale stále mám radšej karamelové Latte v Piaza Dorro v Skalici. 🙂

Tretí splnený cieľ: Presunúť blog na vlastnú doménu

Tento cieľ som mala už nejaký ten rok a považovala som to za vrchol svojej blogovej kariéry. Tento rok sa mi ho podarilo dosiahnuť a som zatiaľ veľmi spokojná. Nie je to až tak drahé ako som si pôvodne myslela, pretože to vlastne platíte raz ročne a to je fajn. Ja som fakt celkom spokojná a vyhovuje mi to tu. Možno raz budem chcieť skúsiť ten WP..org, ale ešte sa do toho absolútne nehrniem. 🙂

Štvrtý splnený cieľ: Ísť na Bibliotéku.

Už dávno som o tomto snívala a zdalo sa mi to nesplniteľné, pretože som si myslela, že tam nik nebude chcieť so mnou ísť a ja tam sama ísť pochopiteľne nemôžem. Kvôli môjmu hendikepu. Ale mamina tam so mnou šla a bol to jeden z najlepších dní tohto roku. Tak ako čítanie mojej prvej zbierky básní. Bol to úžasný pocit, byť obklopená všetkými knihami. Dúfam, že aj na budúci rok sa mi to podarí.

Piaty cieľ: Kúpiť Lakymu hračku.

Kúpila som mu dokonca dve. Jednu – tú prvú – zlikvidoval za pár dní, takže som mu kúpila k Vianociam ešte jednu. 🙂

Šiesty cieľ: Nemať nočné mory.

Toto síce nebolo úplne v mojej réžii, ale psychiatrička zmenila dávku liekov a tak som sa celkom zbavila aj tých nočných môr. Ešte ich občas mám, ale to je taká normálna miera.

Siedmy cieľ: Dať si urobiť tričko s obľúbeným citátom.

To sa mi splnilo v auguste. Môj obľúbený citát je “And so I kept living.” A tak som si navrhla tričko s ním. A mám ho fakt rada. 🙂

A ktoré ciele chcem splniť v roku 2018?

  1. Skompletizovať a prečítať celú sériu Harryho Pottera – proste môj dlhodobý sen.
  2. Dopísať Fialku
  3. Dopísať poéziu v próze
  4. Vydať knihu v pevnej väzbe
  5. Nájsť si niekoho
  6. Zažiť profesionálne fotenie – myslím niečo ako keď oslovíte fotografa a on vás fotí niekde v prírode a tak.
  7. Ísť do divadla
  8. Schudnúť
  9. Chodiť do prírody
  10. Veľa maľovať a kúpiť si aj plátno
  11. Variť
  12. Dať si urobiť fotoknihu
  13. Prečítať za rok 40 kníh
  14. Zostaviť ďalšiu zbierku básní
  15. Dočítať celú sériu Vampire Academy v angličtine.

Dala som si ich len pätnásť a niektoré ešte musím doplniť do toho celého zoznamu. Ale hádam sa mi to podarí splniť na ten ďalší rok.

Nuž, tento rok bol bohatý na plnenie cieľov a snov. Stalo sa toho neskutočne veľa a za mnoho vecí som strašne vďačná. Tento rok bol síce o niečo horší ako ten minulý, ale nie veľmi.

Nuž, aj keď viem, že ma to jemne deprimuje, že zas bude ďalší rok, viem, že život ide ďalej a ja sa musím posúvať s ním.

Nie je totiž správne prešľapovať na mieste. 🙂

Aký bol váš rok?

podpis

Povianočné zápisky (výkec)

Tak si hovorím, že už tu dlho nebol nejaký ten môj výkec. Nechýbalo vám to? 😀 Rozhodla som sa, že vám porozprávam niečo o tom, ako som prežila Vianoce, čo som dostala a tak ďalej. A niekedy nabudúce mám pre vás ďalšiu básničku.

Dvadsiateho tretieho som sa priznala, že houby počujem na pravé ucho a že mi tam zvoní. A tak mi mamina dala ten… štráfik či ako sa to volá. A prešlo to. A dnes ho mám v uchu zas. Ale nebudem vás zaťažovať s početnými zdravotnými problémami a ani sa nemienim sťažovať, však aj tak to k ničomu nie je.

Moje Vianoce boli celkom pekné. Pekne som sa obliekla, urobila si cop, dala doň svoju čiernu ružičku, ktorá sa mi na druhý deň rozpadla. Pod stromček do obývačky som naukladala kopu darčekov. Musím uznať, že tento rok to bol bohatý Ježiško, no je to aj tým, že aj ja som teraz nakupovala darčeky.

Najedli sme sa výbornej kapustnice s vianočkou, majonézového šalátu s filé. Ja kapra nejem a ani žiadnu inú rybu s kosťami. Bojím sa toho. Ale ryby mám rada, len to musí byť filé. Možno sa vám zdá, že som náročná, no ja sa bojím toho zabehnutia kosti.

Inak som si všimla, že čím je človek starší, tak tým viac sa na Vianoce teší na to jedlo viac ako na darčeky. 😀 Myslím to z tej materiálnej stránky – samozrejme na rodinu sa teší tiež.

Nuž, dostala som lampáš, ktorý ste mohli vidieť na obrázku k minulému článku, lampu na nočný stolík, prstienok a prenosný reproduktor. Okrem toho som si ja kúpila k Vianociam knihu od Kovyho, akvarely, štetce a papiere. A krátko pred Vianocami som dostala ešte kardigan. Ale to bolo mimo Vianoc.

Okrem toho som dostala na Vianoce chvíľu depresívnej nálady, kedy som sa rozplakala a začalo mi byť strašne smutno z toho, ako ten čas plynie a že je zas celý rok fuč, že som stále sama a bla, bla bla. Vianočná depresia, ktorá ma navštevuje každý rok. A ešte býva aj Silvestrovská.

Predvčerom sme boli na návšteve u známych a včera mala moja babka narodeniny, takže sme trošičku oslavovali. Ale ja teraz veľmi nepijem, takže to nebolo nič strašné.

No a okrem toho jem kade chodím a snažím sa upokojiť s tým, že sú predsa sviatky. Mám pár predsavzatí do nového roku, no o tom vám napíšem potom. Hlavným predsavzatím je, začať konečne riešiť svoje zdravotné problémy, ktoré sa týkajú fyzického stavu. Zistila som totiž, že ma to môže obmedzovať v živote. A tak by som to mala riešiť. Minulý rok som bola na endokrinológii a mala som si minulý rok v decembri volať o výsledky.

Ja som sa tak strašne bála tých výsledkov, že som tam nevolala celý rok. Ale v januári musím… Bojím sa strašne toho, čo so mnou budú doktori zas robiť, keď ma chytia do svojich pazúrov, ale čo sa dá robiť? Musím to riešiť. Svoj psychický stav nepodceňujem, ale podceňujem ten fyzický a to je zle, pretože viem, že mám problémy.

Len ja sa tak veľmi bojííím…

Ale stačilo tejto témy. Však som vravela, že sa o tom nebudem rozpisovať… a vidíte.

Mám v pláne natočiť nové video. Premenovala som svoj Google účet na Decembrovú Sedmokrásku, pretože tak sa volá moja najnovšia báseň a veľmi sa mi tá metafora páči. A navyše ak zadáte do vyhľadávača na YT Elizabeth, tak vám to vyhodí milión výsledkov. Ale to neplatí v prípade Decembrovej Sedmokrásky. 🙂

No a tiež chystám pár vecí na projekte a veľmi sa na ne teším. Už to bude teraz rok, čo som založila projekt. Takže fajn. 🙂

Na Silvestra budem doma, lebo Laky sa strašne bojí a je z toho na nervy. Najradšej by som im tie petardy dala do… viete kam. U nás to aj zakázali, ale nikto to nerešpektuje. Nedivím sa, keď majú namiesto mozgov piliny.

No nič, tak sa majte krásne, užite si posledných pár dní tohto roku.

podpis

Báseň: Koncoročná melanchólia

Aký bol váš včerajší vianočný deň? U mňa to bolo celkom fajn, až na malý výkyv nálady po rozbalení darčekov. Nie, samozrejme to nesúviselo s darčekmi. Každý rok na Vianoce a na Silvestra ma z ničoho nič chytí taká… “depka” dajme tomu. Začnem zas priveľmi rozmýšľať nad tým, ako plynie čas, bojím sa, čo bude ďalej s mojím životom a tak ďalej a tak ďalej.

Zrazu sa mi proste zachcelo plakať. A tak som plakala potichučky, aby ma nik nepočul a keď sa na mojich lícach objavili slzy, okamžite som si ich zotrela s tým, že mám len niečo v oku. Ale inak bol celý deň fajn. Dostala som pár darčekov, takže som sa z nich potešila.

A túto báseň som napísala pred pár hodinami. Tak si ju vychutnajte. 🙂

Continue reading “Báseň: Koncoročná melanchólia”

Tento rok neskutočne uletel

Chcela som sa skôr ozvať. Ale nemala som absolútne žiadny nápad na článok. Teda mala… Zoznam nápadov som prechádzala denne aspoň desaťkrát. Ale nič sa mi nechcelo písať. No napokon… o týždeň aj čosi končí rok 2017. A vnímam, že to tak neskutočne uletelo, že tomu ani nemôžem uveriť. Bol to rozmanitý a zaujímavý rok, i keď priniesol aj trápenie. Leto bolo to najkrajšie a strašne ma mrzí, že sa skončilo a pokazilo sa to, čo bolo. A nie, teraz nemyslím to počasie. Continue reading “Tento rok neskutočne uletel”

6 komentárov

Začala som znovu kresliť a maľovať?

Asi to tak bude. Ale teším sa z toho. Vždy som mala rada kreslenie a maľovanie. Od detstva. Občas sa mi podarilo vyhrať aj nejakú tú výtvarnú súťaž. Vždy som vedela, že s mojím katastrofálnym zrakom to nikdy nebude také úžasné. Často ma to veľmi trápilo, že som nevedela vychytať detaily a že som nikdy nevedela nakresliť postavu presne podľa anatómie. Fakt strašne dlho ma to trápilo a aj keď sa niektoré kresby mne samej páčili, vedela som, že iným sa zrejme páčiť nebudú.

V posledných dňoch som si povedala: “Prečo by to muselo byť do detailu presné podľa anatómie? Je toľko autorov, ktorí sa tým neriadia a sú skvelí.” A tak som si proste kreslila. Urobila som si taký vlastný štýl kreslenia tváre a postavy. Veľká hlava, štíhly krk, veľké oči, plné pery. To je proste môj štýl. Je mi jedno, že to nie je podľa reality. Ja som snílek a môžem si vytvoriť svoju realitu. A v mojej realite vyzerajú ľudia takto. 😀

A verte mi, že ma to začalo znovu tak baviť. Keď sa riadim len podľa svojej predstavy a nie podľa toho, ako by to malo vyzerať. Baví ma to, pretože aj keď zdanlivo robím nejakú chybu v tom kreslení či maľovaní, vie sa to obrátiť v zaujímavý detail, ktorý v podstate nebol plánovaný.

V pondelok som si kúpila akvarely. Odhliadnuc od toho, že to nebola celkom lacná záležitosť, sa mi s tým maľuje fakt dobre. Skúšala som to zatiaľ dvakrát, prvýkrát sa mi to až tak nepodarilo, ale včera to vyšlo celkom pekne. Myslím, že ak ma sledujete na IG, tak viete, pretože tým spamujem aj na insta stories. Viac tam je teraz tých fotiek mojich kresieb než mňa a toho, čo by som fotila normálne. 😀

Je pravda, že niekedy keď idem dať kresbu na istagram, tak ju skúšam upravovať v Prisme – čo je taká aplikácia, ktorá vytvára fotky ako namaľované podľa rôznych štýlov -, ale v poslednom čase som pridávala tie neupravené. Avšak iste ste si všimli, že sa zmenila ikona tohto blogu a aj môj obrázok. Ten obrázok som kreslila len z nudy. Mám ho teraz vystavený v rámčeku v originále na nočnom stolíku. A ten upravený sa mi tak páčil, že sa to stalo mojou ikonou. A včera mi prišlo aj tričko s tou kresbou.

Kreslím, alebo maľujem takmer každý deň. Dokonca mám viac nápadov na obrázky než na písanie. Pravda, písanie Fialky momentálne fakt zanedbávam, i keď nechcene. Ale zas máme tu aj návštevu a tak na to nemám ani čas ani chuť.

A keďže obrázkami spamujem instagram, tak sa teším z toho, že mi to ľudia lajkujú. Už pár krát som sa zamýšľala nad tým, že ak by to nebolo aspoň trochu pekné, tak by to nelajkol ani ratlík. Takže to asi má niečo do seba. Dúfam. 🙂

Inak, áno, viem, nie je to perfektné, ale mne sa to páči práve také nedokonalé aké to momentálne je.

Už dva razy mi povedali, že by som si mala ilustrovať nejakú moju knižku. A ja som sa toho celkom chytila. Toho ľudského motýľa, ktorého môžete vidieť hore v galérii som maľovala k jednej “básní” v próze.

Mimochodom, zahájila som môj tretí pokus na zoznamke… Ehhh, neviem, či to niečo vôbec spraví, ale… raz snáď motyka vystrelí. A ak nie, tak… Si kúpim ešte dvoch ratlíkov a bude snáď dobre. 😀

Ako sa máte vy?

podpis

6 vecí, ktoré milujem na Vianociach

Sľúbila som, že tento článok napíšem ešte včera, ale bola som dokúpiť posledných pár darčekov, takže som prišla domov mokrá a unavená, lebo pršalo. Nemala som už náladu nič písať. A tak to píšem dnes. Niektoré darčeky som už zabalila a odložila do skrine. Pustili sme si k tomu s mamkou vianočné pesničky a šlo nám to pekne od ruky.

Ja mám Vianoce skutočne rada. Chápem, že pre niektorých to je stres, ale ja sa nestresujem vôbec. Darčeky mám nakúpené, výzdobu spravenú a už len budeme piecť. Nechcela som nič robiť na poslednú chvíľu a navyše sú to prvé Vianoce, kedy môžem aj ja blízkych niečím obdarovať. Pretože, priznávam, nie som dobrá v robení všakovakých DIY darčekov.

Ale poďme sa pozrieť, čo na tých Vianociach tak milujem.

 

Atmosféra

Tá atmosféra všade navôkol je úžasná. Nemám veľmi príležitosť ísť na vianočné trhy, ale to nevadí. Krásnu atmosféru cítiť všade. Ja už mám nad posteľou svetielka, ozdobený vianočný stromček a počúvam vianočné piesne. Strašne to mám rada. Síce nesneží, čo ma trochu mrzí, ale cítiť to. Že idú Vianoce. Majú pre mňa takú špecifickú vôňu, ktorú nemôžete cítiť čuchom, ale ju cítite tak nejako… v duši. A to je omnoho krajšie.

 

Čas s blízkymi

To je podľa mňa to najdôležitejšie. Bez toho by Vianoce neboli Vianocami. Je pravda, že s blízkymi sa stretávam každý deň, ale na Vianoce je to proste krásne. Všetci u štedrovečerného stolu. Rozprávame sa, pozeráme rozprávky, rozdávame si darčeky. Proste je to skvelé. Áno, zažila som aj Vianoce, ktoré boli zlé, ale k tomu sa vracať nechcem a orientujem sa viac na to dobré. Najlepšie by však bolo, keby som mohla mať každý rok pri sebe aj blízkych z Brezna. Veľmi mi chýbajú.

 

Spomienky

Na Vianoce sa mi často vynárajú krásne spomienky z môjho detstva, alebo z minulých rokov. A ja ten čas milujem práve kvôli tomu, že aj tento rok sa môže zaradiť k tým krásnym spomienkam. Alebo pri večeri spomíname na to, aký bol tento rok, aké boli minulé Vianoce.

 

Darčeky

Áno, viem, že nie sú dôležité, ale je to predsa len krásne. Najmä to, keď vy môžete niekoho obdarovať a potom mať radosť z jeho radosti. To je na tom to najkrajšie. Ale aj to, keď dostanete to, čo ste si priali. Samozrejme, že zdravie si človek nekúpi, ak by sa to dalo, tak by som bola ako rybička. Ale aj keď ide o materiálne veci, človeka to poteší. No nie? 🙂

 

Rozprávky

Milujem vianočné rozprávky. Sú už možno ohrané, ale pozerám sa na ne každé Vianoce a neprestávajú ma baviť. Alebo film Pelíšky. To je tiež u nás taká vianočná klasika. Nie sú Vianoce a celé to obdobie bez toho, aby sme si nepozreli Pelíšky. A aj keď vyslovene pred telkou nesedím, rada si rozprávku pustím aj tak a robím si pritom niečo iné, hrám sa a podobne. Proste to poteší či už zvukom, alebo obrazom.

 

Jedlo

To je jasné samo o sebe nie? 😀 Proste všade sa to hemží dobrým jedlom. Zákusky, koláčiky, na Štedrý deň ryba a šalát, kapustnica s vianočkou, oblátky s medom. Dobroty. A potom sa po novom roku na seba pozriem a poviem si: “Katastrofa.” A po chvíli: “Ale veď boli Vianoce…” A tak.

A ako ste na tom vy? Máte radi Vianoce? Ak nie: prečo nie?

podpis